„V jednej z tých miestností pracoval jeden, čo pochádzal z Budapešti a s tým Tibor báčim ja som sa rozprával o týchto veciach, že čo sa to tam deje. No a naraz Tibor báči neni! Ja som sa pýtal, že kde je. Že je na dovolenke a už ani nepríde, dal výpoveď. No nakoniec vysvitlo, že za tieto veci, čo sme sa tam rozprávali, a nielen so mnou sa rozprával o tom ako s deckom, bol odsúdený. Dostal sa do väzenia. No ale zhodou okolností jeden jeho kolega, s ktorým tam spolu robil, potom z toho sa stal príslušník Verejnej bezpečnosti, ten ho udal.“
“Tajne sa vrátili. To bolo v štyridsiatom šiestom, keď sa naši brali. Oni by sa nemohli dostať, teda tá sestra, ktorá bola vysídlená do Čiech, nemohla by sa dostať do Maďarska, lebo bola vysídlená do Čiech. Takže mamka sa vydala a jej rodný list asi zostal nejakým spôsobom doma. A jej rodným listom ona bola presídlená do Maďarska. A jej manžel nejakým spôsobom bol ukrytý niekde vo vagóne, aby takto sa dostali (do Maďarska, pozn, ed.)“
“Mal vtedy už šesťdesiat rokov. Zobral si úver a behom desiatich rokov si ten úver splatil. Dopomohlo mu k tomu aj to, že prebiehali určité veľké výstavby v meste, o ktoré sa uchádzal, a proste komplet okná, dvere, vchodové dvere, tie všetky on vyrobil. Trebárs na okresnom úrade. Ale i keď mal tú najmodernejšiu techniku, sám by na to nebol stačil a v rámci cechu si zvolal tých majstrov a povedal im, že: ´Napriek tomu, že som to vyhral ja, ale každý dostane svoj podiel, každý sa na tom bude podieľať.´ Zrejme preto ho mali v obľube. Proste nerobil nejaké výnimky, alebo nehrabal len k sebe, každému dal. Vedel, že ktorý majster na čo má, nebol každý taký zručný a tí menej zruční dostali to, že trebárs ten materiál napílili, ohobľovali, proste pripravovali na ďalšiu tú perfektnejšiu prácu, ktorú už potom dostali ďalší, ktorí v tom boli zručnejší. Ale každý dostal prácu, každý mal čo robiť, boli spokojní. A tým pádom dostal veľkú poctu, môžem povedať, že v celom meste.“
Peter Plichta sa narodil 10. apríla 1948 v Nových Zámkoch mame Veronike Plichtovej, rod. Szücsovej (1918) a otcovi Imrichovi Plichtovi (1911). V rokoch 1946 – 1948 nútené presídľovanie obyvateľstva postihlo aj Petrovu rodinu. Hoci Petrovi rodičia nakoniec do Maďarska neodišli, väčšina rodiny z maminej strany presídlená bola. Po smrti svojho otca Petrov otec po ňom prevzal stolársku dielňu a stal sa živnostníkom. Po siedmich mesiacoch došlo ku komunistickému prevratu a k znárodneniu. Zo začiatku mohol zostať pracovať vo svojej bývalej dielni, avšak po krivom obvinení a odsúdení sa už ku svojej profesii vrátiť nemohol a musel odísť pracovať do novozámockej tehelne. Reslovakizáciu rodina jednoznačne odmietla. Do základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským v Nových Zámkoch začal Peter chodiť v roku 1954. V roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Komárne. Veľa športoval a venoval sa aj ochotníckemu divadlu v Csemadoku. V januári v roku 1968 narukoval na základnú vojenskú službu. Po jej absolvovaní sa zamestnal v novozámockom závode Elektrosvit ako strojár a technik. V Elektrosvite odpracoval 44 rokov. Popri zamestnaní aktívne pôsobil v Základnej organizácii Csemadoku a prvýkrát sa stal jej predsedom v roku 1984. Vo funkcii zotrval do roku 1986. V roku 1977 odmietol podpísať Antichartu. V deväťdesiatych rokoch sa stal poslancom Mestského zastupiteľstva a bol ním niekoľko volebných období. V roku 1993 sa stal po druhýkrát predsedom Základnej organizácie Csemadoku a organizáciu viedol až do roku 2004. Vždy sa snažil byť pre každého prospešný a to bez ohľadu na národnostnú, náboženskú alebo akúkoľvek inú príslušnosť. V čase dokumentovania bol aktívnym dôchodcom a žil najmä pre svoju rodinu. S manželkou majú dve vydaté dcéry, Agnesu a Gabrielu, a päť vnúčat. Peter Plichta zomrel 28. decembra 2023.
