Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mira Radová (* 1929)

• narodená 2. júla 1929 v Košiciach

• v detstve bývala u starých rodičov; jej mamu počas vojny uväznili

• v roku 1944 bola deportovaná do Osvienčimu

• neskôr bola v pracovnom tábore Müldorf

• po vojne sa presťahovala do Bratislavy

• vydatá, má jednu dcéru

• žije v Ohel Davide (domove pre seniorov) v Bratislave

Mira Radová sa narodila v roku 1929 v Košiciach. Otec náhle zomrel ešte pred jej narodením. Keďže mama musela živiť rodinu, Mira vyrastala u starých rodičov. Spomína, že sa u nich cítila „v istote a láske“. Stará mama pochádzala zo Spiša a rozprávala s ňou na žiadosť mamy po nemecky - údajne, aby od nej nepochytila spišiacky dialekt. S mamou hovorili po maďarsky a v škôlke sa striedala slovenčina s maďarčinou.

V rodine si ctili masarykovské ideály, aj preto rozdelenie republiky a pripojenie Košíc k Maďarsku v roku 1938 niesli s ťažkým srdcom. V horthyovskom Maďarsku v dôsledku protižidovských opatrení mama prišla o obchod s rozličným tovarom a cukrovinkami, v ktorom pracovala ako vedúca. Arizátori maminho obchodu na ňu navyše pripravili zákernú lesť. Predstierali, že pokiaľ  bude súhlasiť s tým, že prevezmú obchod, môže tam ostať naďalej zamestnaná. Svoj sľub nedodržali, ba čo viac – mamu udali za údajné rozširovanie protifašistickej propagandy. Takže k dramatickým udalostiam toho obdobia sa pridalo aj mamino odsúdenie na 8-mesačné väzenie. Napriek odvolaniam, viacerým snahám o matkine prepustenie a pomoci z rôznych strán bola Mirina mama v Košiciach uväznená.

Pani Mira si spomína, ako chodila pod okná väznice, aby na mamu videla: „To bolo smutné, lebo vždy, keď som prišla zo školy, som ju vyzerala v okne na ulici oproti väzeniu. Mama sa na niečo postavila k zamrežovanému oknu a tak sme si kývali, že sa vidíme. To trvalo nejaký čas a potom ma videla nejaká dôležitá pani, a tá mi to zarazila – že čo tam robím, a vraj to nemôžem. Takže mama mi ostala v mojej pamäti za zamrežovanými oknami.“ 

Život vtedy trinásťročnej Miry a jej mamy sa počas vojny odohrávali samostatne, nemali o sebe žiadne správy. Ako pani Mira hovorí, „mamin osud bol nešťastný a komplikovaný“. Obidve sa nakoniec dostali do koncentračného tábora.

Po nástupe radikálnej nacistickej Strany šípových krížov v roku 1944 sa pomery v Maďarsku zostrili a začalo sa s organizovaním transportov židovských obyvateľov. Mira spolu so strýkovou rodinou dostala predvolanie na deportáciu z Košíc. Mama bola v tom čase stále vo väzení. Museli všetko zanechať, zbaliť sa každý do jedného batoha a prihlásiť sa na zbernom mieste v košickej Tehelni. Predtým sa prišli rozlúčiť do obchodu, ktorý pred arizáciou patril strýkovi. Pani Mira si spomína, ako predavačka v strýkovom obchode chcela strýkovho 13-ročného syna ukryť: „Prosila strýka: ,Ariho mi tu nechaj, ja ho schovám.ʻ A teta vykríkla: ,Nie! Spolu ideme.ʻ To bola veľká chyba. Nevrátil sa z Osvienčimu.“

Netušili, čo s nimi bude a kam ich vezú – ani v zbernom tábore v Tehelni, kde strávili niekoľko dní, ani neskôr v dobytčích vagónoch. Šírili sa správy, že pôjdu na práce do Nemecka. Očami dospievajúceho dievčaťa Mira vtedy nevnímala atmosféru voči nim ako vyslovene nepriateľskú. Naopak, spomína si na jednu situáciu, keď už boli z Tehelne naložení do vagónov na deportáciu. Koľajnice v Košiciach viedli cez hlavnú ulicu mesta, kadiaľ sa vozil tovar do obchodov. Vlak tam na nejaký čas zastavil: „Ľudia nám nosili cez to okienko – vodu a tak, možno aj niečo iného podstrčili. Nebolo vidieť, že by boli s tým súhlasili, naopak.“

Esesák ukázal napravo – to bol ešte trošku život

Cesta v hrozných podmienkach dobytčákov sa odohrávala v zmätku a strese. „Hnali nás do tých vagónov a viezli – niekam, do neznáma. Keď sme zastavili, vôbec sme nevedeli, kde to sme, v akom štáte. Takto sme sa s tetou a sesternicou ocitli v Osvienčime.“

Po príchode do tábora sa odohrávala prvá selekcia väzňov, ktorá pre niektorých znamenala okamžitý rozsudok smrti v plynovej komore. Všetko sa odohrávalo v momentoch. Pani Mira opisuje chvíľu, ktorá rozhodla o jej osude: „Jeden uniformovaný sa ma pýtal po nemecky, koľko mám rokov, odpovedala som, že 14. Tak ukázal napravo. To bol ešte trošku život.“

V Birkenau bolo tisícdvesto ľudí v jednom baraku – na malom lôžku ležali štyri, spolu s tetou, sesternicou a neterou: „Bez jednej deky, alebo možno jedna tam bola. Bolo to veľmi smutné.“

Pani Mira si aj po vyše sedemdesiatich dvoch rokoch vybavuje prvé spomienky a pocity po príchode do tábora:

„Keď sme tam prišli, dostali sme jednu kocku niečoho tmavého, už bol večer. Boli sme holí a ostrihaní, v šedej handre. To mi nevadilo, ale tá situácia – som bola z toho šokovaná. Tak som si myslela, že to je asi mydlo. Kdeže – to boli raňajky. O mydle dlho-dlho nebola reč. Potom nás skoro ráno vyhnali na dvor, bol tam štrk. Boli tam ešte také osvietené mladé ženy – vraj aby sme niečo zaspievali, alebo básničky povedali – aby sme celkom nezblbli.“

Podmienky v tábore boli zúfalé, hygiena takmer žiadna. Strava, ktorú dostávali väzni, nemala takmer žiadnu nutričnú hodnotu. Ťažko sa dala nazvať jedlom:

„O jedle sa ani hovoriť nedá – bolo to tak, že sme stáli v rade a prvá dostala misku niečoho hrozného na jedenie. A potom každý v rade urobil pár glgov až k tomu piatemu, aby sa aj tomu niečo dostalo.“ Pani Mira si spomína na tetin výstup, keď mala problém konzumovať táborové jedlo: „Nakričala na mňa a povedala to tak, že som ju tak ešte nikdy nepočula hovoriť: „Keď nebudeš žrať, tak zdochneš! – Tak som si povedala, že má pravdu.“

O nejaký čas sa začali na Mire prejavovať zdravotné problémy, bála sa však s nimi priznať aj pred najbližšími. Vedela, že aj tak by jej nik z blízkych v danej situácii nevedel pomôcť. Preto radšej zapierala: „Naraz som poobede dostávala vždy horúčky, zalial ma pot, ale nikomu som to nepovedala, lebo som vedela, že to môže byť môj koniec. Podľa toho, čo sa rozprávalo, že chorí a slabí ... že tí pôjdu na takú stranu, odkiaľ nie je návratu. Takže o tom som nikomu nič nehovorila.“

Jedného dňa im prišla slovenská dozorkyňa oznámiť, že potrebujú 300 ľudí na prácu mimo Osvienčimu. „Dali sme hlavy dokopy s tetou a sesternicou a dohodli sme sa, že sa prihlásime.“ Povedali si, že horšie to už byť asi nemôže a keď budú pracovať, dostanú snáď aspoň lepšie najesť. Pred výberovou komisiou Mira pre istotu tvrdila, že má viac rokov ako bola skutočnosť – teda nie štrnásť, ale osemnásť. Do výberu sa dostali všetky štyri z ich rodinnej skupiny. O dva-tri týždne boli naložení do vagónov, nik im nepovedal, kde idú.
Väčšina z ľudí vo vagónoch bola z Košíc a okolia. Cesta bola náročná, trvala sedem alebo osem dní. Dlhé úseky stáli.

Neviem, prečo sa nado mnou zľutovali a nechali ma žiť 

Po vystúpení z vagónov zistili, že sú v Bavorsku. Nachádzali sa v pracovnom tábore v Mühldorfe. V jeho okolí vzniklo viacero pracovných táborov. Niektoré mali úlohu vykonávať ťažké práce pri hĺbení tunelov, podpore zbrojárskeho alebo stavbárskeho priemyslu nacistického Nemecka. Išlo o satelitný systém táborov pri koncentračnom tábore Dachau. 

Nadšenie, ktoré prejavovali väzenkyne z prostredia, v ktorom sa ocitli, vyznieva trpko a zároveň dobre vystihuje ich tienisté očakávania a duševné rozpoloženie: „Dostali sme sa do úžasného baraku, kde bolo iba päťdesiat lôžok. Každý mal jedno pre seba, aj so slamníkom a deku, takže sa nám zdalo, že sme v siedmom nebi. Všetci boli unesení, na aké krásne miesto sme sa dostali.“

Potom začalo delenie na jednotlivé práce. Avšak mladá Mira s utajenou horúčkou a po náročnej ceste už prvý deň ledva stála na nohách. Ako spomína, „ja som v tej chvíli už veľa o sebe nevedela“.  V miestnom lazarete dostala liek na zníženie bolesti, a to bolo všetko. Ostatní išli pracovať, ona ostala ležať v baraku s vysokými horúčkami. „Jedna Košičanka, doma veľká dáma, mala náš barak na starosti. Tá sa starala o mňa – dávala mi nejaké obklady. A to mi zachránilo život.“

Jedného dňa sa baraku nečakane objavil vedúci tábora, esesák. Pozrel sa na Miru a opýtal sa jej: „Koľko máš rokov?“ Zaklamala, že má osemnásť, pretože inak by tam nesmela byť. On na to: „S tými rukami?! Ani trinásť nemáš.“ A odišiel. Mala veľké šťastie. Hodnota ľudského života v prípade väzňov, obzvlášť keď išlo o chorého, práceneschopného, bola takmer nulová. Stalo sa však ešte niečo prekvapujúcejšie: „Potom mi ten esesák poslal deku a každý deň aj hrnček mlieka. Neviem, prečo sa nado mnou zľutoval.“

Keďže v tábore nebola nemocnica, vyzdravila sa priamo v baraku. Trvalo asi dva až tri mesiace, kým bola schopná zaradiť sa do fungovania tábora. Okrem obrovského šťastia to bolo tiež vďaka silnej húževnatosti mladej ženy. Po vojne sa zistilo, že prekonala obojstranný zápal pľúc.

V zubnej ambulancii pre esesákov

Keď na tom bola Mira lepšie, zavolala si ju esesáčka s tým, že ju pošle na ľahšiu prácu – do krajčírskej dielne. Mirina odpoveď ju prekvapila:

„A mňa z toho chytila hrôza. Ja som k tomu nemala vzťah, nikdy som sa tomu nevenovala, možno niečo málo pre bábiku. Opýtala som sa, či to musí byť, či nemôžem ísť niekam inam. A ona na to: ,A kam by si chcela ísť? ´ A ja – neviem čo ma to chytilo, bolo pekne - hovorím: ,Do lesa.´ A ona povedala, že dobre.“ 

Na druhý deň išli asi desiati do lesa, kde prakticky ešte nič nebolo. Mali tam byť práčovne, ale stroje ešte neprišli, takže prvé dni tam len čakali. Jeden Rus, bývalý zajatec, na nich  dával pozor a ich dozorkyňa bola z Podkarpatskej Rusi. Ďalší ľudia z baraku pracovali v nemocniciach, kde sa starali o talianskych ranených vojakov, väčšinou dôstojníkov.
Iní upratovali, pracovali na poli alebo pomáhali v kuchyni, kde mali lepší prístup k jedlu.

Pani Mira spomína, že z tamojšieho jedla sa dalo v porovnaní s Osvienčimom o niečo lepšie vyžiť. K jedlu dostávali napríklad tzv. Bunker Suppe s krúpami, zeleninou a ovsenými vločkami.

Po pár týždňoch čakania prišli stroje, ktoré potrebovali na prácu v lese. Boli to obrovské valce, v ktorých bublala bielizeň z kasární a potom ju bolo treba palicou vyberať. Dozorkyňa skupiny pri pohľade na vzrastom nízku a ešte zoslabnutú Miru povedala: „Ty to nezvládneš.“ Večer ohlásila esesáčke, že to tam nevydrží. „Esesáčka mala jeden nápad a za to jej môžem ďakovať veľa. Poslala ma do esesáckej zubnej ambulancie. To bola ordinácia pre esesákov, nie pre Židov – tým vytrhli a hotovo. Esesák bol zubár. Tak som sa dostala na také úžasné miesto. A rozhodol sa, že ja budem asistentka.“

Pani Mira spomína, že zhodou okolností v tom čase Nemci vyrabovali továreň s dámskou bielizňou a priniesli do tábora krásne čipkované nočné košele: „Naše šikovné ženy, krajčírky, košele rozstrihli, z vrchov urobili košele a zo spodkov urobili zásterky. Ja som mala náhodou bielu. Oblečenú som ju mala na tmavomodrom táborovom oblečení, a to sa do tej ordinácie hodilo. Som bola úplná elegancia, a tak ten esesák som mnou súhlasil. Aj keď som nemala poňatie, čo robiť. Našťastie, bola tam neter košického zubára, Eva, ktorá bola potom zapisovateľkou, a tá ma zaučila.“

Záverečná fáza vojny

Ako sa front blížil, v tábore počuli a niekedy aj videli, ako bombardujú okolie. Šírila sa o tom aj šuškanda, ale voči správam boli opatrní. „To sa dialo aj v Osvienčime. Hovorilo sa, že Paríž je oslobodený, a potom na druhý deň prišla skupina Francúzok. Takže už sme takýmto rečiam veľmi neverili.“

V tábore ostali uväznení takmer do konca vojny. V jeden deň Miru a jej príbuzné naložili do vagónov a niekam odviezli. Medzi väzňami sa povrávalo, že ich vezú do Dachau, do plynových komôr. Vlak prechádzal Bavorskom, keď došlo k dramatickej situácii:

„Naraz boli nad nami americkí letci. My sme mali na vlaku protilietadlové delo a tí somári, Nemci, začali lietadlá ostreľovať. Tak tí začali do nás. Aj niekoľko ľudí pri tom postrelili. A potom nás napadlo, aby muži vyhádzali von na vagón ich pásikavé uniformy. Keď to letci videli, prestali nás ostreľovať.“

Ako pani Mira hovorí, život človeka vtedy „visel na vlásku“. Po zásahu amerických letcov mal vlak prestrelenú lokomotívu, takže ostali stáť na niekoľko dní v poli. Čakali, čo sa bude diať.

Keď pani Mira hovorí o momente, v ktorom im jeden muž otvoril vagón so slovami, že sú slobodní, neubráni sa plaču ani dnes. Keď na hradskej ceste videli amerických vojakov, vybehli do poľa a nazbierali im lúčne kvety. Ako hovorí, ten pocit jednoducho nemožno opísať.

Po čase sa podarilo zorganizovať ich prevoz. Bolo takmer tragikomické, že oslobodení židovskí väzni boli prevezení na miesto, ktoré slúžilo ako rekreačný tábor pre Hitlerjugend. Tu sa mali trochu zdravotne zotaviť. Po dlhom čase zažili normálne postele, dostatok jedla, hygienu a dostali čisté oblečenie. Keďže mnohí z nich trpeli vážnymi a prenosnými chorobami, karanténa trvala päť týždňov. Počas tohto času a konečne v mieri ich začali doháňať myšlienky o domove a predovšetkým úvahy o tom, kto sa vrátil a kto je ešte nažive. Každý už chcel ísť domov.

Návrat domov bol neľahký. Do Košíc prišla Mira sama, jej maminka síce vojnu prežila, ale stretli sa až o nejaký čas. Jej osud počas vojny sa odohrával dramaticky a bol by na samostatný príbeh: niekoľkokrát sa pokúsila o útek a prešla aj dvomi koncentračnými tábormi vrátane Mauthausenu. Pri oslobodení bola vo veľmi zlom zdravotnom stave a na mieste prítomný Červený kríž ju zobral na liečenie do Švédska.

Mirini starí rodičia umreli ešte pred deportáciami, a tak prišla do Košíc sama. Byt, v ktorom bývali predtým, bol zabratý a nový nájomník Miru vykázal hneď od dverí. Nepodarilo sa im s mamou dostať ani k žiadnemu majetku, ktorý v Košiciach zanechali. Dozvedeli sa, že všetko si z bytu odniesla istá pani, ktorá sa tam nasťahovala hneď po ich odchode. Ubytovanie našli spolu s ďalšími ľuďmi v podobnej životnej situácii provizórne v školách alebo na iných miestach. Po nejakom čase sa Mira aj s mamou presťahovali do Bratislavy za tetou. Aj keď pred vojnou ešte snívala o štúdiách na gymnáziu, do školy už nenastúpila. Keďže sa potrebovala uživiť, využila zručnosti, ktoré sa naučila v zubárskej ambulancii v pracovnom tábore. Niekoľko ďalších rokov pracovala ako zubná asistentka. 

Ako pani Radová hovorí, nebol priestor nechať sa unášať smútkami a spomienkami.
Musela sa o seba sama postarať. Mama jej bola veľkým vzorom. S obdivuhodnou húževnatosťou prekonávala životné ťažkosti a bojovala s nepriazňou osudu: „Mama, mama bola pre mňa ako múr.“