Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Jozef Rauch (* 1956)

• narodený 22. 4. 1956 v Michalovciach

• vyštudoval Strednú priemyselnú školu strojnícku, následne pokračoval v štúdiu na Strojníckej fakulte v Bratislave, odbor Motorové vozidlá

• 1. 9. 1980 - 31. 9. 1981 - vojenská služba, najprv v Tábore, následne v Benešove u Prahy, v priebehu vojny sa zúčastnil Operácie Krkonoše

• po návrate z vojny pracoval v automobilovom priemysle, v súčasnosti žije v Michalovciach, kde pracuje v sociálnej sfére

Zdá sa, že správy o mimoriadne studenej zime, ktorú v roku 1980 zažilo Československo, nehovoria iba o počasí.

Ale aj o zbraniach, zbalených „plných poľných“ a o mobilizovanej sedemnásťtisíc člennej armáde, ktorá sa v kolónach, po zamrznutých cestách vydala smerom k poľským hraniciam. Pomaly, ale isto, v neistote, ale i v strachu. To, že nejde o obyčajné vojenské cvičenie, tušili zrejme všetci zúčastnení.

Všetko zbalené

Keď si počas predchádzajúcich mesiacov uvedeného roku vojaci v útvare Benešov u Prahy potajomky ladili Hlas Ameriky a dozvedali sa o aktuálnom dianí v susednom Poľsku, jedným z poslucháčov bol aj Jozef Rauch, narodený 22. apríla 1956, pôvodom z Michaloviec. Jozef bol v tom čase čerstvým absolventom Strojníckej fakulty v Bratislave. Vzhľadom na jeho vzdelanie a vášeň k strojom, najmä k automobilom a k motocyklom, jeho povinná jednoročná vojenská služba, na ktorú nastúpil 1. septembra 1980, tak trochu nadväzovala na jeho vysokoškolské štúdium. Ako technik roty, alebo ako zástupca veliteľa pre technické veci, tu totiž realizoval praktické, ale i teoretické školenia vodičov.

Kým na úvodné mesiace svojej vojenčiny spomína ako na štandardný výcvik, decembrové dni so sebou priniesli predsa len nápadnejšie zmeny. Začalo to rozkazom „... zbaliť si všetky veci – „poľnú“ a nastúpiť na cvičiacu plochu. Potom sme museli všetky veci na ploche rozbaliť a tí nadriadení ... chodili a kontrolovali, čo všetko máme zbalené, ako to máme zbalené. Dokonca musím povedať, že aj vojakom voňali ponožky, či ich majú vypraté, čo už bolo trochu znepokojujúce, lebo takéto niečo si nepamätali ani tí starší vojaci.“

Smer Poľsko

Túto extrémnu dôslednosť však vojaci ocenili už zakrátko; v extrémnych podmienkach akcie Krkonoše, ktorá sa začala dňa 6. decembra vo večerných hodinách. Oficiálne ako cvičenie, v skutočnosti však ako reakcia na zvyšujúcu sa popularitu opozičného hnutia Solidarita, ktoré v Poľsku oslabovalo postavenie a vplyv Sovietskeho zväzu. Slovami Jozefa: „...my sme vedeli, že v Poľsku sú nejaké nepokoje a aj tí vojaci to vedeli. Obávali sme sa toho, že sa zopakuje ten šesťdesiaty ôsmy rok, ktorý bol u nás ... všetci sme mali obavy, čo bude.“

Jozef spomína, že svoj útvar tentoraz opúšťali nielen s dvomi skúšobnými vozidlami, ako to pri cvičeniach bolo zvykom, ale i s ďalšími ôsmimi – uloženými, ktoré mali ostať nedotknuté. Cestovalo sa na opačnú stranu než obvykle a navyše, ani nikto zo starších vojakov si nepamätal, aby sa na cvičenie išlo s plnou výzbrojou. Štartovalo sa „... vo večerných hodinách, snežilo, počasie bolo veľmi zlé. Nikto nevedel presne, ktorou cestou pôjdeme, lebo išli sme ako kolóna. Niekto nás vpredu viedol a my sme išli jeden za druhým .... Vedeli sme, že ideme smerom na Poľsko.“ Bola to náročná, celonočná jazda, ktorá trvala až do doobedňajších hodín nasledujúceho dňa. V bojovom vozidle pechoty, ktorého ľadom pokrytý interiér pripomínal mrazničku, si sadol do vežičky, odkiaľ navigoval šoféra. Niektoré vozidlá schádzali do priekopy a šoférov, ktorým dochádzala trpezlivosť, nahrádzali kolegovia.

Na druhý deň sa vojaci rozostavili na poli neďaleko východočeského mesta Jaroměř. Jozef vysvetľuje, že „... každý sa bál, čo bude, či pôjdeme ďalej cez tie poľské hranice, alebo nie. Vyjadrenia boli rôzne, v šesťdesiatom ôsmom roku, keď k nám prišli vojaci, tu bola pokojná krajina, tu nebolo nič, prišli znenazdajky. V Poľsku, tam to bolo horšie, lebo boli demonštrácie, nepokoje, tak aj my sme obávali ..., že ak by sme tam vtrhli, čo bude. ... Všetci sme mali strach, nemôžem povedať, že sme boli nejakí hrdinovia ... Nikto si to neželal a navyše, zarážalo nás, že aj v tvárach tých vojakov z povolania sme cítili, že aj oni mali strach a tiež im to nebolo všetko jedno.“

180 stupňov

Po niekoľkých hodinách si vojaci mohli dopriať spánok, a to na nafukovačkách v neďalekej telocvični. Keď sa zobudili, vo svojich poľných fľašiach našli zamrznutú vodu. Najdôležitejšie však bolo, že po jednom až dvoch dňoch strávených na poli, v neistote a v mimoriadnej zime, cesta nepokračovala do Poľska, ale naspäť, do útvaru.

Vojakom ale ešte celkom neodľahlo a celú vojenčinu ich sprevádzali obavy z toho, že sa zapíska a naštartuje znovu. Tie Jozefove pominuli až neskôr, a to pri opatreniach výnimočného stavu v Poľsku, ktorý koncom roka 1981 vyhlásil generál Jaruzelski. V krajine sa tým upevnilo sovietske postavenie a hnutie „Solidarita“, s podporou približne desiatich miliónov občanov, sa stalo ilegálnym.

K režimu

Konsolidačné opatrenia Jaruzelského však Jozef oceňuje iba pragmaticky, teda s odôvodnením, že zachránili Poľsko pred potenciálnou inváziou. Hnutie „Solidarita“ podľa neho hájilo záujmy ľudí a taktiež uvádza, že voči bývalému režimu prechovával veľa výhrad. Zreteľnejšie to dal najavo vo voľbách v roku 1981: „Celý útvar dal sľub, že sa pôjde voliť manifestačne ... – prevezmete si hlasovací lístok a bez všetkého ho hodíte do urny. ... No a my sme boli traja takí, ktorí išli aj za plentu. A z toho bolo „veľké haló“ v útvare; že sme si dovolili takéto niečo urobiť a nešli sme voliť manifestačne ... na hlasovacom lístku sme vyškrtali tú politickú stranu a tých kandidátov ... zástupca veliteľa pre politické veci zúril, ten rozprával: ,Nikde Vás nezoberú ani za šoférov´.“

Keďže Jozef nikdy nepátral po svojich kádrových materiáloch, nevedno, či jedným z dôsledkov tohto gesta nemohlo byť napríklad znemožnenie jeho úsilia navštíviť západný svet. Aby si v osemdesiatych rokoch vôbec zakúpil takúto dovolenku, trpezlivo strávil pred „Čedokom“ celú noc. Jeho okružná jazda s cieľom navštíviť kapitalistické krajiny ako Rakúsko, Švajčiarsko a Nemecko, bola nakoniec zamietnutá odobratím jeho vycestovacej doložky. S prekvapením sa pritom dozvedel, že jeho dovolenka nie je ,v súlade so štátnymi záujmami´.

Zhodou náhod jeho návrat zo služobnej cesty v novembri roku 1989 viedol cez Prahu. Práve v deň, keď na prahu demokracie vlastne stálo celé Československo. O svojej návšteve Václavského námestia, ktoré sa vo veľmi krátkom čase zaplnilo obrovským davom, spomína ako na veľký zážitok. Otázku naplnenia ideálov novembrovej revolúcie už ale hodnotí nasledovne; „K tomu len toľko; ... vládnu dnes tí, ktorí mi svojho času odobrali tú doložku. Je to veľké sklamanie.“

Jozefov odkaz a súčasnosť

Hoci je podľa neho ťažké radiť a mnohé múdrosti už boli vyslovené, vo svojom odkaze mladšej generácii sa odvoláva na dôležitosť hesla „stáť nohami na zemi“. Nabáda k skromnosti a pravdovravnosti, naznačuje zbytočnosť závisti, ale i neopodstatnenosť vyvyšovania sa nad ostatných.

Žije v Michalovciach, kde pôsobí v sociálnej sfére a kde sa venuje aj svojej vášni k motocyklom. Svoj tínedžerský sen si pred niekoľkými rokmi splnil veteránom, s ktorým už pretekal vo viacerých krajinách.