Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Filip Paulech (* 1929)

• narodil sa 1. mája 1929 v obci Moravany nad Váhom

• ako 9-ročný prišiel o otca a musel pomáhať matke obrábať rodinné hospodárstvo

• v roku 1949 sa zúčastnil verejnej schôdze pri príležitosti voľby obecných poslancov, kde sa ohradil voči morálke jedného z kandidátov komunistickej strany

• obec mu vystavila kádrový posudok triedneho nepriateľa

• v rokoch 1950-1952 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP

• väčšinu pracovného života prežil v Odevných závodoch Trenčín ako vedúci oddelenia zákazkovej výroby

• v súčasnosti žije s manželkou Helenou Paulechovou, rod. Dulákovou, na dôchodku v Trenčíne

Filip Paulech sa narodil 1. mája 1929, pochádza z obce Moravany nad Váhom. Rodičia Michal Paulech a Johana Paulechová, rod. Dzuráková, sa tak ako mnoho vtedajších obyvateľov živili predovšetkým poľnohospodárstvom: „Bolo nás 7 detí, mali sme asi 9 hektárov pôdy, ktorú sme obrábali. Žili sme len z toho, čo sme sami vyprodukovali, nikto nezarábal. V tých časoch sa robotníkom, ktorí mali istý mesačný príjem, žilo ľahšie ako roľníkom, odkázaným na priazeň počasia, bez pevnej pracovnej doby.“

Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď Filip ako deväťročný prišiel o otca. Od tej chvíle bola ich matka v bezútešnej situácii s malými deťmi odkázaná sama na seba. Od skorého veku sa tak Filip musel naplno zapájať do hospodárskych prác, snažiac sa spolu so súrodencami spoločnými silami prežiť a pomôcť zronenej matke. Nasledujúce roky mali ukázať, že to bola len jedna zo strastí, ktoré rodinu postihli.

Od „starých známych firiem“ k ctihodným budovateľom

Filipove študijné kroky viedli postupne z ľudovej školy v Moravanoch nad Váhom cez meštiansku školu v Piešťanoch, až nakoniec v roku 1945 zakotvil na Učňovskej škole v Piešťanoch (dnešná Stredná odborná škola obchodu a služieb Piešťany), kde si zvolil za svoj profesný smer krajčírske remeslo: „Pôvodne som síce plánoval byť elektrikárom, ale kvôli vrodenej srdcovej vade mi doktor túto prácu neodporúčal. Preto som sa rozhodol nakoniec ísť za krajčíra. Nejaký čas som totiž strávil aj prácou doma na rodinnom statku, to však bola úmorná a neohodnotená práca, bez perspektívy. Pochopil som teda, že sa musím vyučiť a nájsť si adekvátne stabilné zamestnanie.“

Na obdobie ľudáckeho Slovenského štátu si spomína len z pohľadu dospievajúceho chlapca, ktorý si žil svojim životom a myslel predovšetkým na prácu okolo statku a študijné povinnosti. O trochu živšie si spomína na príchod spojeneckých vojsk, ktoré v ňom nezanechali najpríjemnejší dojem: „Prvá prišla rumunská armáda. Tí nám z dvora zobrali, čo sa len dalo. V obci sa toho dosť vyrabovalo. Neskôr k nám zavítal aj vojak sovietskej armády. Skríkol hneď na moju matku: ,Davaj vodku!´ Matka samozrejme po rusky nevedela a podala mu pohár vody, na čo sa veľmi rozčúlil a odhodil ho na zem. Takže za nás nemôžem povedať o nejakom pozitívnom dojme z osloboditeľov. Z obce sa aj jeden mladík chcel pridať k partizánom, ktorí mali stanovisko v neďalekej Starej Lehote. Bohužiaľ však nepochodil dobre. Došlo tam k určitému nedorozumeniu a začali ho podozrievať, že robí špióna pre Nemcov. Zatkli ho a vyšetrovali. Nakoniec ho sami partizáni popravili. Bola to divoká doba a mnohí pod rúškom partizánskej činnosti chceli len rabovať alebo si vybavovať účty.“

Vojnové časy pominuli a v ideologicky rozvrátenej republike usmerňovanej moskovským diktátom sa začala postupne usádzať komunistická doktrína. Inak tomu nebolo ani v Moravanoch nad Váhom. Zlomovou sa pre Filipov ďalší život stala verejná schôdza pri príležitosti voľby poslancov do miestneho národného výboru v roku 1949: „Bola tam vtedy celá obec, aj ja som sa ako mladík zúčastnil tohto zasadania. Postupne začali čítať mená kandidátov. Ale poviem to tak, ten výber, čo tam bol, to bola zmes najväčších gaunerov z dediny. Poslednou kvapkou bolo, keď čítali kandidatúru istého pána Konečného. Bol to negramotný pastier. Niekoľkokrát súdne trestaný kriminálnik a obecný zlodej. Dokonca mal dieťa s vlastnou dcérou. Ozval som sa s kritikou, že ako môže viesť obec a rozhodovať o jej veciach človek, ktorý si nevie spraviť poriadok ani vo vlastnej domácnosti. A keď som sa ozval ja, začali sa sťažovať aj ostatní. Po schôdzi za mnou pribehol miestny tajomník komunistickej strany a dôrazne mi povedal, že táto moja opovážlivosť nezostane bez následkov. Že si ma dobre zapamätajú a ja ešte trpko oľutujem, že som vystúpil proti komunistickej strane. Darmo som mu vysvetľoval, že som nevystúpil proti strane, ale nemorálnemu jednotlivcovi. Nebolo to už nič platné.“

Aj z takýchto „odborníkov“ sa teda budovala nová červená elita, preberajúca moc v obciach a mestách. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Obec poslala na Filipa odsudzujúci kádrový posudok, ktorý sa v tej dobe rovnal spoločenskej likvidácii: „Uviedli tam, že pochádzam z roľníckej rodiny, že som silne nábožensky založený, rád všetko kritizujem a som nepriateľsky zmýšľajúci voči komunistickému zriadeniu.“

To ale nebola jediná perzekúcia, ktorou komunisti obdarili vdovu Paulechovú s rodinou. Starší brat Ján bol odporcom odovzdania rodinných pozemkov pod správu vznikajúceho JRD (Jednotné roľnícke družstvo) v Moravanoch nad Váhom. Reakciou na to boli stále sa zvyšujúce požiadavky na odovzdávanie nesplniteľných povinných kontingentov. Ich objem sa dostal do nereálnych výšok a Paulechovci nestíhali odovzdať svoj podiel. V dôsledku toho sa brat Ján dostal v roku 1949 na tri mesiace do väzenia. Po jeho návrate sa napriek pocitu krivdy osudom skúšaní Paulechovci museli podvoliť a v roku 1951 do JRD nakoniec vstúpili.

Na Filipa však čakala ďalšia trpká skúška. V roku 1950 dostal povolávací rozkaz na absolvovanie základnej vojenskej služby. Tu sa opäť dostáva do hry zlomyseľný vykonštruovaný kádrový posudok, ktorý Filipa poslal rovno k útvarom PTP (Pomocné technické prápory), ktoré boli cynickým nástrojom doby umožňujúcim perzekúciu nepohodlných osôb za súčasného využitia ich otrockej, lacnej pracovnej sily.

54. prápor, II. rota – prízrak menom Terelia

Filip v tom čase samozrejme netušil, či vôbec a aký druh kádrového posudku mu bol vystavený. Predpokladal, že si tak ako všetci vtedajší mladíci odkrúti svoju povinnú vojenčinu a vráti sa naspäť domov. To, že je vlastne trestancom, mu však komunistická mašinéria veľmi rýchlo vysvetlila v praxi. Prvé Filipove kroky viedli do objektu komárňanskej pevnosti, ktorá bola postavená ešte v období tureckých nájazdov ako obranné sídlo: „Vyfasovali sme tam provizórne uniformy, kto akú našiel. Prikázali nám ubytovať sa. Boli tam však len prázdne miestnosti bez postelí, kde sme si museli nanosiť slamu a prikrývať sa starými vyradenými dekami napáchnutými naftalínom. Zbraň sme do ruky nedostali a bolo nám vysvetlené, že sme nepriatelia režimu a naša vojenská služba bude spočívať v manuálnej práci za účelom prevýchovy.“

Po troch dňoch bol Filip trvalo zaradený pod II. rotu 54. práporu PTP. Jeho cesta viedla ďalej do prázdnych hál štátneho podniku Stavoindustria medzi Plaveckým Podhradím a Plaveckým Mikulášom: „Boli sme rozmiestnení a ubytovaní systémom jedna hala – jedna čata. Každý deň sme mali poradový výcvik, politické školenia a po štyroch týždňoch sme sa premiestnili na pracovisko. Tu sa pre mňa začali najťažšie časy.“

Medzi Plaveckým Mikulášom a Sološnicou sa nachádzali priestory vojenských lesov. V členitom teréne Malých Karpát tu museli novodobí otroci zrovnávať terén pre budovanie ciest. To všetko za nepretržitého nátlaku, ponižovania a vyhrážok zo strany nadriadených, v čom najlepšie vynikal jeden z veliteľov, ktorého meno vzbudzovalo všeobecný strach: „Práca bola náročná. Kde bol kopec, musel sa zrovnať, kde bola jama, musela sa zasypať. Postupne sme si vybudovali malú železničku na odvoz nakopaného piesku. Na deň sme mali normu 24 vozíkov, každý vozík v objeme 1,5 metra kubického. Táto norma pripadala na dvojicu. Do práce nás hnali poklusom. Naložiť, vyložiť, stále dookola a po celý deň. Raz sa mi v tom tempe podarilo vykoľajiť vozík. Všimol si to náš poručík. Volal sa Jiří Terelia, hovorilo sa o ňom, že prešiel počas vojny s armádnym zborom generála Ludvíka Svobodu z Buzuluku až do Prahy. Vďaka tomu sa stal šaržou, inak bol úplne negramotný. Všetko si to však vedel vynahradiť svojim arogantným prístupom a agresivitou. Pribehol ku mne, vytiahol pištoľ a začal na mňa mieriť. Ziapal, že čo si to dovoľujem, či mu tu budem sabotovať robotu. Že ma tu na mieste zastrelí ako psa. Že ja som nepriateľ ľudu a nič sa mu nestane. V tej chvíli sme sa tak preľakli, že sme ten ťažký vozík v okamžiku nahodili naspäť na koľaje a utekali naspäť k práci. Toto sa nestalo jedenkrát. Bola to každodenná rutina. S vyhrážkami, pod pištoľou, v neskutočnom vyčerpávajúcom pracovnom tempe. Viem, že boli príslušníci PTP, ktorí museli pracovať aj v baniach a iných neľudských podmienkach. Neviem však, či sa niekde v celej republike našiel človek vyžívajúci sa v šikane a týraní ľudí tak, ako poručík Jiří Terelia. Po práci sa samozrejme pokračovalo nekonečným upratovaním, čistením znečistených šiat, zakončeným večernými nástupmi a prehliadkami izieb. Velitelia čiat a družstiev z radov bežných vojakov si krátili dlhé chvíle hľadaním každej chybičky, aby nás mohli poslať do vojenskej väzby.“

Neľudský prístup  si vyžiadal svoju daň, vyskytli sa samovraždy vojakov, ako aj doživotné telesné či psychické následky. Filip ich na vlastnej koži pocítil hneď dvakrát: „V dôsledku zimy, v ktorej sme spávali, sa zakrátko dostavili choroby, ja som taktiež ochorel a dostal som pokyn ležať na izbe. Bolo nás tam vtedy viac vojakov, ktorí sa ocitli v teplotách. Zrazu sa rozleteli dvere a s krikom sme boli vyhodení von, že tam nebudeme vylihovať. Máme začať čistiť rajóny a upratovať, drhnúť podlahu, zametať dvor a tak ďalej. Tak sme to tam polomŕtvi, v tých vysokých horúčkach drhli. Od tých čias som dostal chronický zápal hrdla, ktorý ma neopustil dodnes. V neskorších rokoch mi vybrali mandle, skúšali rôzne terapie, ale nič nezabralo. Doktor mi povedal, že sa s tým skrátka musím naučiť žiť.“

Filipov útvar bol v máji roku 1951 prevelený do Prahy, kde sa chystala slávnostná májová vojenská prehliadka. Tu dostali za úlohu vyčistiť priestory bývalého pavilónu psychiatrickej liečebne, ktorej pacientov narýchlo premiestnili, aby tu ubytovali vojakov, ktorí sa zúčastnia prehliadky. V Prahe dostal Filip ako skúsený krajčír za úlohu prvýkrát našiť na uniformy vojakov PTP povestné čierne výložky, reprezentujúce ich podradné armádne i spoločenské postavenie. Na jeseň roku 1951 bol Filip prevelený do Prešova, kde mali pracovať na stavbách: „Tu už mala byť služba o niečo znesiteľnejšia, keďže sme sa mali ocitnúť na civilných pracoviskách a bola možnosť si aj privyrobiť nejakú tú korunu. Ja som však mal opäť smolu. Ako krajčíra ma nakoniec zaradili do dielne, kde som zadarmo opravoval vojenské šatstvo.“

Tu Filipovo zdravie dostalo ďalšiu ranu: „Dostávali sme zväčša tú najobyčajnejšiu a najlacnejšiu stravu. Pľúca na smotane boli asi najčastejším jedlom. Nedohliadli však dostatočne na ich kvalitu, pôvod a hygienické skladovanie. 27 vojakov, medzi ktorými som bol aj ja, previezli do vojenskej nemocnice v Ružomberku s ťažkými zažívacími problémami. Neskôr som sa dozvedel, že som prekonal infekčnú žltačku typu B.“

Posledným Filipovým pôsobiskom v pekle zvanom PTP sa stali Biskupice pri Trenčíne. Tu sa na neho po prvýkrát usmialo šťastie. A ako to už v živote býva, pomoc prišla zhodou okolností z miest, odkiaľ by to v tej dobe očakával najmenej. V Biskupiciach robil totiž vojenského politruka bývalý Filipov spolužiak a sused z Moravian nad Váhom Anton Hulman: „Keď ma tam videl, prekvapene sa ma pýtal, čo tam robím. Čo som vykonal. Presviedčal som ho, že nič, že si nie som vedomý žiadneho zločinu. Zľutoval sa nado mnou a povedal, že sa na môj prípad pozrie. Až vtedy som sa všetko dozvedel. O tých hlúpostiach, čo na mňa komunisti z mojej rodnej obce napísali, pre ktoré som sa stal nepriateľom režimu.“ Anton Hulman napokon vďaka svojim konexiám zariadil výmaz Filipovho posudku, ako aj zrušenie jeho kvalifikácie „E“ ako triedneho nepriateľa. Na základe toho sa mohol v novembri roku 1952 mohol do civilu. Nezmyselné útrapy sa však podpísali na jeho zdraví aj v spomienkach navždy.

Z nepriateľa odborníkom celoštátnej úrovne

Po prepustení z vojenskej služby sa Filip rozhodol zostať v Trenčíne, kde pracoval pre štátny podnik Odevné závody Trenčín. Tu sa čoskoro oženil s Helenou Dulákovou, ktorú spoznal už v časoch vojenskej služby v Prešove a ktorá ho sprevádza celým životom. Ani tu však nebolo všetko jednoduché. Najviac mladú rodinu trápila otázka bývania, manželka s dieťaťom musela dokonca na čas odísť do Moravian nad Váhom, kde žila v dome Paulechovcov. Filip v dôsledku toho pracoval istý čas v neďalekých Piešťanoch pre štátny podnik Vkus. Tu ho povýšili na vedúceho dielne a ako skúseného krajčíra v roku 1960 povolali do Svidníka, kde zavádzal výrobu v miestnych odevných závodoch. Vo Svidníku konečne dostal aj vytúžený byt a strávil tu s rodinou štyri a pol roka. Postupne sa mladá rodinka rozrástla o dvoch synov a dve dcéry. V roku 1964 mu generálny riaditeľ Slovakotexu ponúkol možnosť návratu do Trenčína, kde sa stavali nové družstevné byty. Filip ponuku prijal aj z dôvodu túžby dostať sa bližšie k rodným Moravanom nad Váhom.

V Trenčíne sa jeho odbornosť naplno prejavila a postupne sa prepracoval od krajčírskeho majstra cez funkciu vedúceho technickej kontroly až k pozícii vedúceho zákazkovej výroby. Zabezpečoval vybavovanie objednávok odevov a jednotných uniforiem pre herecké súbory, športové oddiely a iné špecifické požiadavky nepodliehajúce masovej produkcii. V Trenčíne si s manželkou svojpomocne postavili chalupu a Filip tu prežil celý svoj nasledujúci pracovný život. Iróniou osudu bolo, že ho vzhľadom k zodpovednej funkcii nakoniec prinútili k vstupu do KSČ (Komunistická strana Československa), ktorú však Filip majúci na pamäti skúsenosti z čias nedávnych bral len ako formalitu. Bol vždy praktizujúcim kresťanom a bohoslužby navštevoval aj počas celého obdobia komunizmu. Druhou jeho vášňou sa stal šport, ktorému sa začal naplno venovať v pokročilejšom veku. Vrcholom jeho športových úspechov bol zisk vytrvalostného triatlonového titulu „Železný muž“, ktorý získal vo veku 55 rokov ako vôbec najstarší súťažiaci trenčianskeho kraja. Po páde komunizmu stihol ako nadšený cyklista prejsť veľkú časť Európy. Nešťastný pád z bicykla nasledovaný zložitou operáciou srdca mu to však už v súčasnosti neumožňuje. Svoj dôchodkový vek prežíva Filip Paulech v Trenčíne, obklopený láskou svojej manželky a najbližších,

Život je niekedy spleťou osudových náhod a udalostí. Filip Paulech je príkladom toho, ako dokáže svojvôľa diktatúry, ktorá nechala intrigy, závisť a ľudskú hlúposť prevážiť nad skutočnými hodnotami, bezohľadne ničiť životy nevinných ľudí. Na ľudí ako je on a tisícky jemu podobných, nesmieme nikdy zabúdať. Predovšetkým v časoch, keď sa zľahčovanie a skresľovanie histórie opäť stáva obľúbeným nástrojom politickej praxe.