Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Roháček (* 1940)

• narodil sa v roku 1940 vo východoslovenskej obci Beniakovce

• ako prvého režim zasiahol život Vladimírovho starého otca, Ondreja Halása, ktorý ako vtedajší „dedinský kulak“ hoci vstúpil do družstva, nevyhol sa väzeniu

• po ročnom členstve v JRD ho nespravodlivo obvinili z nedostatočného odovzdania kontingentov

• dostal tri roky, peňažnú pokutu vo výške 100-tisíc korún, skonfiškovali majetok a príbuzných vyviezli do Čiech na práce na štátnom majetku

• ďalším prenasledovaným bol Vladimírov otec, učiteľ Emanuel Roháček, ktorý sa v písomných odvolaniach a sťažnostiach zastával svokra, Ondreja Halása

• aj kvôli náboženskému presvedčeniu ho prepustili zo školy, zatvorili na psychiatriu a pokúšali sa o jeho likvidáciu

• Vladimír začiatkom roku 1959 študoval v Košiciach a zúčastňoval sa baptistických stretnutí mladých

• ako podvracač republiky bol spolu s priateľom Milošom Ratajom odsúdený vo vykonštruovanom procese za údajné založenie sekty Modrý kríž

• dostal tri roky, ale odvolal sa k Najvyššiemu súdu, ktorý trest skrátil o jeden rok

• prešiel vyšetrovacou väzbou v Košiciach i na Pankráci a svoj dvojročný trest si odpracoval v Lipkovickom tábore pri Litvínove

• po návrate domov sa zamestnal ako učiteľ dielenských prác, avšak v období tzv. normalizácie ho opäť pre jeho vieru prepustili

• ani po roku 1989 nemal ľahký život, no pád režimu pokladá za nevyhnuté otvorenie dverí do slobodného sveta pre svoje deti

Život Vladimíra Roháčka, ktorý sa narodil v roku 1940 vo východoslovenskej obci Beniakovce, nebol vôbec jednoduchý. Po nástupe komunistického režimu jeho rodina zažívala jednu ranu za druhou. Ako prvého režim kruto zasiahol život Vladimírovho starého otca, Ondreja Halása, ktorý ako sa vtedajší „dedinský kulak“ hoci vstúpil do družstva, nevyhol väzeniu. Po ročnom členstve v JRD ho nespravodlivo obvinili z nedostatočného odovzdania kontingentov, pričom reálne bolo len treba splniť plán počtu odsúdených kulakov. Ondrej Halás bol tou vybranou obeťou. „V dôsledku údajného nesplnenia si svojich dodávkových povinností, uložil Krajský súd obvinenému starému otcovi podľa paragrafu 85 trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a okrem toho peňažný trest 100 000 korún v starej mene, ktorý v prípade nevymožiteľnosti premení na jeden rok odňatia slobody. A podľa paragrafu 47 vyslovil prepadnutie celého majetku a stratu čestných občianskych práv na päť rokov. Odvolanie obvineného Krajský súd zamietol, čiže mu sprísnil trest. No a tak starý otec potom nastúpil svoj trojročný trest, ktorý si v plnom rozsahu odsedel.“ Po konfiškácii boli príbuzní vysťahovaní do Čiech, kde museli pracovať na štátnom majetku. Keď si Ondrej Halás odpykal trojročný trest, spolu s rodinou sa vrátil do rodných Beniakoviec, kde si začali budovať od základov nový život. Boli v dedine obľúbení, beniakovčania sa dokonca vyzbierali na finančnú pokutu, aby Vladimírov starý otec nemusel ostať vo väzení o rok dlhšie.

Ďalším prenasledovaným bol Vladimírov otec, učiteľ Emanuel Roháček, na ktorého si ŠtB robila zálusk nielen kvôli tomu, že písal sťažnosti, zastával sa svokra, Ondreja Halása, a protestoval proti nespravodlivosti justície, ale tiež vzhľadom na jeho náboženské presvedčenie. Po tom, ako ho pre „idealistický svetonázor“ prepustili zo školy, zostali mu doma malé kríže z bieleho mramoru, pôvodne určené do tried, čo ŠtB prezradil jeho bývalý kolega. Zatvorili ho za to na psychiatriu a syn Vladimír na toto obdobie smutne spomína: „Primár ho dal na uzavreté oddelenie, kde dostával nejaké lieky. Hoci bol z nich úplne oblbnutý, bez iniciatívy, mal taký svetlý okamih, že napísal svojej známej lekárke do Bratislavy. Tá neváhala, okamžite sadla na vlak a pricestovala do Trenčína. Ten primár bol jej spolužiak, musel ju pustiť k otcovi a ona otcovi povedala: ,Ani jednu tabletku viac nezoberieš, primár má príkaz ťa zlikvidovať.‘ Ba ani neodcestovala skôr, kým otca tento primár neprepustil. Takýmto spôsobom mu ona vlastne zachránila život.“ Pokus o likvidáciu ďalšieho človeka z radu „nepohodlných“ sa, našťastie, skončil neúspešne.

Tretím na rane bol aj samotný Vladimír, ktorý začiatkom roku 1959 študoval v Košiciach a zúčastňoval sa baptistických stretnutí mladých. Štátna bezpečnosť sa podobného združovania mládeže veľmi obávala a členov náboženských skupín označovala za „podvracačov republiky“. A v čom vlastne taká protištátna činnosť spočívala? „Tak na začiatku stretnutia bývala pieseň, potom výklad nejakej časti z evanjelia, a potom modlitby, a zase sa spievalo, a hrali sme aj také bežné mládežnícke hry. Tak toto bola tá naša podvratná činnosť. Okrem tej hlavnej teda, že sme podnietili pravidelné stretávanie u baptistov. Toto nám skvalifikovali ako ilegálne stretávanie alebo založenie ilegálnej sekty Modrý kríž. No a ja som okrem toho ešte podnecoval svojimi listami Miloša Rataja v duchovnej činnosti.“ Spolu so spomínaným priateľom bol Vladimír odsúdený vo vykonštruovanom procese za založenie sekty Modrý kríž, pričom v skutočnosti išlo o spolok abstinujúcich evanjelikov, ktorý vznikol ešte začiatkom 20. storočia. Toho, že založili sektu, boli vtedy plné noviny. Dostal tri roky, ale odvolal sa k Najvyššiemu súdu, ktorý hoci neskôr uznal, že danú „sektu“ nezaložili, trest skrátil len o jeden rok, nakoľko bola kvôli oživovaniu náboženskej činnosti „nutná prevýchova“. „Zdôvodnenie toho podvracania republiky bolo asi také, že ,My ako mladí ľudia, alebo aj ako členovia vtedy ČSM, sme sa utvrdzovali v idealistickom svetovom názore, náboženskom svetovom názore proti marxizmu-leninizmu. A marxizmus-leninizmus bola oficiálna ideológia našej strany a vlády, teda aj našej republiky, čím sme sa dopustili podvracania republiky.‘ Asi tak to nejako znelo v rozsudku,“ dodáva Vladimír.

Prešiel vyšetrovacou väzbou v Košiciach i na Pankráci a svoj dvojročný trest si odpracoval v Lipkovickom tábore pri Litvínove. Tu zažil mnoho ťažkých chvíľ, a azda jednou z najrezonujúcejších spomienok je tá na samotný príchod do tábora. Hovorí: „Prišli sme tam asi 2. septembra a celý tábor bol úplne zmrazený. Dva dni predtým zastrelili dvoch mladých chlapcov, údajne pri pokuse o útek... Asi tri metre pred hlavným oplotením tábora bol natiahnutý drôt a výstraha, že pri vstupe do ostreľovacieho pásma sa bez výstrahy strieľa. Oni tam vošli a strážca, bývalý partizán, mal dobrú mušku a obidvoch dostal.“ Na takéto privítanie sa vskutku nezabúda.

Po uplynutí doby trvania trestu sa vrátil domov a zamestnal sa ako učiteľ dielenských prác. Prenasledovanie tým však neskončilo a v období tzv. normalizácie ho opäť pre jeho vieru z práce prepustili. Následne si našiel nové miesto, síce s nižšou mzdou a väčšou fyzickou námahou, no mal pokojné svedomie, že sa nevzdal svojho presvedčenia. Po roku 1989 ho organizačné zmeny znova profesijne znevýhodnili, a načas aj pripravili o prácu, no pád režimu pokladá za nevyhnuté otvorenie dverí do slobodného sveta pre svoje deti.