Vladimír Roháček

„Modrý kríž založili sestry Royové na Starej Turej ako vnútromisijný abstinentný spolok v rámci evanjelickej cirkvi. Čiže títo ľudia boli normálni evanjelici, s tým rozdielom, že neboli formálni a zriekli sa požívania alkoholu na duchovnom základe čítaním Písma a tým, že mali žiť praktický život podľa požiadaviek evanjelia. To bolo tak začiatkom 20. storočia a tento Modrý kríž pretrval až do asi roku 1949, kedy Povereníctvo vnútra rozpustilo všetky spolky na Slovensku. Napríklad aj Rybársky spolok alebo Spolok filatelistov a aj tento spolok. No a ja som mal vtedy deväť rokov a Miloš o rok viac. No a oni nám do rozsudku napísali, že sme boli aktívni ešte za fungovania Modrého kríža a veľmi nám to chýbalo, tak sme založili tento Modrý kríž pod rúškom baptistov, a neskôr pod rúškom Cirkvi bratskej na Starej Turej, a tam sme sa ilegálne stretávali, hoci stretávanie mladých ľudí bola normálna prax v Cirkvi bratskej už dávno predtým aj potom.“

„Ale naraz dostal (môj otec) predvolanie na psychiatriu do Trenčína. Tak tam šiel a primár ho dal na uzavreté oddelenie a dostával nejaké lieky. Hovoril potom neskôr, že bol z toho úplne oblbnutý, bez iniciatívy. Ale mal taký svetlý okamih, že napísal svojej známej lekárke do Bratislavy, Viere Roháčkovej. Je to dcéra prekladateľa Biblie. No ona neváhala a okamžite sadla na vlak a pricestovala do Trenčína. Ten primár bol jej spolužiak, musel ju pustiť aj k otcovi a ona otcovi povedala: ,Ani jednu tabletku viac nezoberieš, primár má príkaz ťa zlikvidovať.‘ A ani neodcestovala skôr, kým otca neprepustil tento primár. Takže ona mu vlastne zachránila život. To bola ďalšia taká prax tých akčných pätiek alebo to boli trojky, myslím, pri ONV v Trenčíne, a vôbec na každom okrese, ktoré rozhodovali o živote a smrti. A oni rozhodovali aj o tom, kto bude na koľko odsúdený a podobne.“

„Podali sme odvolanie na Najvyšší súd do Prahy s tým, že sme napísali, aká je skutočnosť, že ten Modrý kríž neexistoval a my sme sa vôbec neutvrdzovali proti nášmu zriadeniu. Teda zdôvodnenie toho podvracania republiky bolo asi také, že ,My ako mladí ľudia, alebo aj ako členovia vtedy ČSM že sme sa utvrdzovali v idealistickom svetovom názore, náboženskom svetovom názore proti marxizmu-leninizmu. A marxizmus-leninizmus je oficiálna ideológia našej strany a vlády, teda aj našej republiky, čím sme sa dopustili podvracania republiky.‘ Asi tak to znelo nejako z toho rozsudku. No, ja som ani nečakal tie tri roky, ale nejako som to prežrel vnútri a čakali sme, že nás prevezú do Prahy. To bolo asi tak okolo 20. júna toho roku a potom začiatkom augusta bolo to odvolacie pojednávanie pred Najvyšším súdom. Zvláštne je, že Najvyšší súd uznal, že sme nezaložili ilegálnu sektu Modrý kríž, ale sme oživovali náboženskú činnosť, no a keďže nám tieto tresty boli uložené na prevýchovu, že stačí aj kratšie obdobie. Tak Milošovi tie štyri zhodili na dva a pol a mne tri roky na dva roky, proti čomu už teda sa nedalo odvolať.“

„No a čo sme robili? Tak na začiatku bývala pieseň, potom výklad nejakej časti z evanjelia, a potom modlitby, a zase sa spievalo a hrali sme aj také bežné mládežnícke hry. Tak toto bola tá naša podvratná činnosť. Okrem tej hlavnej teda, že sme podnietili u baptistov pravidelné stretávanie. Toto nám skvalifikovali ako ilegálne stretávanie alebo založenie ilegálnej sekty Modrý kríž, hoci to sme si prečítali až z rozsudku, že sme toto urobili. No a ja som okrem toho ešte podnecoval svojimi listami Miloša Rataja v duchovnej činnosti.“

„Do toho tábora sme prišli asi 2. septembra a celý tábor bol úplne zmrazený. Dva dni predtým zastrelili dvoch mladých chlapcov, údajne pri pokuse o útek. Väzni čakajú vždycky amnestiu, a tak 29. augusta čakali, že bude nejaká amnestia pri výročí SNP. Nebola žiadna amnestia a títo chlapci, ja neviem, šestnásť, sedemnásťroční asi im trošku strelilo v hlave a vošli do ostreľovacieho pásma. Asi tri metre pred hlavným oplotením tábora je natiahnutý drôt a výstraha, že pri vstupe do ostreľovacieho pásma sa bez výstrahy strieľa. Oni tam vošli a strážca, to bol taký bývalý partizán asi, mal dobrú mušku a obidvoch dostal. Takže to bolo tak na privítanie v tomto tábore.“

„Krajský súd, ktorý sa odohrával 29. októbra 1952 zrušil rozsudok Okresného súdu a prekvalifikoval jeho previnenie na sabotáž podľa paragrafu 85, odsek 1, písmeno A. A spáchal to tak, že ako dedinský boháč, vlastniaci celkovú pôdu 27 hektárov a ornej pôdy z toho bolo 24 ha, to sa potom pohybuje v tých spisoch rôzne, 23 alebo 24 hektárov ornej pôdy, nesplnil svoje dodávkové povinnosti, lebo neodovzdal 38 metrákov pšenice, 5 a pol metráka cukrovky, 57 metrákov čakanky, 1,75 metráka zemiakov, 534 litrov mlieka, 13 kg bravčového mäsa a 385 kg hovädzieho mäsa. V tom istom roku choval o jednu prasnicu menej ako mal plánované. V dôsledku toho, Krajský súd uložil obvinenému podľa spomínaného paragrafu trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a okrem toho peňažný trest 100 000 korún v starej mene a ktorý v prípade nevymožiteľnosti premení na jeden rok odňatia slobody. A podľa paragrafu 47 vyslovuje prepadnutie celého majetku a stratu čestných občianskych práv na päť rokov. Odvolanie obvineného Krajský súd zamieta, čiže mu sprísnil trest. No a tak starý otec potom nastúpil ten trojročný trest, ktorý si v plnom rozsahu odsedel.“

„Keď ma zatkli, mal som devätnásť a tri dni. Večer sme dorazili do Košíc no a tam je veľmi známa budova polície. Cez také malé železné dvierka mi zobrali všetky veci, spísali zoznam, len sa divili, že ,Ako ste vy vedeli, že si po vás prídeme, že máte všetky veci so sebou?‘ Ja som im hovoril, že som nevedel, že to boli veci do nemocnice. Tak potom prebiehalo vyšetrovanie s takou určitou nervozitou, že som nevedel, kedy ma zavolajú na výsluch. Len vyšetrovateľ sa pochválil: ,My vás už nebijeme ako pred pár rokmi, ale musíte hovoriť pravdu!‘ Ja som vlastne nemal čo tajiť, mal som čisté svedomie. Nevedel som, načo to vlastne navlečú všetko naše obvinenie. Myslím, že hneď to kvalifikovali ako podvracanie republiky. Ešte som nevedel, že toto bolo podvracanie republiky, že sme sa stretávali a podobne. Potom postupne zatýkali ďalších, to už boli takí starší ľudia, až do 3. marca. Posledná bola zatknutá pani farárka, Anna Kurčíková, lebo navštevovala starších a chorých ľudí, čím sa tiež dopustila podvracania republiky.“