Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Roško (* 1928)

• narodený 22. 11. 1928 v Záhore

• po druhej svetovej vojne nastúpil do Michaloviec na Štátnu učiteľskú akadémiu

• roku 1950 po zrušení kláštorov presídlený do tábora v Králikách

• odsunutý do Pomocných technických práporov, kde strávil tri roky

• na kňazstvo čakal 18 rokov

• vysvätený roku 1972 v Litoměřicích

• pred vysvätením pracoval aj ako elektrikár, údržbár, volejbalový tréner, v Štátnej vedeckej knižnici

• inicioval a pomohol s výstavbou kostolov v Snine, Dedačove či Humennom

Michal Roško sa narodil 22. novembra roku 1928 v Záhore neďaleko Michaloviec. Otec bol roľník a v neskorších rokoch pracoval na Jednotnom roľníckom družstve ako zootechnik. Jeho mama sa volala Mária, rod. Korpová.

Ľudovú školu skončil Michal v rodnom Záhore. Počas vojny potom vyštudoval strednú školu v Užhorode, ktorý sa po roku 1938 stal súčasťou Maďarska. Po vojne pokračoval Michal v ďalšom štúdiu na Štátnej učiteľskej akadémii v Michalovciach. Ubytovanie v tomto čase našiel u saleziánov. 

Represie

Po maturite v roku 1948 odišiel pamätník do redemptoristického kláštora Červenka pri Olomouci, kde strávil jeden rok. Po skončení noviciátu v kláštore jeho štúdiá pokračovali v českom Obořišti, kde nastúpil na tamojšiu teologickú fakultu. Z nej však dokončil iba prvý ročník. 

Koncom 40. rokov sa voči cirkvám udialo niekoľko represných krokov, preto keď prišiel rok 1950 a kláštory boli zrušené v tzv. „Akcii K“, Michal a jeho spolupútnici neboli týmto činom až tak zaskočení. K životu v kláštore sa Michalovi viaže aj spomienka na to, ako prišli tzv. tajní [neuniformovaní policajti – príslušníci Štátnej bezpečnosti, pozn. ed.] vziať otca Jána Mastiliaka, ktorý mu bol akýmsi vzorom, duchovným otcom: „Ešte si kľakol, pobozkal zem a odišiel. A potom ho zatvorili.” 

Krátko po tejto udalosti prišiel rad aj na ostatných obyvateľov kláštora: „Keď nás brali, prišli v noci a mali sme niekoľko minút na to, aby sme si vzali najnutnejšie veci.“ Vtlačili ich do autobusov bez toho, aby ktokoľvek z nich tušil cieľ cesty: „Je jedno, či na Sibír, alebo nás zabijú, to je jedno, ideme.”

Pracovný tábor pri kláštore

Ľudia z viacerých kláštorov boli sústredení v kláštore na Králíkách v pardubickom kraji. Svoje dočasné pôsobisko tu našli jezuiti, saleziáni, františkáni a redemptoristi. Michal tu strávil asi pol roka, počas ktorého pracoval v poľnohospodárstve. Spomína, ako jedného dňa prišlo na hospodárstve koňovi zle, tak ho Michal vypriahol a šiel sa s ním prebehnúť. Strážcovia, ktorí ich mali na starosti, si v tom momente mysleli, že sa snaží ujsť, no napokon sa to vysvetlilo. Na tomto mieste sa Michal venoval aj práci v práčovni a pestovaniu slimákov, na čo spomína ako na zaujímavú skúsenosť. 

Potom musel Michal narukovať do Pomocných technických práporov, ktoré slúžili na prevýchovu tzv. nepohodlných osôb. Tu strávil dlhé tri roky a tri mesiace. Najskôr v Komárne, potom v Podbořanech. Neskôr Michala poslali na Sliač a pracovať chodil do Banskej Bystrice. Na PTP Michal nespomína v zlom aj vďaka niekoľkým príjemným spomienkam. Napríklad počas volejbalových turnajov, kde bol Michal technický vedúci, jeho tím vyhral prvé miesto. U vojenského kapitána dohodol za to Michal celému mužstvu desať dní dovolenky. Zo služby v PTP ho prepustili až v decembri 1953.

Represie pokračujú, uväznenie a amnestia

K silným a ťaživým spomienkam v tomto i o niečo neskoršom období nepochybne patrí pre pamätníka aj čas, ktorý musel stráviť vo väzení začiatkom šesťdesiatych rokov. Po odchode do civilu zo služby u pétepákov pracoval pamätník v rôznych robotníckych povolaniach v Banskej Bystrici, potom sa presťahoval do Michaloviec a nakoniec v roku 1961 do Košíc. V Košiciach, tak ako zvykol, vybral sa jedného dňa na dlhší čas do kostola sv. Alžbety. Po príchode však počul hlas, ktorý mu hovoril, aby sa vrátil domov. Tam ho už čakal brat, ktorý mu povedal, že u nich boli tajní, ktorí si z jeho vecí vzali asi dva kufre kníh. Brat mu povedal, nech ráta s tým, že ho pravdepodobne zoberú do väzenia. Tak aj bolo, ešte v ten večer prišli tajní a odviezli ho do Banskej Bystrice, kde ho vyšetrovali.  

Policajtov zaujímalo predovšetkým to, odkiaľ má Michal knihy, ktoré uňho našli. Michal sa vyšetrujúceho popri vypočúvaní pýtal na jeho rodinu. Či je ženatý, či má deti. Ten odpovedal kladne a Michal ho svojimi otázkami vcelku obmäkčil. Nakoniec Michalovi ponúkol, že si môže vybrať, čo mu do obvinenia napíše: „Nie, napíšte tam, čo chcete. Ja mám právo sa odvolať na súde.”

Napokon pamätníka odsúdili na dva a pol roka za to, že tajne študoval na kňaza, a tiež za to, že „očakával pád republiky“. „Nič ste mi nedokázali,” hájil sa Michal na súde, „mne môžete dať len podmienečný trest.” Avšak súd mu odvolanie nepovolil. Poslednú nádej na vyhnutie sa celému trestu boli prezidentské amnestie, ktoré však nemohol ovplyvniť.

Michal teda nastúpil na výkon trestu. Vo väzení sa stretol s viacerými cirkevnými hodnostármi, s mnohými z nich tu zažil viaceré obohacujúce rozhovory. Po pol roku naozaj prišla vytúžená amnestia a Michal sa mohol vrátiť domov. Po krátkom čase však za ním prišiel jeden z tajných s tým, že má ísť robiť do bane, ako v tom čase mnohí politicky odsúdení ľudia, keďže ho nechceli vziať do práce na rovnakú pozíciu, akú robil pred väzením: „Tak som povedal, že ja tam budem robiť robotníka.”

Popritom začal organizovať volejbal; majstrov syn mu k turnajom robil plagáty. Kamarát z internátu mu v tomto období ponúkol prácu v Štátnej vedeckej knižnici, ktorú Michal rád zobral: „Ja som sa vedel vynájsť. Ja som tam v knižnici každému hovoril pán/pani. Za dva roky tam nebolo žiadneho súdruha. Oni nevedeli, kto som ja, oni vedeli iba, že som robotník.“

Tajní ho však stále mali na rane. „Ja si vyprosujem, aby ste ma sledovali! Keď ma chcete sledovať, tak to robte tak, aby som o tom nevedel.” Po istej dobe prestali aspoň na čas.

Nasledovanie sna a poslanie

Roku 1968 išiel Michal za riaditeľom Štátnej vedeckej knižnice s tým, že sa s ním chce rozlúčiť predtým, než odíde pokračovať v prerušených štúdiách. Vedúci ho nechcel pustiť, ale riaditeľ áno. Michalova cesta teda pokračovala do Litomeříc, kde ho zaradili do druhého ročníka na teologickej fakulte, ten prvý mu uznali. V treťom ročníku vydal knižku Cirkevné piesne: „Taký modrý obal mala, dodnes si ju pamätám.” Knihu piesní rozdelil, dal ju na niektoré farské úrady a taktiež do Michaloviec, kde mu však na to úrady prišli a knihy zhabali. 

Opäť za ním prišli policajti, Michal sa im bez priblémov priznal. Hrozili mu, že si za tento svoj čin ponesie následky. Tak sa aj stalo. Konal sa súd, našťastie sa Michala ujal šikovný advokát. Vďaka nemu musel iba zaplatiť pokutu 5 000 Kčs a mohol pokračovať v štúdiách v Litoměřiciach. Na kňazstvo čakal Michal 18 rokov. Konečne bol v roku 1972 vysvätený za kňaza. Bolo to ešte počas štúdia v Litomeřiciach, kde ho biskup Hopko vysvätil ako gréckokatolíckeho kňaza.

Budovanie chrámov

V roku 1972, hneď po vysvätení, išiel Michal na faru do Zubného v okrese Humenné ako správca farnosti. Na tejto fare bol 17 rokov, kde okrem iného s veriacimi nacvičoval ochotnícke divadlo, čo mu však úrady neskôr zakázali. Postavil tam aj tri volejbalové ihriská.

Michal sa v cirkvi vyznamenal aj tým, že i počas týchto rokov socializmu sa mu podarilo postaviť niekoľko gréckokatolíckych cerkví [označenie pre gréckokatolícky alebo pravoslávny kostol, pozn. ed.]. Prvým z týchto chrámov bola kaplnka v Snine. S farárom Ištvaníkom kúpili v Snine budovu na mieste, o ktorom oficiálne tvrdili, že tam idú postaviť garáž. Z nej bola kaplnka a neskôr sa dobudoval celý chrám.

Taktiež v Dedačove opravil cerkev, kde žiadal sprvu povolenie zakryť iba strechu, avšak napokon celú stavbu zbúrali a napokon mohli nanovo vybudovať kostol. V dedine sa našli remeselníci, tesári, murári, ktorí budovu v priebehu pol roka opravili a prestavali: „Bolo treba byť šikovný, chodiť na úrady a zdôvodňovať, prečo treba prestavať či postaviť kostoly.“ Nebolo to jednoduché, komunistickí pohlavári samozrejme náboženské záležitosti podporovať nemohli, avšak Michal narazil i na výnimky. Spomína na komunistického úradníka, ktorý sa mu nebojácne aj v telefóne pozdravil vetou „Sláva Ježišu Kristu.“

Michal bol prítomný aj pri stavbe cerkvi na Dubníku v Humennom, avšak roku 1994 ho preložili do Stropkova, takže túto stavbu nedokončil. V Stropkove sa vrátil k tomu, čo pôvodne vyštudoval, a istý čas učil na učiteľskej škole.

Po troch rokoch sa presťahoval do Michaloviec, kde je už 16 rokov. V súčasnosti sa venuje aj pomoci psychicky chorým ľudom. Napriek vysokému veku sa cíti veľmi dobre a spokojne.