Mária Repáková

„[Návštevy] politickým väzňom boli povolené najmenej, trestní mohli dostať častejšie. Ale my sme boli rozdelení do skupín. Prvá, druhá a tretia skupina. [Väzeň] keď bol v prvej skupine, mohol dostať list a balík. Ale to bol vydretý človek, taký, že až... V druhej skupine dostal raz za tri mesiace balík a list. V tretej ešte menej. To podľa toho, ako človek robil, keď robil. No ja som bola mladá, vládala som, ja som vždy bola v prvej skupine.“

„Frontová sestrička Červeného kríža ma poprosila, či by som ju nešla spolu s liekmi odprevadiť na Ruskinovský chodník a či to tam poznám. ,No, isteže poznám‘, som sa robila hrdinkou, že viem. Išli sme k prvému krížu, kde nás mali čakať partizáni, vojaci. Ale to bolo zle, lebo ja som mala [ísť] až k druhému, povyše bol ešte jeden kríž. Tak sme blúdili po lese, až sme prišli do Vinnej, kde sme zažili taký zážitok, ktorý mi bol, ako mladému dievčaťu, proti srsti. Partizáni tam boli takí opití, až jeden partizán zastrelil druhého partizána, otca mojej spolužiačky, Bendíka.“

„Keď sme mali mať druhé pojednávanie, mi [dozorca] Šišovič, lebo ja som mu povedala: ,Neviem plakať, tak ako mám plakať, keď to neviem?‘ tak takú cibuľu veľkú napoly prerezal a dal do vreckovky. Mala som si ňou pretierať oči, že budem plakať od cibule. Na smiech. Dozorkyňa mi dala z Tisovho povrazu, čo ho obesili, taký kúsok, že pre šťastie. Od Židovky [som dostala] šaty, od cigánky topánky. No, [vyzerala som] ako strašidlo. Moja mama nebohá, tá hovorila: ,Ty hrozne vyzeráš.‘ ,Mne je to jedno. Kto ma tu pozná?‘ No, a dali mi dva roky dole. Zo sedem rokov mi dali päť, ale päť rokov tábora k tomu.“

„Prišla som domov 16. januára z bratislavskej väznice. Smiešne mi bolo, aj dozorcovia sa nasmiali, lebo pustili ma von a ja som nevedela v Bratislave, kde mám ísť. Tak som sa vrátila naspäť. Som im hovorila: ,Nehnevajte sa, chlapci, ale ja neviem trafiť domov, kam mám isť?‘ Nevedela som, kde je stanica. Nikdy som v Bratislave nebola. Čo sme si všetko narozprávali vo väzení, že keď nás pustia, čo si všetko kúpime, čo si dáme... Ani peniaze mi nedali, nevrátili. Len toľko na cestu. Ani vôbec moje veci osobné, lebo ma zatvorili ma v júni a domov som išla v januári. Mi museli z domu poslať veci na zimu. Letné veci ostali v Bratislave alebo v Ilave, ja neviem kde. To som si nič domov nedoniesla. No a smiešne mi bolo, aj oni sa smiali, že sa im to ešte nestalo, že by dakoho pustili z väzenia a prišiel sa naspäť pýtať do väzenia, kam treba ísť.“

„Chlapci boli na okne a hovorili: ,Teta Marienka, poďte sa pozrieť, ľudia kamsi utekajú.‘ No, a zase jedna pani hovorila: ,Marienka, choďte sa pozrieť, čo sa robí v meste. Vari fakt tých ľudí dajaká kopa ide.‘ A ja som zišla dole schodmi, bo oni na poschodí bývali, stretla som tam svoju spolužiačku a pýtam sa jej: ,Kam idete? Čo sa robí?‘ ,Joj, poď aj ty, lebo farára berú.‘ A ja hovorím: ,Ja nejdem. Však, keď ho chcú zobrať, tak ho mohli v noci zobrať alebo nerozprávať dopredu, že prídu po farára. To je také na hlavu postavené.‘ Ona hovorí: ,Tak ja idem.‘ ,Keď prídeš nazad, tak mi porozprávaš, čo bolo.‘ Takže ja som nešla, ja som sa s tými chlapcami hrala a robila, čo bolo treba. Potom som vyšla von, ale nič tam nebolo, ticho bolo.“

„Ona hovorila, že ona je z Čiech zdakade, ale nevie, kde teraz je, lebo je na samotke. Opýtala sa: ,A to tu tak môžete voľne chodiť?‘ A ja hovorím: ,Nie, ale mám boľavé nohy.‘ Hovorí: ,Ja vám dám topánky.‘ A ja hovorím: ,Ako to? Vy v čom budete?‘ ,Ja mám a mne už netreba. My sme odsúdení už na smrť.‘“

„No, teraz v nedeľu som bola v kostole. Zase som šla do Štubňovcov a prišli štyria žandári po mňa. A hovorím: ,Chlapci, tak čo teda? Čo sa stalo?‘ Jedného z nich som poznala a ten mi tak hovorí: ,Nič, len povedzte, keď sa vás budú pýtať, kto bol pri fare, neudávajte nikoho. Povedzte len tých, čo myslíte, že sú komunisti.‘ No tak reku dobre. A zatvorili ma hneď poobede v nedeľu. Tam už bola kopa ľudí zatvorených v tej miestnosti a čakali sme až do polnoci, kedy pre nás pristavili autobus. Smiešne mi bolo, bo som dosť vpredu sedela, že pred nami a aj po bokoch boli motorky so žandármi, ktoré išli s nami. A hovorím: ,Čo sa to robí?‘ A ľudia nás chceli vyslobodiť, preto žandár vravel, že posilnili stráž. Po polnoci sme prišli do Košíc a tam nič. Každý šiel do cely, na samotku. A také prične boli, to sa nedalo ležať. Lebo jedna doska hore, druhá dole, že ľahnúť si človek nemohol. Tak som len sedela a sme čakali. Morzeovkou sme zisťovali, kto kde je – kto z jednej strany, kto z druhej strany. No, a ráno na výsluch. Ten bol každú hodinu alebo polhodinu.“

„Tak každý začal plakať, každý spomínal. A ja som odlomila taký konár z jedle, lebo tam jedna pani Stanková, zomrela, mala doživotie. Tak sme ju išli pochovať. No a tak reku si urobíme Vianoce. Tak sme odkladali z cukríkov pozlátka. Ale to ešte horšie bolo, lebo to pripomínalo. Sviečky z domu nám dali.“