PhDr. František Šebej , CSc.

"Ako od nás vytiahli päty Rusi, tak si pamätám, že som sa pred novinármi vyjadril, že teraz je najväčší čas, aby Československo vstúpilo do Severoatlantickej aliancie. A vtedy som nenašiel veľa pochopenia, vtedy sa takmer všetci prežehnali, všetci vrátane mnou milovaného a rešpektovaného Václava Havla verili, že tieto časy sú za nami a komu treba vojenské aliancie. Mne nejak tak inštinktívne bolo jasné, že možno že tie ruské vojská odišli, ale tie imperiálne inštinkty ruskej vládnucej elity určite nezmizli. Medzitým sa stihol rozpadnúť Sovietsky zväz a zanikla Varšavská zmluva. Poviem to retrospektívne, ale ja som tú bodku, ten gong, že tá doba Železnej opony a toho, že sme na nesprávnej strane toho politického zápasu, ten môj pocit, že toto skončilo, prišiel až s našim vstupom do Severoatlantickej aliancie v roku 2004."

"Treba si uvedomiť, že celý svoj vedomý život - to sa odohrávalo, keď som mal 42 rokov - som bol v tom, že to je hraničné pásmo, kde ťa zastrelia, keď vojdeš. Kde boli strážne veže, psy, guľomety a ostnaté drôty. Ubehlo odvtedy ďalších 30 rokov a doteraz, keď sa mi podarí prejsť cez tú hranicu, aj autom si to uvedomujem, ale najmä pešo, keď kráčam popri Dunaji a idem po petržalskej strane Dunaja hore po hrádzi a prejdem popod most Laffranconi a idem ďalej, tak asi po ďalšom kilometri a pol alebo dvoch človek príde k rakúskej hranici a pokojne môže cez les kráčať ďalej. A to mám vždy taký pocit, že poviem môjmu psovi, že poď, ideme do Rakúska. Tak si to užívame. Ja si myslím, že ľuďom, ktorí sa narodili po 89-om, alebo vtedy boli ešte deti, sa vôbec nedá sprostredkovať ten pocit oslobodenia, ktorý súvisí s pádom tej železnej opony. "