Juraj Ružbaský (* 1921)

Juraj Ružbaský

 

„Pomyslel som si: „Keby ma Pán Boh čo najskôr zobral.“ Keby mi niekto povedal, že to prežijem, tak by som mu nikdy,  nikdy neveril.“

 

+ narodil sa v roku 1921 a detstvo prežil vo Veľkej Lomnici, v Prešovskom kraji;

+ pretože otca nepoznal a matka mu skoro zomrela, o živobytie sa musel postarať sám;

+ od siedmich rokov ťažko pracoval ako sluha u nemeckých hospodárov, kde sa naučil hovoriť nemecky;

+ často musel tlmočiť na úradoch pre svojich pánov, pretože oni hoci bývali na Slovensku, jazyk neovládali;

+ po vojne bol Rusmi obvinený za tlmočenie pre nemeckých vojakov a v rokoch 1945 – 1947 odvlečený do Ľvova a Odesy.

 

 

Detstvo a mladosť

 

Život Juraja Ružbaského bol už od samého začiatku veľmi ťažký. Narodil sa v krásnom kraji pod Tatrami, no keďže bol od skorého veku sirota, žil u rôznych tamojších hospodárov. Dlhý čas u nich pracoval ako paholok, za nocľah a skromnú stravu. Tí ho často zneužívali na fyzicky ťažké práce. Neskôr si chcel založiť rodinu, a preto si hľadal lepšie platenú prácu. Našiel ju u nemeckých pánov, kde sa okrem iného naučil hovoriť nemecky. Keďže nemeckí hospodári neovládali slovenčinu, často volali Juraja tlmočiť na úrady. V roku 1944 sa oženil, mal tri deti a pracoval na mlyne.

Obvinenie a zatknutie

Raz ráno, keď sa vrátil z nočnej služby, niekto zaklopal na dvere:  „Otvorím dvere: Rus stojí tam. A ja sa mu rusky prihovorím: Čo chceš? Hovoril zvláštnym prízvukom: „Ty si Ružbaský?“ Odpovedám: “Áno.“ „Poď sa prihlásiť na úrad. Hneď sa vrátiš!“ Keďže z času na čas chodieval tlmočiť, nevedel, že pôjde o niečo výnimočné. Keď ho priviedli na úrad, sedeli tam už aj jeho švagri a plakali. Domov sa už nevrátil. „A kvôli tomu ma zobrali, lebo si mysleli, že som Nemec. Pohronci nevedeli, odkiaľ pochádzam. Ale ani nikto sa ma to neopýtal.“ Na dva dni ich zatvorili do pivnice, potom  previezli do väznice v Levoči a po niekoľkých týždňoch ich vlakom prepravili do pracovných táborov v Sovietskom zväze.

V pracovných táboroch...

 „Určitú hodinu som pracoval ako tlmočník. Prekladal som z nemčiny do ruštiny. To bola moja práca. Trvala niekedy do polnoci, do jednej ráno. A tam nejedného vyviedli von a zastrelili. Hodili ho na hromadu. Tam pred mojím bunkrom, asi tak dvadsať metrov v kroví, tam bolo 50-60 ľudí denne...zastrelených. Ale nie oblečení...nahí. Rôzne povykrúcaní, takto ruky, takto...“

Dva roky žil v neľudských podmienkach, počas ktorých bol svedkom mnohého utrpenia a smrti. „Pomyslel som si: „Keby ma Pán Boh čo najskôr zobral.“ Nikdy, nikdy by som neveril tomu, kto by mi povedal, že to prežijem.“

Sám zažil chvíle, kedy bol chorý a odkázaný len na tajnú pomoc:

„Potom prišla sestrička i dala mi nejakú tabletku. Po tabletke akoby som ožil. Ale mi prízvukovala: „Vieš hovoriť rusky?“ Viem. „Neprezraď, že som ťa navštívila, to, že som bola pri tebe je v poriadku, ale že som ti dala tabletku, chráň Pán Boh. Inak ma pošlú tam, na tú hromadu.“  Bolo ich tam asi päťdesiat.“

Keď uplynula doba výkonu trestu, väzni boli postupne transportovaní naspäť na Slovensko, mnohí to psychicky nezvládli. „Ale ja som bol už 3- krát z transportu vylúčený. Nechceli ma pustiť kvôli písmenu „R“. Kým došli k menu na „R“, už boli plné vagóny a my sme sa museli vrátiť. A vtedy jeden z Veľkej, čo tam býval, sa tam obesil. Kvôli tomu, že sa tiež začínal na písmeno „R“.... Obesil sa. Vypovedali mu nervy.“

Návrat domov

Ten je pre človeka, ktorý sa vracia z pracovných táborov, sprevádzaný rôznymi pocitmi. Na jednej strane sa veľmi teší, že opäť uvidí svoju rodinu, objíme manželku, deti, no na druhej strane sa sčasti obáva toho, ako ho príjmu. Veď za toľký čas a vzhľadom na hrozné životné podmienky sa veľmi zmenil. Juraja jeho rodina sprvu ani nespoznala... „Až potom som si baterkou zblízka osvietil tvár, prišiel Matis a hovorí: „Mama, to je tato.“ Ten chlapec mal 5 rokov a on tak skočil na mňa, spoznal ma. A ona mi hovorí: „A ty ako vyzeráš?“ Hovorím: „Ako žobrák.““ Postupom času si na seba opäť zvykli, Juraj začal pracovať a usiloval sa začleniť do „normálneho života“... hoci na takú minulosť a zážitky z ne už nikdy nezabudne.

 

 

 

 

 

 

Nahrávanie Oral history - kamera: Ondrej Krajňák, moderátor: Eduard Stano

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Otočková