Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Repáková (* 1931)

• narodila sa 11. marca 1931 v Levoči

• detstvo prežila na Mariánskej hore a rodičia ju vychovávali v náboženskom duchu

• v mladosti bola svedkyňou zavraždenia partizána v Levočských horách

• za účasť v tzv. Levočskej vzbure bola odsúdená 25. júna 1949 na sedem rokov väzenia

• po druhom pojednávaní sa jej trest zmenil na päť rokov väzenia a päť rokov nútených prác

• trest si postupne odpykala vo väzeniach v Košiciach, Ilave a v Bratislave

• po prepustení z väzenia nastúpila do Hukostavu v Košiciach, kde si mala odpracovať päť rokov nútených prác

• pretože sa vydala a mala dieťa, trest jej zrušili

Mária Repáková (1931)

Mária Repáková sa narodila 11. marca 1931 v Levoči. Spolu so šiestimi súrodencami vyrastala v kresťanskom duchu: „Vychovávali nás kresťansky už z toho titulu, že sme bývali na tak posvätnom mieste ako Mariánska hora.“ Základy vzdelania nadobudla v ženskom kláštore v Levoči, no neskôr prešla z kláštornej školy do rodinnej školy: „Chodili sme do rodinnej školy. Otvorili ju na námestí, a tak my sme sa tam potom z kláštora presťahovali. Nasľubovali nám, že sa budeme učiť variť, vyšívať a ručné práce, a čo všetko tam bude, tak veľa tých gazdovských dievčat aj chlapcov sa prihlásilo na tú školu. A viedol to môj bratranec, Jožo Kraviansky sa volal, no a ten nám nasľuboval hory-doly. Zrazu však z toho varenia, z toho všetkého, bola politická škola. My sme museli čítať len ruské knihy a to bolo všetko.“ Štúdium na takejto škole Mária razantne odmietla. Naďalej bývala na Mariánskej hore a často vypomáhala s domácimi prácami u levočského primára Štubňu.

Jej mladosť poznačila udalosť, ktorá sa stala v horách pri Levoči. Spolu s frontovou sestričkou Červeného kríža, ktorá bývala v tom čase u nich doma, sa vybrali odniesť lieky do poľnej nemocnice. V lese však zablúdili a stali sa svedkyňami vraždy partizána: „Vznikol tam akýsi konflikt a došlo ku zastreleniu otca mojej spolužiačky, Bendíka.“ Tento zážitok sa jej neskôr stal osudným, pretože po vojne boli títo partizáni vo vedení miestnej organizácie Komunistickej strany Slovenska. Mária bola v ohrození. V roku 1949 sa po meste rozširovali fámy, že komunisti chcú v rámci falošnej štátnej Katolíckej akcie uväzniť levočského farára Jozefa Vojtasa. V meste sa preto začali ľudia zhromažďovať pred farou, aby kňaza ochránili a zabránili jeho odvezeniu. Mária Repáková v túto júnovú sobotu 1949 ako obyčajne vypomáhala v domácnosti primára Štubňu. Počas práce ju zavolala pani Štubňová, aby sa cez okno pozrela, čo sa v meste deje. Poslala ju pozrieť sa ku kostolu a zistiť, prečo je tam toľko ľudí. Ona však o poschodie nižšie stretla svoju známu, ktorá jej vysvetlila, že prišli odviesť miestneho kňaza a hoci ju volala, aby išla s ňou, Mária odmietla. Nikam nešla a vrátila sa s novinkami naspäť do práce. Tieto nepokoje v Levoči sa dostali do histórie pod názvom Levočská vzbura. „Vzbura to bola len narafičená komunizmom. Dobre vedeli, čo robia. Lebo, veď keď chceli zobrať farára, nikomu nemuseli hovoriť, že ho idú zobrať.“ V nasledujúci deň, keď bola opäť u Štubňovcov, prišli po ňu štyria muži, ktorí ju zatkli a odviedli na miestne oddelenie Štátnej bezpečnosti. Spolu s ďalšími zaistenými z Levoče čakali až do polnoci, kedy ich autobusom previezli do väzenia v Košiciach. „Po polnoci sme prišli do Košíc a tam nič. Každý šiel do cely, na samotku. Boli tam také prične, to sa nedalo ležať. Bola to jedna doska hore a druhá dole, a na tú si človek ľahnúť nemohol. Tak som len sedela. Čakali sme, morzeovkou sme zisťovali kde je kto uväznený – kto je na jednej strane a kto na druhej. No, a ráno som išla na výsluch. Ten bol každú hodinu alebo polhodinu.“

Nasledovalo pojednávanie, v ktorom sa pred sudcu postavilo viacero obžalovaných. Ľudia ktorí svedčili proti Márii ju ani nepoznali a na procese ju len za pomoci dohodnutých znamení označili ako vinnú. Ako osemnásťročná bola po zmanipulovanom súdnom pojednávaní dňa 25. júna 1949 odsúdená na sedem rokov väzenia. „Ja si myslím, že len preto ma zatvorili, že som povedala pravdu, čo sa stalo. Že Bendíka Nemci nezastrelili, ale vlastní.“ Po druhom pojednávaní sa jej trest zmenšil na päť rokov, no pribudlo jej päť rokov nútených prác.

V Košickej väznici absolvovala ďalšie výsluchy, pri ktorých došlo často aj k fyzickému násiliu. „To v noci aj tri, aj päť, aj šesť, aj sedem ráz nás zobudili na výsluch. Prišla tá Friedová a takú mi fúkla po ústach, že som mala všetky prsty odtlačené na tvári. A nemala prečo, však ja som jej pravdu povedala.“  Pod veľkým tlakom bola donútená podpísať i falošné priznania. „Povedala som, že to vôbec nie je pravda, čo napísali. Keď nám to dávali podpísať, ani prečítať som si nemohla, čo tam bolo. Hneď mi to vytrhla, ako som podpisovala.“

Neskôr ju vlakom transportovali do ilavskej väznice. Tu sa dostala do cely, v ktorej bolo asi 35 postelí. Najťažšie chvíle zažívala vo väzení počas Vianoc. „Tak najťažšie boli Vianoce a to, že sme boli na izbe s matkami, ktoré nechali doma malé deti. Tie to ešte horšie museli znášať. Človek s nimi cítil, lebo to bolo hrozné. No tak cudzí svet, cudzie rozkazy, počúvanie. Strava nanič, každý deň káva s brómom, druhý deň zapražená polievka a dookola. Tak to išlo celé roky. Akurát na Vianoce nám pripravili takú slávnostnejšiu večeru, že sme mali aj rybu, aj šalát.“

Vo väzeniach stretla aj viacero odsúdených osôb, ktoré boli svojim pôsobením známe v celom Československu. Boli to napríklad Milada Horáková, Viliam Žingor, Albert Púčik, Anton Tunega alebo Eduard Tesár. Po prepustení z väzenia v Bratislave, ju čakalo ešte päť rokov nútených prác. „Pustili ma von a ja som nevedela v Bratislave, kde mám ísť. Tak som sa vrátila naspäť. Som im hovorila: ,Nehnevajte sa, chlapci, ale ja neviem trafiť domov, kde mám ísť?‘ Nevedela som, kde je stanica, nikdy som v Bratislave nebola. A čo sme si všetko narozprávali vo väznici, že keď nás pustia, čo si všetko kúpime, čo si dáme, ani peniaze mi nedali, nevrátili. Len toľko na cestu. Ani len moje osobné veci, lebo ma zatvorili v júni a domov som išla januári. Museli mi z domu poslať veci na zimu, letné veci ostali v Bratislave alebo v Ilave.“ Najprv začala pracovať v sklade na Hukostave v Košiciach, ale ani tu nemala pokoj, keďže ju neustále kontrolovali miestni členovia KSS.

Napokon si nemusela odpracovať celých päť rokov. Pretože sa vydala a mala neskôr aj dieťa, bol jej zvyšok trestu postupne odpustený. Skutočnosť, že prežila päť rokov za mrežami ju však stále prenasledovala. Mnohí predstavitelia komunistického režimu, a tiež postoj spoločnosti jej znepríjemňovali život aj naďalej. „No, nemohla som sa ukázať v meste nikde, lebo každý mi vyčítal, že som bola zatvorená. Ani pre vraždu, ani pre krádež som tam nebola, ani pre nič, čo by som bola podľa papierov, podľa rozsudku vykonala. Ale už som bola poznačená.“ Problémy v každodennom živote zakúsili aj jej deti. „Deti prišli, školy prišli. Do školy ich nezobrali nikde. Keď som išla s prihláškou na náboženstvo, odbil ma riaditeľ, že nemôžu chodiť. Všade, keď bolo dačo, tak len moje deti boli na programe. Dcéra začala chodiť na strednú, no nedostala sa tam, kam chcela.“

„No, mala som osemnásť rokov, keď ma zaistili. Svoje mladé roky som si odsedela vo väznici za nič. Dnes, keď odsúdia zlodejov, vrahov na také roky, ako my sme dostali, za nič... Je to do plaču. Lebo aj keby to bola pravda, že som povedala jednu vetu, dali mi za ňu sedem rokov. Veď ja som nikomu nič neurobila, tak neviem, čo chceli. Štvalo ich, že človek sa stará o tú Mariánsku horu, že vedel také veci, ktoré sa nemali dozvedieť druhí ľudia.“

Milada Horáková (1901 – 1950), česká politička. V roku 1950 bola vo vykonštruovanom súdnom procese obvinená z velezrady, odsúdená na trest smrti a popravená.

Viliam Žingor (1912 – 1950), počas Slovenského národného povstania sa zapojil do partizánskeho hnutia. Pre kritiku komunistov bol v roku 1950 v súdnom procese obvinený z protištátnej činnosti, odsúdený na trest smrti a popravený.

Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár. Traja študenti, ktorí pomáhali organizovať protikomunistický odboj. Boli odsúdení vo vykonštruovanom politickom procese a v roku 1951 popravení.