Dagmar Šályová, rod. Slabihoudová

„Práve vtedy, keď sme tam boli my, prerazili tunel Kopraš - Slavošovce, tí ktorí tam pracovali sa volali “barabovia”, to boli robotníci. Otec bol inžinier stavby, pán Frič bol majiteľ stavby. Oni boli strašne poverčiví, robotníci, oni verili, že keď prejde cez nedokončený tunel žena, tunel spadne. Môj otec ich chcel z toho vyliečiť, tak nahovoril vodiča, ktorý viedol tú úzkorozchodnú železničku, aby mňa aj mamu zabalil do deky a odviezol nás z Koprašu až do Slavošoviec. Tak ako prvé dve ženy, sme išli tam aj späť. A bolo z toho veľké haló, že tunel nespadol.”

„Môj otec počúval zahraničné správy celú vojnu. Každý deň Moskvu aj Londýn. Za to bol trest smrti, mali sme tajné rádio pod schodami.To sa nesmelo hovoriť. A raz nám zazvonil nejaký sused a ja jako malá hovorím: ,dobre, že idete práve ide Londýn.´ Otec mal z toho strach. Ja som sa až po vojne dozvedela, že to bol nejaký policajt, ktorý býval pod nami, ale neudal nás. A potom to už pedomnou rodičia tajili a otec sa vždy zavrel do izby a povedal, že ide čarovať.”