Mira Radová

„V Košiciach boli koľajnice na Hlavnej ulici, tadiaľ sa nosil tovar do obchodov. A tam sa zastavil ten náš vlak deportujúci. A tam sme nejaký čas stáli. Ľudia nám nosili cez to okienko, boli zavreté dvere, vodu a tak, možno aj niečo iného postrčili... Nebolo vidieť, že by boli s tým súhlasili, naopak.“

„Bola tam jedna Košičanka – doma veľká dáma – mala náš barak na starosti. A tá sa starala o mňa – dávala mi nejaké obklady, a tie mi striedala. A to mi zachránilo asi život. Dostala som aj nejaké pilulky, ale to som hneď vyvrátila. Aj tak to nič nebolo. Ale jeden deň sa objavil vedúci tábora, esesák – a zistil, že tam niekto je. Prišiel za mnou, kukol na mňa a hovorí: ,Koľko máš rokov?´ Hovorím: ,Osemnásť.´ Musela som toľko mať. ,S tými rukami?! Ani trinásť nemáš!´ A odišiel. Ale na druhý deň som dostala hrnček mlieka. Každý deň mi potom poslal hrnček mlieka, ten esesák hrozný. A ešte ďalší deň prišiel nejaký funkcionár nemecký a dal mi poslať ďalšiu deku. Neviem, čím som sa im tak oľutovala, alebo čo.“