Zuzana Petreje

„Prišli k nám do domu dvaja Nemci. Jeden bol taký nesympatický, pomyslela som si, že ten prehľadá ešte aj ihlu. A my sme mali plnú diežu (sud, pozn. ed.) nábojov do ľahkého guľometu. Aj granáty tam boli. Ak to nájdu, tak bude zle, hovorila som si. A ja som ešte v slamníku mala jeden automat rozložený. Pomyslela som si, že ak toto nájdu, tak sme hneď mŕtvi. Ale ten nesympatický sa hneď vyzul, lebo bol mokrý. Otvoril dvierka na peci a sušil si onuce. A tento druhý - ja som šila sestre šaty vtedy. Pýtal sa ma, či som krajčírka. Hovorím, že nie som krajčírka, ale ušijem aj vám. On vraví, že netreba, ale vraj jeho manželka tiež je krajčírka. A ukázal mi fotky. A ja hovorím: ,Inge, ..., Lotta´. A on zostal prekvapený, že odkiaľ ich poznám. Tak som mu vysvetľovala, že z roku 1942, z pobytu nemeckých detí v Tatrách. On totiž od roku 1940 nevedel o rodine nič. A keď som mu to povedala, tak odvtedy zakaždým, keď bol prepad, že prišli Nemci, tak títo dvaja vždy prišli k nám."

„No a keď prišiel Veličko (Piotr Alexejevič Veličko - partizánsky veliteľ pozn. ed.) do Liptovskej Kokavy, tak pravdaže najskôr za komisárom (starostom). A hneď vedel, že kto prišiel naspäť z frontu. Už oni všetko vedeli, rozviedku mali, a tak vedeli. Brat mu ale povedal, že on už má vojny akurát dosť. Na to mu Veličko doslova takto povedal: ,Tu na mieste ťa rozstrieľam, keď nepôjdeš do Povstania!´ Tak bratovi ihneď pridelili rozviedku, funkciu veliteľa rozviedky."