Vladimír Pešek

* 1940

Video Player is loading.
Current Time 0:00
/
Duration 0:00
Loaded: 0%
Progress: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -0:00
 
1x
  • „Sudetská hranica viedla v období, kedy sa tvorili Sudety, za našou záhradou. Bolo to v čase, kedy Nemci odsúvali Čechov do vnútrozemia a zaberali ich usadlosti, ktoré osídľovali Nemcami. V tej dobe bol môj starý otec čerstvo zvolený za starostu a bol pri tom, ako sa tam zarážali kolíky – keď sme potom spolu chodili na prechádzky, tak mi ukazoval, kadiaľ viedli. Tam, kde boli poľné cesty, odrezali z okolitých stromov rázsochy a urobili z nich rampu – to už si Nemci zaberali územie pre seba. A keď potom napríklad cez leto niekto išiel orať na pole, tak sa musel preukázať legitimáciou na ceste, po ktorej odjakživa chodieval. No a práve tieto udalosti popisujem v poviedke o Anežke, ktorá žila na južnej strane obce, kde bola osada Brod – tam mali školáci problémy s tým, ako sa dostať cez potok, keď bola väčšia voda. Anežka nemala starosti s tým, že by bola za nemeckou hranicou, ale tí, čo bývali na severnej strane obce, tí už mali problém. No a ďalšie obce smerom na západ boli potom nemecké. Tam sa dialo to, že otcov brat Jozef bol učiteľ v Zahrádke, čo bola prvá nemecká obec za sudetskou hranicou. Aby sa mohlo učiť po česky, škola musela mať väčší počet českých ako nemeckých žiakov. Takže vždy, keď išiel ráno pešo do práce, zobral od nás z dediny tri-štyri deti, ktoré mali súhlas od rodičov, a vodil ich do školy v Zahrádke, aby mali dodržaný počet českých detí a nebolo viac tých nemeckých. Nemci si potom vyučovali svoje deti a nemusela sa zavrieť česká škola.“

  • „Videl som to na vlastné oči, pretože v Kaznějove bola veľká stanica, kde bol prístup zo všetkých strán – urobili tam zoraďovaciu stanicu, kde Nemcov nakladali do vagónov. Nemeckí sedliaci mali také špeciálne robustnejšie vozy, ako naši českí – v Čechách to boli väčšinou menej majetní ľudia, kdežto Nemci mali väčšie vozy, kde vozili obilie, jednoducho si doniesli takú kultúru. A potom, keď prechádzali dedinou vozy s vysťahovalcami, tak to boli pevnosti, ktoré boli nabalené nábytkom a všetkým možným – čo mohli, to si nabalil. Náš dom bol v takej krátkej uličke, kde boli iba dva domy a na rohu bola krčma s veľkou sálou, v ktorej nocovali nemecké ženy a deti. Muži pre zmenu sedeli na vozoch a my ako deti sme iba vykukovali a sledovali to.“

  • „Na Skřivánčím vrchu v Aši bol postavený jeden z najlepších ruských radarov, z ktorého bol dosah skoro na celú Európu. Západné štáty potrebovali vedieť, čo všetko ten radar dokáže, tak predvádzali Rusom všelijaké presuny vojsk, ktoré boli aj fingované, rôzne prelety letiek vrtuľníkov a podobne. Keďže potrebovali získať výsledok z radaru, Ašský výbežok bol preplnený špiónmi – vyskytovali sa tam anglickí, francúzski aj nemeckí špióni, ktorí ešte slúžili za Wehrmachtu, a ja som bol šoférom vojenskej kontrašpionáže. Tí moji papaláši, ktorých som vozil, viedli v aute rôzne debaty a ja som mal zákaz s kýmkoľvek, vrátane kamarátov na ubikácii, sa o týchto veciach rozprávať. Takže to bola veľmi zaujímavá vojna.“

  • „V roku 1973 vyhlásil prvý tajomník KSČ, doktor Husák, že je neúnosné, aby bol taký počet ľudí v strane, a že tí, ktorí majú pocit, že už nie sú prínosom pre komunistickú stranu a chcú sa zbaviť členstva, môžu tak učiniť bez následkov. V atómovej elektrárni prebiehala veľká akcia, kde som predstúpil na tribúnu a odtrhol svoju fotografiu z partajníckeho preukazu s tým, že 'toto je vaše, toto je moje, ja končím' a bolo. A to som bol niekoľkokrát vyhlásený za najlepšieho zlepšovateľa v atómovej elektrárni – vyhlasovali sa zlepšovacie návrhy a tematické úlohy, ja som vyriešil dve úlohy z troch, pričom za jednu bola odmena zhruba 3 700 Kč. Kolegovia mi závideli, tak som im povedal: 'Tu to viselo na nástenke, mohli ste si to urobiť tiež.' Ja som si to zobral, pretože som nemal čo robiť. Vedel som, že sa tam musí niečo vážne udiať, pretože tam panovali iné pomery ako v Škodovke – tam sme skrátka museli vykazovať nejakú produktivitu a v Jaslovských Bohuniciach to boli iba obkecávačky, chodili tam delegácie a podobne. Panovala tam hrozná morálka a bolo toho už veľa, čo sa tam dialo.“

  • „Dostal som pár školení, že keď budem mať zamestnancov, ktorí sú už v dôchodkovom veku a prežili si montáže, aby som si zvykol na to, že budú pracovať, jedine ak bude po ruke alkohol. 'Maj pripravenú fľašku, a keď budeš chcieť od toho chlapa prácu, tak mu ráno nalej.' Hovorím na to: 'Ale ja pracujem v teritóriu atómovej elektrárne, to nie je rovnaké, ako keď si ty si s nimi robil elektrárne Vojany, tam sa to dalo, ale ak ja budem mať niekde fľašku alkoholu, tak to bude prúser, to sa jednoducho nedá.' 'Musíš ju mať, inak tých chlapov neudržíš. Keď im to budeš dávkovať a budeš to zvládať, že dostanú vtedy, keď potrebujú – napríklad im naleješ ráno alebo pred obedom, tak bude poriadok. Ale ak niekto z nich prinesie fľašku, schovajú sa za skriňu a máš ich za chvíľu na šrot. To sa nedá, oni v tom idú celé roky a to nezmeníš.' Neveril som tomu a ono to tak naozaj fungovalo.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Piešťany, 22.12.2023

    (audio)
    délka: 02:26:30
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keď som čerstvo po vojne nastúpil do Škodovky na pozíciu pomocného konštruktéra, nevedel som ani poriadne držať ceruzku v ruke

Vladimír Pešek sa narodil 20. februára 1940 v západočeskej metropole Plzeň. Svoje detstvo a dospievanie prežil v obci Horní Bělá, cez ktorú v období existencie Protektorátu Čechy a Morava viedla sudetská hranica. Ako dieťa tak bol očitým svedkom povojnového vysídľovania nemeckej menšiny z oblasti Sudet. V rokoch 1954 – 1958 absolvoval stredoškolské štúdium na Střední průmyslové škole strojnické v Plzni. Po úspešnom zložení maturitnej skúšky začal pôsobiť v Závodech V. I. Lenina v Plzni (ZVIL), známych najmä pod názvom Škoda-Plzeň, ako pomocný konštruktér. V roku 1959 dočasne opustil zamestnanie a nastúpil na povinnú vojenskú službu do Aše ako člen pohraničnej stráže. Počas obdobia výkonu povinnej vojenskej služby sa stal šoférom vojenskej kontrašpionáže, pre ktorú zabezpečoval aj fotografické materiály. Z dôvodu vypuknutia studenej vojny mu bola neskôr služba predĺžená o ďalšie tri mesiace. V roku 1962 nastúpil späť do ZVIL a stal sa členom pracovného tímu, ktorý dohliadal na sprevádzkovanie prvej 100-megawattovej turbíny v Československu. Následne začal pôsobiť na novom pracovnom úseku v jadrovom výskume, vďaka čomu sa niekoľkokrát pracovne ocitol v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. V roku 1964 absolvoval v rámci špeciálneho projektu zahraničnú pracovnú cestu do Talianska, ktorej súčasťou bola exkurzia v atómových elektrárňach Garigliano a Latina. O rok neskôr znovu vycestoval za železnú oponu vďaka tomu, že sa ako oblastný predseda Československého zväzu mládeže stal účastníkom výmenného zájazdu do Francúzska. V roku 1965 sa oženil a usadil v Piešťanoch. V rokoch 1965 – 1973 pôsobil v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice, kde bol niekoľkokrát ocenený za svoje zlepšovacie návrhy. Od roku 1974 začal pôsobiť v Závodoch priemyselnej automatizácie (ZPA) na úseku predmontážnej kontroly. Počas svojho pôsobenia v ZPA absolvoval externé nadstavbové štúdium na Českém vysokém učení technickém v Prahe, kde študoval odbor hospodárenie s teplom. Po Nežnej revolúcii začal podnikať a založil si firmu, ktorá sa špecializovala na montáž fotovoltaických systémov, solárnych kolektorov a tepelných čerpadiel. Od roku 2000 je na dôchodku a rekreačne sa venuje vinárstvu. S manželkou Vlastou má dvoch synov – Miroslava a Branislava.