Filip Paulech

„To sme pod takým terorom strašným pracovali. Keď sme mali prázdne vozíky, museli sme utekať poklusom opäť na to miesto, kde sa to kope. A samozrejme tie koľajnice majú spojky. A bol tam hrbolec. Keď sme utekali po tých koľajniciach, vyšli sme na spoj tej šíny. Samozrejme sa nám vozík vykoľajil. Boli sme dvaja a nemali sme silu zdvihnúť ten vozík naspäť na koľaje. Poručík, čo bol veliteľom roty, vytiahol pištoľ a hovorí: ,Já tě zastřelím jako psa! Ty to tady budeš sabotovat? Ty jseš politicky nespolehlivý! Když tě já odbachnu, mně se nic nestane!´ Po česky na mňa kričal. To bol dôstojník, ktorý údajne prišiel s generálom Svobodom až do Prahy. Oslobodzovali Prahu a teraz bol veliteľom našej roty. Poručík Terelia sa volal."

„V tej zime, keď sme chodili do práce, som ja dostal angínu. Mal som horúčku. V kasárňach bol doktor, tak som šiel k doktorovi. Od neho som dostal papiere, že musím ležať, pretože mám horúčku. Z toho Plaveckého Mikuláša som prišiel naspäť pešo a ukázal to nášmu veliteľovi. Potom som si ľahol. Bolo nás vtedy asi šesť alebo sedem na izbe, ktorí sme mali horúčky. Takže sme nenastúpili na druhý deň do práce, keďže sme to mali uznané od lekára. Prišiel veliteľ na tú izbu a začal revať: ,Ja vám dám darebáci, všetci von! Všetci dole z postele a budete čistiť rajóny!´ Napríklad chodby umývať, záchody aby boli čisté, dvor zametať a tak ďalej. V tej horúčke. Takže takéto uznanie mali s chorými. A ja som dostal od tých čias chronický zápal hrdla na celý život. Tam mi to vzniklo."