Ing. Jozef Rauch

„Keď mi odobrali tú vycestovaciu doložku, bolo napísané: moja cesta nie je v súlade so štátnymi záujmami. Tomu doteraz nerozumiem – ja; jednoduchý človek, chcem ísť niekam a nie je to v súlade so štátnym záujmom. Mal som veľa výhrad voči tomu režimu. [ ] (Š. Haško: „No a čo hovoríte na otázku naplnenia tých ideálov – na ten vývoj porevolučných udalostí povedzme až do dnešného dňa?“) K tomu len toľko: viete, vládnu dnes tí, ktorí mi svojho času odobrali tú doložku. Je to veľké sklamanie.“

„Prvého septembra som narukoval na základnú vojenskú službu. Povolávací rozkaz som dostal do Tábora. Tam sme mali mesačné sústredenie a po ňom nás rozdelili v okolí, do jednotlivých útvarov. Ja som sa dostal do vojenského útvaru v Benešove u Prahy. [ ] V decembri sme začali mať rôzne také neplánované cvičenia a neplánovaný výcvik, keď sme dostali rozkaz zbaliť si všetky veci – poľnú a nastúpiť na cvičiacu plochu. Potom sme museli všetky veci na ploche rozbaliť a tí nadriadení ... (a prichádzali rôzne kontroly aj z vyšších veliacich útvarov) chodili a kontrolovali, čo všetko máme zbalené, ako to máme zbalené. Dokonca musím povedať, že aj vojakom voňali ponožky, či ich majú vypraté, čo už bolo trochu znepokojujúce, lebo takéto niečo si ani tí starší vojaci nepamätali. A to boli prekvapení aj vojaci z povolania, čo všetko sa kontroluje a čo sa robí. [ ] Na druhej strane; tie kontroly boli na mieste, čo sme vlastne zistili až v ďalšej budúcnosti. (Š. Haško: „Ako to myslite?“) Viete, „akcia Krkonoše“, ona začala tak nevinne – tými nástupmi , tými prehliadkami a tak ďalej. Ale zhodou okolností, v decembri, v tom roku, udreli neskutočné mrazy – mínus dvadsať stupňov, takže tá výstroj naozaj musela byť veľmi dobrá. Aby nikto nemal nejaké omrzliny a aby nenastali škody, takže, to sme časom zistili.“

„Všetci sme sa tešili, že nám skončila vojenská služba a každý už pôjde do práce a bude žiť normálnym životom. Na druhej strane, stále, keď sme v správach počúvali nejaké informácie o Poľsku, bol to pocit neistoty, či nás nezavolajú k vojakom. Až v januári 1982 televízia prerušila vysielanie a zahlásili, že generál Jaruzelski a armáda obsadili všetky budovy a tak ďalej – že nastala konsolidácia pomerov v Poľsku. Tak mi trošku odľahlo, že pravdepodobne sa táto situácia upokojí a nebudú nás volať znovu k armáde.“

„Veľmi zaujímavé bolo to, že nikto, ani z tých starších vojakov, si nepamätal, aby boli vozidlá s plnou výzbrojou. A aj my sme boli vlastne s plnou výzbrojou, okrem nábojov do samopalov a pištolí, to sme nemali, ale v tých vozidlách boli. [ ] Bolo to dosť neobvyklé. Druhá vec je tá, že v jednej rote bolo asi desať vozidiel (v našom prípade bojové vozidlá pechoty), z tých desiatich vozidiel dve boli skúšobné a ostatné boli uložené. Na tých skúšobných sa cvičilo na cvičisku – mimo útvar sme mali takú dráhu, kde ... vojaci trénovali. No a tých osem vozidiel ostalo uložených, tým sa len kontroloval technický stav, dobíjali baterky ..., ale tie vozidlá mali zostať nedotknuté. ... Už aj my sme tušili, že je niečo výnimočné, keď už aj uložené vozidlá sú pripravené na odchod. No a samozrejme; hoci sme to mali zakázané, na útvare sme počúvali „Hlas Ameriky“ a vedeli sme, že v Poľsku vzniká nejaké hnutie „Solidarita“ a že sú tam nepokoje a demonštrácie a tak ďalej. [ ] (Š. Haško: „Tiež som sa dočítal, že niektorí údajne odmietli sa zúčastniť tejto akcie? Lebo to som sa dočítal, či náhodou Vy ste sa nestretli ...“) Takto; v mojom okolí som sa s takýmto niečím nestretol, ... nemám žiadnu takú vedomosť. Viete, my sme vedeli, že v Poľsku sú nejaké nepokoje a aj tí vojaci to vedeli. Obávali sme sa toho, že sa zopakuje ten šesťdesiaty ôsmy rok, ktorý bol u nás. Takže, nikto nemal nejaké protesty voči tomu, na druhej strane; všetci sme mali obavy, čo bude.“

„V osemdesiatom prvom roku boli u nás voľby a celý útvar dal sľub, že sa pôjde voliť manifestačne [ ] – prevezmete si hlasovací lístok a bez všetkého ho hodíte do urny. [ ] No a my sme boli traja takí, ktorí išli aj za plentu. A z toho bolo „veľké haló“ v útvare; že sme si dovolili takéto niečo urobiť a nešli sme voliť manifestačne ... na hlasovacom lístku sme vyškrtali tú politickú stranu a tých kandidátov ... [ ] No ale nevadí, to je epizóda, ktorá je za nami. (Š. Haško: „A malo to nejaký dopad?“) Viete; to už bolo tesne pred koncom vojny ... zástupca veliteľa pre politické veci zúril, ten rozprával: ,Nikde vás nezoberú ani za šoférov´. [ ] Ku svojim kádrovým materiálom som sa nikdy nedostal..., ani som po nich nepátral. Ale celý život má človek problémy s prácou a s nejakým tým zamestnaním, aby si zabezpečil živobytie. [ ] Nikdy som nemal u vrchnosti nejaké veľké pochopenie. [ ] Keď mi odobrali tú vycestovaciu doložku, bolo napísané: moja cesta nie je v súlade so štátnymi záujmami. Tomu doteraz nerozumiem – ja, jednoduchý človek, chcem ísť niekam a nie je to v súlade so štátnym záujmom. Mal som veľa výhrad voči tomu režimu.“

„My sme vyrazili vo večerných hodinách, snežilo, počasie bolo veľmi zlé. Nikto nevedel presne, ktorou cestou pôjdeme, lebo išli sme ako kolóna. [ ] My sme dorazili v tých doobedňajších hodinách, pred mesto Jaroměř. Tam sme sa na poli rozostavili ... urobili nám čaj, nejaké jedlo a v poobedňajších hodinách nás porozdeľovali. Konkrétne my sme išli spať do telocvične. [ ] Len na ilustráciu poviem; spali sme tam na nafukovačkách, tie sme mali so sebou ako plnú poľnú ... aj poľné fľaše sme mali ... Ráno sme vstali a v tých fľašiach sme mali zamrznutú vodu. Takže, zhodou okolností, ten december bol neskutočne mrazivý. Tam na tom poli sme sa zdŕžali, už neviem – jeden alebo dva dni ... no a potom nás otočili naspäť. [ ] Viete, to je tak, že aj tá nervozita u tých vojakov bola – každý sa bál, čo bude, či pôjdeme ďalej cez tie poľské hranice, alebo nie. Vyjadrenia boli rôzne, v šesťdesiatom ôsmom roku, keď k nám prišli vojaci, tu bola pokojná krajina, tu nebolo nič, prišli znenazdajky. V Poľsku, tam to bolo horšie, lebo boli demonštrácie, nepokoje, tak aj my sme obávali ... že ak by sme tam vtrhli, čo bude. Viete; vojaci sú jednoduchí, oni o tom nerozmýšľajú. (Š. Haško: „Boli dokonca aj takí, ktorí si to vyslovene priali, tam vtrhnúť? Výnimky nejaké?“) Nie, takéto prípady si nepamätám. [ ] (Š. Haško: „Dá sa povedať, že ste sa báli?“) Áno, všetci sme mali strach, nemôžem povedať, že sme boli nejakí hrdinovia ... Nikto si to neželal a navyše, zarážalo nás, že aj v tvárach tých vojakov z povolania sme cítili, že aj oni mali strach a tiež im to nebolo všetko jedno. [ ] (Š. Haško: „Máte zmienku o tom, že by sa cvičilo aj v tých priestoroch, kde ste boli v rámci akcie Krkonoše? (Či to náhodou nebolo trochu atypické miesto pre výcvik.“)) [ ] To neviem povedať, lebo pri Jaroměři nás sústredili na jedno veľké pole a neviem, či tam v tých Krkonošiach sú nejaké výcvikové priestory ... my sme chodili na opačnú stranu, na Šumavu. (Š. Haško: „OBVYKLE ste chodievali na opačnú stranu(?)“) Áno.“

„To bolo týždňové školenie, my sme skončili v piatok a ráno sme išli z Liberca do Prahy. V Prahe sme mali prestup a medzi tým; ,no dobre, tak pôjdeme sa pozrieť na Václavské námestie´. Prišli sme tam asi o tretej hodine, ľudia sa tam začali schádzať. Ja neviem; v priebehu tej hodiny sa tam nazbieralo toľko ľudí, že v živote som ten pocit nezažil. Nemohol so sa poriadne ani nadýchnuť, neviem si predstaviť, keby niekomu prišlo zle alebo niečo ... (Š. Haško: „Asi všetkým prichádzalo dobre, nie?“) Áno, áno. Na tom Václavskom námestí sme čakali, potom prišiel Havel, rečnili tam rôzni ľudia, muzikanti hrali niečo – Kubišová tam zaspievala ... No; jednu manifestáciu som zažil, čo mi ostalo ako veľký zážitok.“