Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Rodan (* 1947)

• narodený 11. júna 1947 v Martine

• rodičia patria medzi preživších holokaust

• vyrastal v Žiline

• ako dieťa bol svedkom perzekúcií rehoľníkov

• počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy bol na študijnom pobyte vo Francúzsku

• v októbri 1968 emigroval do Izraela

• za nelegálny odchod z Československa bol odsúdený na dvojročný trest

• po prevrate v roku 1989 bol menovaný prvým zástupcom Jewish Agency v Československu

• pôsobil na Hebrejskej univerzite a na Akademickom inštitúte Hadasi

Osudy rodiny Martina Rodana boli poznačené dvoma totalitnými režimami. Nacistická totalita pripravila jeho rodičov o podstatnú časť najbližších, socialistický režim im znemožnil kontakty s jediným synom, ktorý sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa rozhodol pre emigráciu do Izraela. Do svojho rodiska, k rodine a priateľom sa mohol vrátiť až po prevrate v roku 1989.

Martin Rodan sa narodil 11. júna 1947 v Martine a meno dostal práve podľa tohto mesta. Rodičia Juraj a Pavla, rod. Schreiberová, pochádzali z dvoch rozdielnych židovských rodín, ktoré sa odlišovali vo sfére ekonomickej aj v otázke vierovyznania. Mamičkini rodičia boli ortodoxní Židia. Vyrastala v Orlove v chudobných pomeroch rodiny colného robotníka z východného Slovenska. V ich rodovej línii sa nachádza aj významný bratislavský rabín Moše Schreiber (Chatam Sofer). Otec pochádzal z pomerne dobre situovanej rodiny neologických Židov zo Žiliny. Hoci obaja rodičia pochádzali z rozdielnych rodín, počas vojny ich spájal spoločný osud – konečné riešenie židovskej otázky. Z matkinej strany sa okrem nej zachránila len sestra Nelly, z otcovej len jeden jeho brat, ktorému sa podarilo pred vojnou v poslednej chvíli emigrovať do USA.

Narodenie vďaka zlyhaniu vedy

Dňa 25. marca 1942 sa uskutočnil prvý transport židovských dievčat z východného Slovenska do Osvienčimu, do ktorého boli pozvané aj obe sestry Schreiberové, Pavla a Nelly. Pavla sa rozhodla nedostaviť sa k transportu, ale namiesto toho odišla do Žiliny, kde sa mala zosobášiť s Jurajom Rodanom. Juraj mal v tom čase prezidentskú výnimku, ktorá by sa sobášom vzťahovala aj na jeho snúbenicu. Cestou ju však spoznal jeden človek z Orlova a udal ju. Pavlu zatkli a jedným z prvých transportov na jar 1942 poslali do Osvienčimu. Bola zaradená do pracovnej skupiny, ktorá pracovala v Harmense, na farme, kde sa pestovala zelenina a chovali zvieratá. To jej pomohlo prežiť, lebo väzenkyne mali možnosť kradnúť potravu určenú pre zvieratá. Neskôr tam prepašovala aj svoju sestru Nelly. Pavla sa nevyhla pokusom na sterilizáciu žien pod vedením Karla Klauberga. „Lebo Nemci asi mali plán, že takzvané menejcenné rasy ako boli Židia, Slovania, aby potom nemali potomstvá.“ Napriek tomu, že dostala niekoľko injekcií, ktoré ju mali zbaviť možnosti počať dieťa, nestalo sa tak. „Narodil som sa vďaka zlyhaniu vedy.“ V Osvienčime bola až do januára 1945, keď bol tábor evakuovaný do tábora Bergen-Belsen. V ňom boli spolu s Nelly od januára 1945 do 15. apríla 1945, keď bol oslobodený britskou armádou. Po vojne sa v rodnom Orlove dozvedeli, že celá ich rodina bola vyvraždená.

Dôležité veci sú vo vnútri

Pavla spomínala jednu udalosť z Osvienčimu spojenú s delegáciou z Červeného kríža. Jej predstavitelia boli ochotní prevziať od internovaných osôb darčeky pre ich príbuzných žijúcich mimo tábora. Dievčatá z farmy Harmense využili príležitosť ako dať svetu na vedomie, čo sa v Osvienčime skutočne deje. Urobili výšivku s nápisom po hebrejsky „Čo je dôležité, je vždy vo vnútri“. Dovnútra vložili list s opisom masového vraždenia v Osvienčime. Podľa údajných archívnych svedectiev bol list čítaný v jednej z budapeštianskych synagóg a stal sa jedným z prvých svedectiev o osude Židov v tábore.

Otec Juraj v Slovenskom národnom povstaní

Holokaust zastihol Martinovho otecka Juraja na východnom Slovensku, kde pracoval ako drevársky úradník. Spočiatku sa mu podarilo získať prezidentskú výnimku, ale už v roku 1943 bol povolaný do tábora v Novákoch, v ktorom zostal až do vypuknutia Slovenského národného povstania, keď sa pridal, ako mnohí iní Židia, k židovskej partizánskej jednotke, na čele ktorej neskôr stál Juraj Špitzer. Po potlačení SNP sa jednotka spojila s ďalšími partizánskymi oddielmi a pokračovala v bojoch v horách. Pri prechode oddielu na oslobodené územie cez frontové územie pri Orovnici v noci z 13. na 14. februára 1945 bol Juraj ranený a po ošetrení v tekovskej väznici sa liečil v sovietskej evakuačnej nemocnici v Balážských Ďarmotách. Koncom februára 1945 potom požiadal o zaradenie do 1. československého armádneho zboru generála Svobodu, ktorý v tom čase zvádzal ťažké boje na Liptove. V tomto zbore zotrval až do konca vojny.

Povojnové obdobie v znamení konsolidácie židovskej minority

„Moji rodičia robili všetko a musím povedať že to bolo heroické, hrdinské úsilie, aby som ja necítil, čo prežili v minulosti.“ Napriek tomu si Martin spomína na určité fóbie, ktoré sa u Pavly prejavili aj s odstupom niekoľkých rokov od skončenia vojny. Prvé povojnové roky sa niesli práve v duchu vyrovnávania sa s prežitými traumami a zároveň to bolo obdobie obnovy židovskej komunity na Slovensku. Židia si normalizovali svoj rodinný život, vytvárali si nové rodiny, s čím bola spätá aj zvýšená pôrodnosť. Martinovi rodičia sa tiež rozhodli pre tento krok a v roku 1946 uzatvorili manželstvo. Bývali v Žiline, pretože pred druhou svetovou vojnou tu Jurajovi rodičia vystavali obytný dom. Pre hrozbu obvinenia z kapitalizmu po víťaznom februári ho však Juraj odovzdal štátu. Nechali ich bývať v jednom z bytov na Gottwaldovej 7 (dnešná Štefánikova) a zotrvali tam až do roku 1978, keď ich majiteľ domu, štátna firma Benzinol, donútil vysťahovať sa. Svoj nový domov našli v malom družstevnom byte v štvrti Vlčince.

Roky 1945 - 1952 boli rokmi najväčšej krízy identity Židov. Túto krízu vyvolala na jednej strane tragédia holokaustu, na druhej strane zmena spoločensko-politického zriadenia Československa. Židia na tieto skutočnosti reagovali potlačením, popretím svojej židovskej identity, pričom buď úplne zavrhli svoju príslušnosť alebo sa prikláňali k dvojitej identite - jedna bola tá, ktorú pociťovali vo svojom vnútri, druhá tá, ktorú prejavovali navonok. Udalosti holokaustu ani povojnového obdobia však nepripravili Juraja a Pavlu o vieru v židovského boha. „Rodičia sa snažili ako mohli držať židovské tradície, ale tak, aby som ja o tom vlastne nič nevedel, lebo mi nechceli komplikovať život.“

Čítanie mien obetí holokaustu

V októbri 1953 sa v Žiline konala spomienková slávnosť spojená s odhalením pamätnej tabule s menami obetí holokaustu zo Žiliny. Bolo to v období vykonštruovaných politických procesoch proti tzv. štátnemu sprisahaneckému centru. Tieto procesy sa dotkli aj židovskej komunity v Československu a boli akýmsi znakom pretrvávajúcich antisemitských postojov v spoločnosti, pretože zo štrnástich súdených mali jedenásti židovský pôvod. O prejav na tomto stretnutí bol požiadaný práve Juraj, z čoho mal následne nepríjemnosti a vyhrážali sa im okrem iného aj vyhodením z bytu.

V časoch choroby a likvidácie rehoľných rádov

„Aj pre mňa osobne ako decko boli tie 50. roky ťažké, okrem iného aj tým, že som trpel rôznymi zdravotnými problémami.“ V roku 1953 krátko po tom, ako Martin nastúpil do prvej triedy, mu bola diagnostikovaná detská obrna. V martinskej nemocnici sa o neho starali katolícke mníšky a s ich pomocou sa z choroby dostal bez ochrnutia. Na následnej kontrole však mníšky už v nemocnici neboli – miesto bolo rozhádzané, deti v špine, mníšky odvedené do pracovného tábora. „Aj tu vidíte, že tie dva totalitné režimy nejak aj nadväzovali jeden na druhý.“

60. roky – lepšie časy pre Československo

V roku 1952 ukončil Martin základnú školu a nasledovali problémy s prijatím na strednú školu kvôli akémusi numerus clausus, ktorý dovoľoval prijať deti z robotníckych rodín na 80%. Dôvodom bol aj vysoký počet detí hlásiacich sa na stredné školy, pretože išlo o generáciu židovských detí narodených po vojne, keď vzrástla pôrodnosť. K prijatiu na vybranú školu dopomohla Martinovi šťastná náhoda - Jurajovo víťazstvo v súťaži 10krát odpovedz. Po maturite v roku 1965 bol prijatý na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval latinčinu a francúzštinu. Do pamäte sa mu vryla jedna brigáda v obci Dechtáre, ktorej sa zúčastnil pred nástupom na univerzitu. Na čele skupiny brigádnikov stál Martin Bútora a pre Martina bolo prekvapivé, ako sa študenti smiali z komunistických hesiel. Po politickom odmäku však nastúpila tvrdá normalizácia.

Praha je okupovaná Ruskom a odrezaná od sveta

August 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy zastihli Martina počas štúdií v Paríži. Práve 21. august mal byť dňom jeho návratu domov, ale vlak už vypravený nebol. Cestou na stanicu zahliadol bulvárne noviny s titulkom: Prague occupée par les Russes et coupée du monde (Praha je okupovaná Ruskom a odrezaná od sveta). Keďže vlaky chodili len po hranice Nemecka, bolo nemožné vrátiť sa domov. Dva mesiace strávil v Paríži v byte, ktorý vlastnili príbuzní známeho francúzskeho speváka Gilberta Bécauda. Napokon sa s rodičmi dohodol na emigrácii do Izraela. Jeho rozhodnutie ovplyvnila aj veľká obranyschopnosť tak malého štátu v arabsko-izraelských vojnách a prebudila v ňom sionistické presvedčenie. „...lebo som si uvedomil, že Židia, ktorí sa počas dlhých stáročí nemohli brániť v časoch perzekúcie, majú teraz túto možnosť a to aj veľmi úspešne dokázali víťazstvom v šesťdňovej vojne.“

Začiatky v Izraeli

Martin sa do pre neho neznámej krajiny vysťahoval v októbri 1968. „Nielen Izrael bola pre mňa neznáma krajina, ale ako skoro pre všetkých mojich rovesníkov, všetky krajiny sveta boli pre mňa do roku 1968 neznáme, lebo z Československa sa nedalo veľmi cestovať a svet sme poznali len z kníh Hanzelku a Zikmunda.“ Začiatky neboli ľahké, ale keďže mal ukončené už tri roky francúzštiny a latinčiny, Hebrejská univerzita v Jeruzaleme mu umožnila v pokračovaní štúdia a popritom navštevoval kurz hebrejčiny pre študentov. Na Hebrejskej univerzite v tom čase pôsobili vynikajúci židovskí profesori, ktorí sem prišli z Európy práve kvôli dvom totalitám. Osobitne si spomína na profesora Michaela Mráza, ktorý odišiel v roku 1958 z Rumunska do Izraela, pretože práve on dopomohol Martinovi k získaniu štipendia francúzskej vlády na štúdium doktorátu vo Francúzsku na univerzite Clermont-Ferrand (v rokoch 1972 – 1975).

Nový život, ale bez rodičov

Martinove rozhodnutie vysťahovať sa do Izraela nieslo so sebou aj jednu negatívnu skutočnosť. Stratil možnosť osobných kontaktov s rodičmi, udržiavali len korešpondenčný styk. Nedostali dokonca povolenie na vycestovanie ani na Martinovu svadbu v roku 1971 s manželkou Tamarou, ktorá tiež pochádza zo Slovenska, ale jej rodičia prišli do Izraela už v roku 1949. Rovnako pre Martina bolo nemožné navštíviť rodičov v Československu. „Za môj nelegálny odchod z Československa som bol odsúdený ako väčšina emigrantov na jeden a pol roka.“ Hoci ostatní emigranti dostávali automaticky dvojročné väzenie, Martinovi udelil sudca v Žiline miernejší trest kvôli dobrému posudku z Filozofickej fakulty, na ktorej pred odchodom študoval. Odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici mu však napokon dal dva roky, ale po roku 1989 bol rozsudok zrušený.

Aspoň chvíľkové stretnutia s rodičmi

Juraj Rodan využil prvé mesiace po auguste 1968, keď bola možnosť vycestovať na západ. Navštívil Martina vo Francúzsku a priniesol mu diplomy potrebné pre ďalšie štúdium. Až v roku 1971 sa stretol s oboma rodičmi na dovolenke v Rumunsku. Hoci Rumunsko tak isto patrilo do sovietskej sféry vplyvu, rumunský diktátor Ceaucescu udržiaval v rámci truc politiky voči Moskve diplomatické styky s Izraelom. A zároveň to bola krajina komunistická, preto tam mohli vycestovať aj ľudia z Československa. Niekto ich však počas spoločných stretnutí videl a dozvedeli sa to miestne orgány v Žiline, v dôsledku čoho sa nemohli dlhšiu dobu stretávať a Martinovým rodičom zobrali pasy. Pavlu videl pred prevratom ešte jedenkrát. V druhej polovici 70. rokov dostala povolenie na vycestovanie do Francúzska, kde v tom čase Martin študoval doktorát. Otec Juraj zomrel v roku 1973. Martin nedostal povolenie prísť na jeho pohreb.

Po páde socializmu

Po ukončení doktorandského štúdia vo Francúzsku a absolvovaní vojenskej služby v trvaní jeden a pol roka pôsobil Martin na univerzite v Hajfe a Akadémii výtvarných umení v Jeruzaleme. Svoju rodnú krajinu navštívil po prvýkrát v januári 1990. „Ja som hneď hľadal prvú príležitosť cestovať do Československa a keď som tam prišiel, bol to pre mňa jeden veľmi silný zážitok, ale nie spôsobený tým, čo sa tam zmenilo, ale tým, že sa tam nič nezmenilo.“ Pre Martina, ktorý bol zvyknutý na rýchly vývoj Izraela, prekvapila stagnácia spôsobená najmä rokmi normalizácie. Nezmenila sa krajina, ale nezmenili sa ani ľudia. „S priateľmi a so známymi, keď som prišiel, hovorili so mnou, akoby sa so mnou včera naposledy zišli, akoby tých dvadsať rokov ani neuplynulo.“ Po páde komunizmu bol menovaný prvým zástupcom Jewish Agency v Československu, pričom jeho hlavnou úlohou bolo pomáhať židovským rodinám vysťahovať sa do Izraela a zároveň pomáhal pri zakladaní inštitúcií na výučbu hebrejčiny v rôznych mestách. Roky 1990 – 1992 preto strávil v Československu a počas tohto obdobia mal tú česť byť tlmočníkom pri návšteve izraelského prezidenta Chajima Herzoga v roku 1991. Martin sa od prevratu snažil o spojenectvo medzi Československom (neskôr Slovenskom) a Izraelom a v roku 1998 bol vymenovaný za honorárneho konzula Slovenskej republiky v Izraeli. Po návrate do Izraela vyučoval dlhé roky francúzsku literatúru na Hebrejskej univerzite a estetiku na Akademickom inštitúte Hadasi. Pred tromi či štyrmi rokmi (2018 – 2019) ukončil svoju pedagogickú činnosť a odvtedy sa venuje knižnej tvorbe a písaniu akademických článkov. Publikoval viaceré tituly, z nich popredné miesto patrí knihe Notre culture européenne, cette inconnue (2017), ktorá bola v roku 2017 preložená do hebrejčiny a v roku 2021 do slovenčiny pod názvom Naša neznáma európska kultúra.

Myslím, teda som

Martinove životné krédo je skôr akýmsi posolstvom pre súčasné, ale aj budúce generácie. „Mojím krédom je asi to Descartove Cogito ergo sum (Myslím, teda som), lebo myslím si, že zvlášť v dnešnej skutočnosti, keď ľudia sú konfrontovaní so všelijakými aj technológiami, ktoré pomáhajú ale aj ohrozujú ich existenciu, musia sa chovať racionálne.“ Explicitne pritom poukazuje na súčasnú situáciu vo svete, na nepokoje a konflikty, najmä tie vojnové. „Chybné myslenie a v následku toho zločinecké činy diktátorov minulých režimov zapríčinili v minulom storočí, a dúfajme, že to nebude aj v tomto storočí, katastrofu a nešťastie miliónov a miliónov ľudí. A dúfam, že s tým ‚Cogito ergo sum‘ sa tomu nejak podarí zabrániť.“