Michal Roško

„Z toho kláštora na Králikách, čo sme boli, to bol taký spoločný kláštor. Jezuiti, saleziáni, františkáni, všetko tam bolo tak pozháňané. Tak stadiaľ tých mladých a ostatných tam nechali alebo podelili inde v tomto päťdesiatom roku, tam asi pol roka sme boli v tých Králikách. ‚A čo ste robili ako PTP-ák, aké práce?‘ ‚No ja som napríklad robil na poľnohospodárstve. A raz koňovi prišlo zle, tak som ho vypriahol, sadol a išiel s ním. A tí žandári za mnou, že utekám z kláštora. Nie, hovorím, koňovi bolo zle, tak som ho musel prehnať a tak ďalej. Alebo keď som pestoval tých slimákov. Tak policajt zobral si pištoľ a so mnou išiel. Ja som mal vedro, taký plášť, dáždnik a išiel som zberať slimákov k potoku. A na obed sme sa vracali späť. Alebo ešte predtým som pracoval v prádelni. Prali sme šaty alebo tak.‘"

„Ja mám taký zážitok, ešte keď som bol v druhom ročníku a chodil som tu na učiteľskú akadémiu, býval som u saleziánov a chodil som do nášho kláštora. A keď som sa vracal z tej pobožnosti, tak som na chodníku počul hlas: ‚Ty budeš kňazom.‘ To nebola halucinácia, a tak kamarátovi som to povedal a on hovorí: ‚Tak máš nejaký papier?‘ ‚Nemám.‘ Na obálku z karty napísal: ‚Nech Pán Boh požehná tvoje rozhodnutie na vysviacku.‘ Nosil som to tri roky u seba. A až po troch rokoch ma ten otec Mastiliak, on bol mojím profesorom a mojím spovedníkom, tak mi povedal: ‚Teraz tento lístok môžete už spáliť, lebo už ste v kláštore. Ale nezabudnite na babičku.‘ Tá moja babička sa priznala, že ona sa modlila za to, aby som bol kňazom."