Mira Radová

„Dostali sme sa z vagónov. Jeden uniformovaný povedal: ,Wie viele Jahre alt?´ Som povedala: ,Vierzehn.´ Urobil tak. To bol vpravo – to bolo ešte trošku život. Tak sme sa s tetou a sesternicou ocitli v Osvienčime. Sme nevedeli vôbec, kde sme. Sa vyprávalo, že vo Švédsku či kde. V Osvienčim-Birkenau nás bolo 1200 v jednom baraku. Takže sme na malom lôžku my štyri ležali – bez jednej deky, alebo možno jedna tam bola pre všetkých. Bolo to veľmi smutné. Keď sme tam prišli, dostali sme takú asi 1 kocku niečoho tmavého. Tak som si povedala - lebo už bol večer, kým sme sa k tomu dostali. Boli sme holí a ostrihaní v nejakej šedej handre. - To mi nevadilo, ale tá situácia, som bola z toho šokovaná. Tak som sa na to pozrela a som si myslela, že to je asi mydlo. Kdeže – to boli raňajky. O mydle dlho, dlho nebola reč.“

„V Košiciach boli koľajnice na Hlavnej ulici, tadiaľ sa nosil tovar do obchodov. A tam sa zastavil ten náš vlak deportujúci. A tam sme nejaký čas stáli. Ľudia nám nosili cez to okienko, boli zavreté dvere, vodu a tak, možno aj niečo iného postrčili... Nebolo vidieť, že by boli s tým súhlasili, naopak.“