Ján Pivarník

* 1947

  • „Proti komu sa, ak si možno spomínate, tak najťažšie alebo najzaujímavejšie hralo aj z takých futbalovo väčších krajín? (dokumentarista) Tak hovorím, že my takto, že keď človek ako bol iba u nás doma a potom, keď som sa dostal do reprezentácii, tak to je ako keby človek išiel do iného sveta, áno. To ja sa pamätám, ja som mal vtedy devätnásť rokov a ja som hral prvý môj zápas a ja som hral proti Pelemu, áno. To bolo vtedy Čile. (dokumentarista) To bolo Čile, áno. Čile, to bolo šesťdesiat šesť sezóna, šesťdesiat sedem, áno. No a tam, plné tie štadióny boli. Keď osemdesiat, tak osemdesiat, keď stotisíc, tak plný. To isté bolo Wembley, Marakana, tam bolo stopäťdesiat tisíc ľudí, keď sme tam hrali, na tej Marakane, keď sme boli. To bolo, ja sa pamätám ako dnes. Tam bol pravý, taký náš veľký obranca, Honzo Lála sa volal, on mal tridsať a ja som mal devätnásť, a ja som po ňom ako, ako štafetu prevzal a som išiel do druhého polčasu, ma hodili do ohňa a to bol… tam hral Edu a Pele. Tak ten Pele bol ako história, najlepší hráč na svete a ten Edu bol najlepšie ľavé krídlo. Ale hovorím, ja som u nás, ja som dovtedy, ani naživo ani, ani človeka čiernej pleti ako… A oni mali ako mimoriadne danosti, že vedeli hrať bez lopty ako. A on loptu mal pred sebou… U nás to bolo tak, že mám loptu, tak s ňou robím, robím kľučku na toho hráča a to je všetko. Ale oni to robili, že loptu nechal medzi nohami a potom prekročil tú loptu, áno, a ten hráč, ja som bol mladý, rýchly a taký vyhúkaný, ja som rýchlo reagoval a na neho s ním tak, a on zase na druhú stranu. Ľudia začali sa smiať ako a tlieskať, že šou, šou, šou… No, ale to bolo preto, lebo u nás proti takým typom, u nás nik takto nehral. No, ale potom, keď už si človek na to zvykol, tak to už bolo normálne, ale prvýkrát to bola taká groteska, že ja som s ním stále reagoval, že to čo urobil on, tak ja s ním a na druhý deň som ako musel ísť za krčným. Čiže to bolo veľmi náročné ustrážiť to. (dokumentarista) Veľmi, veľmi náročné a hovorím, oni, oni, tá Brazília, to je iný svet futbalový.”

  • „A tú dielňu ste mali niekde u vás na dvore, alebo? (dokumentarista) To bolo priamo v dome, áno. To bol taký dlhý dom, áno, a, a tá dielňa mala sedem, osem metrov. Viem, že keď k nám také dlhé dosky doniesli nákladné autá a dali to dole, tak my sme potom, decká s rodičmi, sme to tak pekne potom poukladali do takej… aby na to nepršalo. Takže tam roboty bolo. Okrem toho, že sme všetci museli do školy chodiť, to ako povinne, tak doma sa robilo, tvrdo sa pracovalo. Ja by som sa teraz možno ešte trošku aj k tej situácii, keď k vám prišli a zobrali vám tie nástroje alebo, že skúste nám to možno ešte raz trošku opísať. Stalo sa to okolo päťdesiateho šiesteho? (dokumentarista) No, ešte skôr, skôr. Ešte skôr? (dokumentarista) Áno, áno. A viete, v ktorom roku to mohlo byť asi? (dokumentarista) No, presne ani tak neviem presne, že ktorý to bol rok, ale len viem, že, že rodičia boli preč, išli na také veľké nákupy, čo robili tri-štyrikrát do roka. A prišlo nákladné auto, ktoré donieslo celý ten materiál, ktorý bol uložený u nás, v tej dielni. A oni, tí ľudia, ktorí to celé uskutočnili, mali informácie, vedeli, že tí rodičia sú preč, nikoho tam nebolo. No, ja som mal tak päť, šesť rokov, ani si to tak absolútne, ani tak moc nepamätám a ten najstarší mal tak okolo dvadsať. A vlastne keď sa potom rodičia vrátili, čo sa dialo, keď si tak pamätáte, ako tie ich prvotné reakcie na to, že nemali ten svoj majetok? (dokumentarista) Tak moc, moc… tak prekvapení. Ale to bola vtedy taká situácia, že neboli sme prví, ani poslední. Áno, a viem, že sa to ťahalo po úradoch a sme tam zohnali nejakého notára, ktorý, ktorý sa to snažil dať nejako do poriadku, a písali sme na úrady a tak, že, že potom to bolo tak, že neni to naše a ten bohatý kulak, si to dal k nám schovať a tak, že, že nakoniec to potom neobstálo a nám to po nejakých štyroch, piatich rokoch, vrátili. “

  • „To nie ako dneska… dnes ja vidím, človek má dobré auto, má dom áno… ale to na ňom nevidno, že by bol nejako strhaný áno… to ako na tých dedinách, áno, keď som videl, že ten bohatý, on tam zamestnával, neviem, dvadsať ľudí, ale sa narobil. Ráno o štvrtej už bol hore, večer išiel spať neviem, dosť skoro… skoro išiel spať, lebo ráno o štvrtej tí ľudia už vstávali. Takže to bolo všetko zaslúžené a tvrdý život, ťažký život. A tým, že mal tú stolársku dielňu, bol vyvíjaný nátlak, že by bola znárodnená, že on by išiel pracovať ako nejaký ten štátny pracovník alebo… či toto nie? (dokumentarista) Nie, nie, nie, toto nie. A vlastne ono… No, nech sa páči. (dokumentarista) Nič. Len u nás rozhodne na tých dedinách ani tak nebolo ako tak, že ľudia by boli špekulanti a by vstúpili do strany, že by mali nejaké zvýhodnenia. Toto tam nie. Tam keď niekto vstúpil, tak možno preto, lebo jeho dedko bol predtým komunista, ale nie kvôli nejakým privilégiám, že by z toho mohol niečo profitovať. A napríklad v tom období tých päťdesiatych rokov dosť zasiahlo obyvateľstvo aj taká tá menová reforma. (dokumentarista) Áno, áno, tak bolo. Na toto si nespomínate, alebo predtým bol ten prídelový systém na tie lístky ešte pred tým päťdesiatym rokom? (dokumentarista) Áno, áno. Že či na toto si ešte vy alebo rodičia nespomínali… Bolo to určite náročnejšie obdobie. (dokumentarista) Hej. U nás, ja sa ešte pamätám, otec robil veľa také akože spálne. Aby mladí ľudia, keď sa zobrali, mali kde fungovať, bývať. Tam bola veľká posteľ a skriňa, jedálenský stôl a tým hlavne ako… No, no a mali sme taký velikánsky jedálenský stôl, tak sa pekne... tak sa otvoril vrch toho stola. Taký bol vysoký desať centimetrov a tam bola hĺbka, neviem, tridsať, štyridsať centimetrov. Vtedy ako neboli banky, tak všetky peniaze, čo sme mali, ako papiere, tam boli len tak hodené. To bolo tak v päťdesiatom štvrtom, to sa tak jednak menilo. Tak na to sa nejak pamätám… A… (dokumentarista) Ale tí ľudia to nejak nevedeli ani využiť. Mali aj to bohatstvo, lebo hovorím, my sme neboli nejak chudobní, áno, lebo pamätám si, ako som si kúpil ten bicykel, potom som bol pionier, motorka malá, potom bola 250ka. Potom sme mali prví v okrese auto, lebo tie financie sme mali, lebo otec tvrdo robil, ale bežný človek, ktorý išiel neviem, niekde do Trebišova, robil osem hodín, tak nemal ten príjem, ani zďaleka.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 19.07.2022

    (audio)
    délka: 02:28:32
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ja som mal taký raketový nástup, že v šestnástich som došiel na prvý tréning a v sedemnástich už som hral za mužov.

Aktuálna fotografia bývalého futbalistu Jána Pivarníka, z natáčania v roku 2022, v Bratislave. (číslo jeden)
Aktuálna fotografia bývalého futbalistu Jána Pivarníka, z natáčania v roku 2022, v Bratislave. (číslo jeden)
zdroj: Martin Rodák

Ján Pivarník, bývalý slovenský futbalista a futbalový tréner, sa narodil 13.novembra 1947 v hornatej oblasti krajiny v obci Cejkov. Otec Ján Pivarník sa do Cejkova priženil, keď mal vyše 27 rokov a stal sa z neho vychýrený stolár. Mamička Anna, za slobodna Šemigová, sa starala spolu so svojou matkou o spoločnú v domácnosť. V rodine sa narodilo päť detí, pričom Ján bol z nich najmladší. V roku 1954 Ján začal navštevovať miestnu deväťročnú základnú školu, kde sa status iskričky či pioniera veľmi nenosil, pretože nešlo o výrazne angažovanú komunistickú obec. Keďže v Cejkove bolo len jedno futbalové družstvo, a to pre mužov, Ján hľadal futbalové šťastie v Trebišove. V klube Slavoj Trebišov pôsobil v rokoch 1965 až 1966 a bol to veľmi rýchly postup, keďže ani nie za rok prešiel od dorastencov k mužom. Okrem toho, že reprezentoval futbalové družstvo Trebišova, stal sa aj členom reprezentácie do osemnásť rokov. Po dobrých výsledkoch nasledoval prestup. Futbalový klub VSS Košice Jánovi navrhol, že ak k nim prestúpi, dostane možnosť štúdovať na atraktívnejšej strednej priemyselnej škole. Dovtedy navštevoval učilište so zameraním automechanik. Vo VSS Košice pôsobil od roku 1966 a rovnako bol členom reprezentácie Československa. Ako reprezentant zažil aj Majstrovstvá sveta v roku 1970 v Mexiku, ktoré síce nedopadli podľa ich predstáv, ale už účasť na MS bol veľký úspech. Po neúspešnom prestupe do Sparta Prahy sa v roku 1972 konal prestup do Slovana. Bolo to aj kvôli jeho nastávajúcej, herečke Jarmile Koleničovej, ktorá v tej dobe pôsobila v divadle Nová scéna v Bratislave. Ján sa stal najlepším futbalistom Československa v rokoch 1973 až 1975. V roku 1976 bol súčasťou tímu, ktorý reprezentoval Československo na Majstrovstvách Európy a tieto majstrovstvá vyhral. Ján, i keď bol známy a úspešný futbalista, nezostal len pri ukončenom štúdiu strednej priemyselnej školy. Právnickú fakultu začal navštevovať už v Košiciach, kde absolvoval prvé dva ročníky. Zostávajúce roky kvôli prestupu do Slovana vychodil v Bratislave. Dres Slovana odložil v roku 1978 a po rôznych peripetiách nastúpil na povinnú vojenskú službu, ktorej výkon trval desať mesiacov. V rokoch 1978 až 1979 sa stal súčasťou futbalového klubu Dukla Banská Bystrica. V roku 1979 Ján pôsobil ešte v rakúskom futbalovom tíme SC Neusiedl am See, avšak už len na dva roky. Vo veku 35 rokov vďaka stretnutiu s Kuvajťanmi, ktorí vtedy v Piešťanoch súrne hľadali dobrého trénera, získal možnosť vycestovať do krajín Blízkeho východu. Ako tréner pracoval v Kuvajte, v Saudskej Arábii, Katare, Ománe a Spojených arabských emirátoch vyše dvadsať rokov.