Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Pivarník (* 1947)

• narodený 13. novembra 1947 v hornatej oblasti krajiny, v obci Cejkov

• otec Ján Pivarník - vychýrený stolár v dedine

• mamička, za slobodna Šemigová, žena v domácnosti (päť detí, Ján najmladší)

• 1954 - miestna deväťročná základná škola, bez šance navštevovať domáci klub (absencia dorasteneckého družstva)

• Slavoj Trebišov, 1965- 1966, po roku prechod k mužom, zároveň vstup do reprezentácie do osemnásť rokov

• prestup - VSS Košice (1966 - 1972), ponuka lepšieho štúdia namiesto vtedajšej strednej odbornej škole v Trebišove (odbor automechanik), ponuka strednej priemyselnej školy - rovnako člen reprezentácie Československa

• 1970 - súčasť tímu, ktorý sa zúčastnil majstrovstiev sveta

• 1972 - prestup do Slovanu (1972 - 1978), aj kvôli budúcej manželke, herečke v divadle Nová scéna v Bratislave (Jarmila Koleničová)

• najlepší futbalista Československa v rokoch 1973 až 1975

• 1976 - reprezentácia Československa na majstrovstvách Európy (prvé miesto)

• vyštudovanie právnickej fakulty (prvá dva ročníky v Košiciach, zvyšok v Bratislave)

• 1978 povinná vojenská služba (desať mesiacov)

• 1978 - 1979 futbalový klub Dukla Banská Bystrica

• 1979 - klub SC Neusiedl am See v Rakúsku (dva roky)

• vo veku 35 rokov tréner - dlhodobý pobyt v krajinách Blízkeho východu - Kuvajt, Saudská Arábia, Katar, Omán, Spojené arabské emiráty- vyše dvadsať rokov

„Ja som mal taký raketový nástup, že v šestnástich som prišiel na prvý tréning a v sedemnástich už som hral za mužov.”

Aj keď možno nemáte šancu začať sa venovať svojmu obľúbenému športu už v ranom detstve, to neznamená, že v ňom nemôžete neskôr uspieť. Ba čo viac, Ján je dôkazom toho, že vďaka talentu, tvrdej drine a vytrvalosti je možné preraziť, stať sa profesionálom a dosiahnuť nedosiahnuteľné.

Tí najbližší a spomienka na futbalové začiatky

Ján Pivarník, bývalý slovenský futbalista a futbalový tréner, sa narodil 13. novembra 1947 v obci Cejkov. Otec Ján Pivarník sa do Cejkova priženil, keď mal vyše 27 rokov a stal sa z neho vychýrený stolár. Mamička Anna, za slobodna Šemigová, sa starala spolu so svojou matkou o spoločnú domácnosť.

Mierne napätie zažila rodina po roku 1948. Uživiť päť detí nebolo jednoduché a Jánov otec nepretržite pracoval. Financie im, našťastie, nechýbali, keďže v stolárstve sa mu darilo. Dokázal dať prácu aj šiestim mužom z obce, ale vedel i ušetriť. Časom vlastnili aj malé role, vďaka ktorým si dokázali vypestovať zeleninu pre vlastnú spotrebu, či obhospodáriť nejaký ten dobytok. O tento majetok prišli v rámci kolektivizácie, ale našťastie hlavný príjem z otcovej stolárskej dielne im nevypadol. Horšie na tom boli susedia označení za kulakov, ktorí vlastnili obrovské úrodné pozemky a o všetko prišli. „To bohatstvo neprišlo len tak… niečo pre to museli urobiť.“ Ján si spomína, že išlo o veľmi pracovitých ľudí, ktorí všetko získali vlastným úsilím, a preto najmä títo gazdovia museli po vzniku jednotných roľníckych družstiev cítiť veľkú krivdu. Našťastie, na jeho otca nebol vyvíjaný veľký tlak zo strany štátnych úradníkov a národného výboru, aby sa stal štátnym zamestnancom, ale stret s nimi ho tiež neobišiel. Otcova dielňa, ktorá sa nachádzala v dome a bola vyše sedem metrov dlhá, bola aj veľmi dobre zariadená. Jánovi rodičia niekoľkokrát do roka dopĺňali náradie či iné potrebné nástroje k práci. Ľudia z výboru boli veľmi dobre informovaní o vybavení dielne a v čase, keď doma zostali len deti, prišli a všetko vybavenie odniesli. „Neboli sme ani prví, ani poslední,“ komentuje Ján obdobie, keď to nebolo nič nezvyčajné. Rodičia však po návrate domov zažili šok. Úrady vyrukovali s tvrdením, že rodičia nástroje nevlastnili a nejaký bohatý kulak si ich tam len odložil, preto došlo k ich odobratiu. Pravdaže to nebola pravda, avšak súdy sa ťahali niekoľko rokov. Neskôr im vybavenie síce vrátili, ale vo veľmi zlom stave.

Ján v roku 1954 začal navštevovať miestnu deväťročnú základnú školu, kde sa status iskričky či pioniera veľmi nenosil, keďže nešlo o výrazne prokomunisticky angažovanú obec. Nedostatkom miestnych pomerov bola absencia krúžkov či voľnočasových aktivít pre deti. Ján sa športovo formoval najmä vďaka súťažiam v škole alebo svojpomocne. Futbal či hokej hrával hlavne s priateľmi, avšak bez odborného dohľadu a vedenia. V Cejkove bolo totiž jedno futbalové družstvo, avšak len pre mužov od dvadsať do tridsať rokov, kde malé deti mohli maximálne podávať loptu. Preto keď Ján ukončil štúdium na miestnej základnej škole, spolu s kamarátom sa rozhodli, že šťastie musia skúsiť na inom mieste. V tom čase dostal závodný bicykel, čo bola veľká vec, keďže nestál malé peniaze. Vďaka nemu sa dostal do blízkeho Trebišova, kde v miestnom klube požiadal o šancu ukázať svoje schopnosti. Po vynikajúcom zabehnutí šesťdesiatich metrov ho hneď prijal. Tam dostal prezývku Bili, ktorá sa stala jeho druhým menom už na celý život. Čakali ho mesiace tréningu a po roku už mužstvo hralo slovensko-moravskú druhú ligu. V klube Slavoj Trebišov pôsobil v rokoch 1965 až 1966 a šlo o veľmi rýchly postup, keďže ani nie za rok prešiel od dorastencov k mužom. Jánovou silnou stránkou bol beh, i keď mu v porovnaní s inými hráčmi chýbala technika, ktorú si v klube zlepšoval postupne. „Ja som nikdy nesedel na lavičke a vždy som bol v tom základe,“ spomína. Aj vďaka ambíciám, ktoré boli veľké, všetko dobehol a nenechal sa ničím odradiť.

Druhým domovom sa stali Košice

Okrem toho, že Ján reprezentoval futbalové družstvo Trebišova, stal sa aj členom reprezentácie do osemnásť rokov. Po veľmi úspešnom turnaji vo vtedajšej Juhoslávii sa o neho začali zaujímať lepšie domáce družstvá. Keďže jeho starší brat študoval v Trnave, Jánova voľba bola jasná, avšak Trnavčania neboli voči nemu veľmi ústretoví, a tak napokon neprestúpil. Nakoniec to bol Futbalový klub VSS Košice, kto prišiel s oveľa lepším návrhom. Ponúkli mu, že ak k nim prestúpi, dostane možnosť študovať na strednej priemyselnej škole, čo bola určite atraktívnejšia voľba ako pôvodné učilište so zameraním automechanik. To sa aj rodičom veľmi páčilo a podporili ho v tom. Čakali ho tak ďalšie tri roky štúdia na strednej škole. VSS Košice, ktorého súčasťou bol od roku 1966, bolo špičkové a výborne technicky vybavené družstvo.

Reprezentácia Československa, to už bol úplne iný svet. Stretli sa tam tí najlepší. Elita, ku ktorej pristupovali ako k profesionálom. Starostlivosť športového lekára, maséra či prítomnosť vynikajúceho trénera nesmela chýbať. Ján mal devätnásť rokov, keď odohral svoj prvý zápas. Bolo to na prelome rokov 1966 a 1967, keď sa stretol s jedným z najlepších futbalistov na svete, s obávaným Pelém. Bol plný štadión, vyše 150 000 ľudí, keď sa s ním dostal do súboja. Bol to pre neho šok, keďže nikdy predtým nehral s niekým takým slávnym. Pelého spôsob hry bol iný. Dokázal hrať bez lopty, čo znamenalo, že zostala niekde medzi jeho nohami, čo Ján síce nečakal, ale dokázal aj napriek tomu reagovať na každý jeho pohyb. Ani si to neuvedomili, ale v tej chvíli zabavili celý štadión. Ustrážiť loptu bolo viac než náročné. Sú to nezabudnuteľné spomienky. Počas pôsobenia v drese Košíc sa ako československý reprezentant zúčastnil Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1970. Účasti predchádzala kvalifikácia, ktorá bola rozhodujúca. Na začiatku boli porazení reprezentantmi Maďarska, no nakoniec sa prebojovali späť a účasť na MS v Mexiku bola potvrdená. Žiaľ, keď sa predtým Ján zúčastňoval prípravných zápasov v severných krajinách, bežne mu tiekla krv z nosa, o nič lepšie to nebolo ani v Mexiku. Hráči nemali žiadnu pauzu, ani žiadnej výhody sa nedočkali. Na majstrovstvách sveta neslávili žiadnu výhru. Zápas v prvých 60 minútach vyzeral veľmi dobre, ale posledných 30 minút už nevedeli ani chodiť.

Medzičasom sa do VSS Košice vrátil z Austrálie vynikajúci tréner Vengloš, ktorý začal Jána trénovať. Tím prešiel obmenou, po ktorej starších hráčov vystriedali mladší, plní energie. Nový tréner vybavil mesačné sústredenie v Austrálii, ktoré dalo mužstvu veľa. Netrvalo dlho a ocitli sa na druhom mieste. Ján to nemal jednoduché aj preto, že popri futbale stále študoval. Školu však dokázal skĺbiť so športom vďaka ústretovosti trénera a aj tomu, že tréningy boli vždy poobede o piatej.

Košice sa stali Jánovým druhým domovom a prelomový rok 1968 i invázia vojsk Varšavskej zmluvy ho zastihli práve tam. Nespomína si, že by niekedy niekto v jeho družstve alebo okolí komunistický režim kritizoval, keďže sa všetci báli, že sa im to môže raz vrátiť. Napriek všetkému sa členom komunistickej strany nestal. V noci z 20. na 21. augusta bol doma. Spomína si, ako cez Hlavnú ulicu prechádzali tanky a ako aj on bol medzi tými, ktorí sa niekoľkokrát museli schovať v blízkom Tuzexe kvôli výstražným strelám. Vojaci strieľali, keďže ľudia do nich hádzali kamene, pretože sa im ich nečakaný príchod nepáčil. O prítomnosti vojsk sa Ján dozvedel najprv z rozhlasu a o neskoršom dianí zo správ v televízii. Nástup normalizácie nijak zvlášť nepocítil, ale po roku 1970 sa aj jemu stalo, že bol odvedený na vypočutie. Bolo to po absolvovaní sústredenia v Austrálii, kde bolo s nimi niekoľko tajných. Vyzvedali, avšak Ján zároveň dodáva, že to bola bežná situácia a spomínaný výsluch hlbší dopad na jeho život nemal.

Prestup do Slovana a pôsobenie v zahraničí

Vynikajúci hráč nemal núdzu o ponuky. O reprezentanta Československa najprv prejavila záujem Sparta Praha, ktorá mu ponúkla možnosť študovať na FTVŠ Karlovej univerzity. Keďže sa stále zjednával prestup, Sparta mu platila hotel v Prahe a VSS Košice letenky do Košíc, kvôli zápasom, ktoré musel odohrať tam. Keď sa takých podmienok začal dožadovať Jánov spoluhráč, košický klub jemu aj Jánovi ponúkol zmluvu na päť rokov a tiež odmenu 100 000 korún. Jánov kolega to prijal, ale on sám nie. Prestup do Sparty Praha sa teda nekonal. Svoju budúcnosť už Janko videl v inom futbalovom klube. Keďže jeho budúca manželka Jarmila, za slobodna Koleničová, bola herečkou v divadle Nová scéna v Bratislave, smeroval sem a prestup do Slovana sa uskutočnil v roku 1972.

Slovenský futbal v tom čase nebol porovnateľný s tým západným, ale Slovanu sa darilo a jeho prítomnosť bola vo svete žiadaná. Keďže tréner Vengloš od roku 1973 pôsobil v Slovane ako hlavný tréner, na Jánove výkony to malo pozitívny vplyv. Bol najlepším futbalistom Československa v rokoch 1973 až 1975. Výsledok majstrovstiev Európy v roku 1976, ktoré skončili obrovským úspechom, bol síce aj dôsledkom niekoľkých náhod a veľkej dávky šťastia, ale chuť výhry bola nezabudnuteľná. Počas finále proti Nemcom boli chlapci sebavedomí a nenechali sa ničím zastrašiť. „To bola taká sila mužstva,“ dodáva Ján. Slovan sa stal zrelým tímom a naopak, nemecké družstvo bolo síce na vysokej úrovni, ale v tom čase skôr stagnovalo. Po ich návrate domov boli domáci fanúšikovia viac než spokojní a množstvo z nich stálo v uliciach, aby futbalistov privítali.

Cestovanie na západ počas normalizácie rozhodne nebolo nič bežné. Ján mal teda obrovské šťastie, že aj napriek politickému režimu, v ktorom žil, mu bolo ako úspešnému športovcovi dopriate cestovať a vidieť kus sveta. Západné krajiny sa značne líšili od toho, čo poznal. Či už to bola atmosféra na futbale, vybavenie štadiónov, strava alebo ponuka hotelov, všetko bolo kvalitnejšie a na vyššej úrovni. Úsmevným zážitkom bol návrat do hotela po už zmieňovaných majstrovstvách Európy. Družstvo bolo ohúrené pestrou ponukou piva a chceli z neho ochutnať čo najviac. Keď šiel Ján zaplatiť, všetkých zaujala bankovka, ktorou platil. Bola to pokrčená stodolárovka, ktorej hodnota bola takmer nerozpoznateľná. Keďže mal rodinu v Amerike, postupne si odkladal každý dolár, ktorý mu darovali. Aby sa vôbec dostal cez hranice, počas kontroly mu nik nesmel nájsť peniaze takej vysokej hodnoty, preto bankovku pokrčil a ukryl v topánke. Spolu so Slovanom neskôr prišli výhry, s ktorými rástol záujem o Jana aj v zahraničí. Počas zápasu v Nemecku napríklad dostal ponuku od miestneho klubu, nech zostane. Zabezpečili by mu bývanie, dobrý plat, auto a iné výhody, avšak odmietol. Nemal na také niečo odvahu najmä kvôli rodine.

Ján, i keď bol známy a úspešný futbalista, chcel ďalej pokračovať v štúdiu. Právnickú fakultu začal navštevovať už v Košiciach, kde absolvoval prvé dva ročníky. Nasledujúce tri roky kvôli prestupu do Slovana vychodil v Bratislave. S ukončením školy sa viaže aj nástup na povinnú vojenskú službu, ktorá ho neminula. Dres Slovana Ján odložil v roku 1978, dokončil vysokoškolské vzdelanie a vzápätí za ním prišli vojaci kvôli narukovaniu. V tom čase však mal zdravotné problémy a bol hospitalizovaný v nemocnici. Keďže ho v mieste bydliska nenašli, bolo mu doručené predvolanie na vojenskú prokuratúru. Cez všemožné kontakty sa situácia nakoniec utriasla a 7. januára 1978 narukoval do armády, kde pôsobil ako štátny pisár. Popri tom ďalej hral futbal a v rokoch 1978 až 1979 sa stal hráčom Dukly Banská Bystrica.

V roku 1979 sa Ján stal ešte i členom rakúskeho futbalového tímu SC Neusiedl am See, avšak už len na dva roky. Išlo o druhú rakúsku ligu, ktorá hrala v blízkom Kittsee. Spočiatku bol najmä futbalistom, neskôr sa z neho však stal hrajúci tréner. Pozícia trénera bola Janovou budúcnosťou. Tajomník Slovana, pán Fiala, mu neskôr pomohol a vybavil mu ešte pôsobenie vo futbalovom klube FC Cádiz v Španielsku, no netrvalo to dlho a kvôli problémom s peniazmi sa po desiatich mesiacoch vrátil domov. Vo veku 35 rokov získal Ján v Piešťanoch vďaka stretnutiu s Kuvajťanmi, ktorí súrne hľadali dobrého trénera, možnosť vycestovať do krajín Blízkeho východu. Po konflikte s futbalovým zväzom, ktorý nesúhlasil s tým, aby trénoval v zahraničí, sa napokon cez dobré kontakty s ministerstvom zahraničných vecí Ján dopracoval k pracovnému povoleniu. Jeho novým domovom sa na istý čas stal Kuvajt. S tímom získal najvyššiu miestnu cenu, Emirov pohár. „Toto mi otvorilo dvere,“ vysvetľuje. Na prelome rokov 1993 a 1994 sa presunul ako tréner do Saudskej Arábie, kde s družstvom dosiahol znovu veľké víťazstvo, Ázijský pohár v Hongkongu. Veľké úspechy ho v arabských krajinách udržali vyše dvadsať rokov. Ako tréner pôsobil tiež v Katare, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V súčasnosti je Ján veľmi spokojný, vyrovnaný človek a na svoje úspechy rád spomína. Životné motto, ktorým sa celý život riadil znie: „Treba byť vždy stopercentne pripravený.”