“Na previerku sme čakali od skorého rána. Keď som prišla na radu už bol večer, na chodbe bola tma. V miestnosti, kde sa konali previerky sedeli asi štyria alebo piati ľudia. Jedna žena, nebola stará, ale pôsobila veľmi nepríjemne, vstala a opýtala sa ma: ,Súdružka Slabyhoudová povedzte nám, či súhlasíte s tým, že sa Palach upálil.´ Pomyslela som si, že na tak blbú otázku odpovedať nebudem a ostala som ticho. A ona že: ,Keď ste s tým nesúhlasila, čo ste urobili proti tomu, aby sa upálil?´ Tak to bola ešte blbšia otázka. A ona na to, že tak nám to podpíšte, že ste bola pasívna. Ja som to podpísala a už som bola von zo strany.”
„Práve vtedy, keď sme tam boli my, prerazili tunel Kopraš - Slavošovce, tí ktorí tam pracovali sa volali “barabovia”, to boli robotníci. Otec bol inžinier stavby, pán Frič bol majiteľ stavby. Oni boli strašne poverčiví, robotníci, oni verili, že keď prejde cez nedokončený tunel žena, tunel spadne. Môj otec ich chcel z toho vyliečiť, tak nahovoril vodiča, ktorý viedol tú úzkorozchodnú železničku, aby mňa aj mamu zabalil do deky a odviezol nás z Koprašu až do Slavošoviec. Tak ako prvé dve ženy, sme išli tam aj späť. A bolo z toho veľké haló, že tunel nespadol.”
„Môj otec počúval zahraničné správy celú vojnu. Každý deň Moskvu aj Londýn. Za to bol trest smrti, mali sme tajné rádio pod schodami.To sa nesmelo hovoriť. A raz nám zazvonil nejaký sused a ja jako malá hovorím: ,dobre, že idete práve ide Londýn.´ Otec mal z toho strach. Ja som sa až po vojne dozvedela, že to bol nejaký policajt, ktorý býval pod nami, ale neudal nás. A potom to už pedomnou rodičia tajili a otec sa vždy zavrel do izby a povedal, že ide čarovať.”
Pani Dagmar Šályová, rod. Slabihoudová sa narodila v Prahe dňa 19. augusta 1939. V detstve prežila bombardovanie Apolky aj Pražské povstanie. Ostalo jej české občianstvo, no prakticky celý život prežila v Bratislave. Tu navštevovala základnú školu a gymnázium na Grösslingovej ulici. Po maturitnej skúške v roku 1956 sa prihlásila na stavebnú fakultu vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita). Na stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej si Dagmar postupne urobila doktorát aj docentúru. Kvôli normalizačným previerkam jej držali kandidátsku prácu a na titul docentky čakala takmer dvadsať rokov. Žije v Bratislave.
