Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Adriana Šeboková (* 1927  †︎ 2022)

• narodila sa 1.12.1927 v Banskej Bystrici

• počas vojny sa ako Židovka spolu s bratom musela ukrývať v mlyne u krstných rodičov

• v bezprostrednom ohrození života po potlačení SNP tlmočila aj nemeckým vojakom

• povstania sa osobne nezúčastnila, intenzívne však prežívala všetky udalosti

• žila v domove pre seniorov Ohel David

• zomrela 04.02.2022

Adriana Šeboková, rodená Mendová, ktorej doma hovorili Ada, sa narodila 1.12.1927 v Banskej Bystrici. Pochádza zo židovskej rodiny, no už pred vojnou ju dali pokrstiť tušiac blížiace sa nebezpečenstvo a to dokonca dva krát. Najskôr ju dala pokrstiť stará mama a neskôr priateľ jej otca.

 

Páčilo sa jej recitovanie aj divadlo

Žila s rodičmi, s o štyri roky mladším bratom Egonom a so starou mamou. Banskú Bystricu považovala za pekné, pokojné miesto. Na otca spomína ako na muža, ktorý rád chodil do kaviarne, ona sa zas tešila, keď si v meste mohla pozrieť kino. Ak sa vyskytla príležitosť, rada si zahrala divadlo. Bola členkou evanjelického spolku, kde mali k dispozícii javisko a všetko potrebné pre hranie divadelného predstavenia. S kamarátmi tam rada trávila všetok voľný čas. „To bol náš domov.“ Vždy sa veľmi rada učila básničky a recitovala. Spomína si na divadelné predstavenie, kde hrala bábiku v krabičke, ktorá mala o polnoci ožiť. Už v tom čase mala problém so zrakom a slabšie videla, nebola si preto istá, čo sa deje okolo a keď sa jej zdalo, že to trvá už pridlho, tak vykročila skôr. „Bábika mala až o polnoci ožiť, lebo bola drevená. Pokazila som predstavenie.“ Napriek tomu ju divadlo veľmi bavilo a rada by sa stala aj herečkou, mama jej to však nedovolila, pretože herectvo nepovažovala za seriózne povolanie.

Okrem hrania aj recitovala. „Keď zastrelili profesora Ladislava Sáru, ľudia z rozhlasu hľadali niekoho, kto by rýchlo mohol hlásiť. Zistili, že recitujem, tak som išla povedať túto hrôzu pre celé Slovensko.“ Hlásenie bolo určené predovšetkým pre Banskú Bystricu, ktorá bola práve ohrozená.  

Po skončení Základnej školy začala navštevovať gymnázium, odkiaľ ju kvôli židovskému pôvodu vyhodili. Krstný list pritom nebrali do úvahy.

 

Adu pokrstili dokonca dva krát

Adu dala ešte v roku 1929 na Morave pokrstiť stará mama. Dozvedela sa o tom až neskôr, keď našla krstný list.

Druhý krát dal Adu a jej brata pokrstiť otcov priateľ, zeman Ján Nándory, ktorý predvídal, že sa budú diať zlé veci. Veľmi chcel mať vodný mlyn a Adin otec pracoval pre slovenskú obilnú spoločnosť. Na základe tohto Ada s dcérou pána Nándoryho predpokladajú ich partnerstvo. „Nemôžem povedať, že je to pravda, len predpokladám, že zrejme mu otec požičal nejaké peniaze, aby mohol spustiť mlyn. A keď ho spustil, bol koniec júna, prišiel na voze, zobral nás deti na voze aby sme išli tam na prázdniny.“ V tom čase sa situácia v spoločnosti pre Židov stávala čoraz komplikovanejšou a skutočným zámerom odvezenia detí do mlyna bol úkryt. „A zostali sme tam do apríla 1945.“ Žili tu všetci spolu ako rodina. Napriek ťažkým podmienkam si všetci pomáhali a dobre vychádzali. Ada nikdy nemala pocit, že je cudzia.

 

Musela sa ukryť v hrobe

Ešte predtým však bola Ada aj s bratom na ceste s pánom Klimentom a jeho rodinou na jarné prázdniny do horárne v Tisovci. Pán Kliment bol arizátorom majetku ich rodiny. V pase mal zapísanú len svoju dcéru a syna. Dostali však informáciu, že majú smerom do Rimavskej Soboty prechádzať kvôli cukru nemeckí vojaci, preto museli Adu a Egona ukryť. Egon bol skrytý vo voze. Nevedeli, kam ukryť Adu, využili preto, že sa mal v obci konať pohreb a ukryli ju do pripraveného hrobu. „To bolo pripravené na pohreb. Dali tam periny, deku, na to ma položili, zabalili pekne, navrch dali dosky, nechali tam priestor, aby som mohla dýchať.“ Hrob provizórne zasypali hlinou, aby mohla dýchať, ale aby zároveň nič nebolo podozrivé. Keď po ňu prišli, pýtali sa jej, či je v poriadku, na nič si však nepamätala, povedala, že spala. „Neviem nič, čo sa dialo.“ Nemci, pred ktorými Adu ukrývali len prešli okolo, nič nekontrolovali.

 

Vojnu prežila na mlyne

Celú vojnu prežila s bratom, ktorému zmenili meno na Igor, pretože nemecké Egon sa mu nepáčilo, u krstných rodičov Alžbety a Jána Nándory v mlyne v obci Čerín pri Banskej Bystrici. Bývali tu aj ich štyri dcéry a slúžka. Nevie o tom, kde sa pohybovali rodičia, ani ich nemohli prísť pozrieť, bolo by to nebezpečné. Brat Igor bol zavretý v pivnici a len sem tam večer ho pustili, zatiaľ čo Adriana mohla pomáhať v kuchyni, upratovala, umývala okná, či dlážku. „Celkom normálne som zapadla do ich života. Spravili sme všetko čo sme mohli, aby mse sa im poďakovali.“ Dnes už z tých sestier žije iba jedna, ktorá je v nemocnici a nerozpráva. „Takže som jediná, kto to prežil.“

V pivnici bolo ukrytých viac ľudí, dokopy ich tu všetkých často bolo aj vyše 20. Ada si spomína na jedného chlapca, dnes profesora, ktorého počula v rozhlase hovoriť o slovenských ľudových piesňach a spoznala ho podľa hlasu. „Raz v mlyne nás ľudia z okolia prišli upozorniť, že berú chlapov a bol tam aj on, vtedy ešte chlapec. Mal kučeravé vlasy, zaviazali sme mu šatku na hlavu a medzi nás, šesť dievčat sme ho usadili.“

Ťažké životné podmienky ľahšie zvládali s humorom. Ada spomína, ako brat žartoval: „,Dnes máme aké jedlo? Bude to sneh s ihličím, alebo ihličie so snehom?´ On bol stále hladný chudáčik.“

 

Ukrývala sa a zároveň bola prekladateľkou nemeckým vojakom

Prvý raz, keď do mlyna prišiel generál Hermann Höfle, tak Adu skryli pod koryto, pri jeho druhej návšteve mu už tlmočila. „Bola som pravá ruka generála Höfleho. Priniesol mi v najväčšom tresku – plesku veľkú kilovú čokoládu zabalenú v staniole s veľkou červenou mašľou a tam bolo napísané ,für meine Adachen´ mama bola hotová, keď som toto po vojne priniesla.“

Ada bola na jednej strane kvôli svojmu židovskému pôvodu obmedzovaná a musela sa ukrývať, na druhej strane, vďaka znalosti nemeckého jazyka bola obľúbenkyňou nemeckého generála Höfleho a ako priznáva, každý rok na sviatok Všetkých svätých mu na hrob nosí kvety.

Mala šťastie, pretože Hermann Höfle bol hlavným veliteľom nemeckých okupačných vojsk, na Slovensku pôsobil od septembra 1944 a podarilo sa mu potlačiť Slovenské národné povstanie hlbšie do hôr. V roku 1947 bol za svoje skutky odsúdený a popravený.

Raz jej štyria nemeckí vojaci prikázali vypratať skriňu a tam sa aj so zbraňami ukryli. Dôvodom bol príkaz postrielať partizánov nad mlynom, čo oni odmietali vykonať. Mala strach, aby sa tam neudusili. „Boli to skutoční ľudia, to neboli len vrahovia.“ Jeden z nich jej vyrezával titulnú stránku pamätníka. „Môj muž to zahodil. ,Toto robili Nemci, preč s tým.´ Hovorím, nechaj mi to, ty si to nezažil. ,Preč s tým, čo bolo nemecké.´“ On mal narozdiel od Ady s nemeckými vojakmi iné skúsenosti.

Ada predpokladá, že vojaci, ktorí sa ubytovávali v mlyne vedeli, že je Židovka, necítila sa však byť ohrozená, pretože si ju obľúbili všetci vyšší hodnostári, ktorí do mlyna prišli. Dokonca jej sľubovali, že po vojne ju zoberú do Nemecka. „Keď prejde vojna, prídeme pre Vás. Priniesol fotografie manželky, svojich detí, starých rodičov, dom kde bývajú a povedal, tu budeš bývať s nami, my ťa zoberieme do Nemecka. To nebol jeden.“ Spomína si aj na to, že stále striedala rovnaké oblečenie. „Mala som jedny šaty, jednu sukňu skladanú a dve blúzky a to som celý čas obmieňala.“

Hoci sa tu vojaci striedali, nemalo zmysel Adu skrývať. Bola medzi dcérami krstných rodičov, zatiaľ čo brata Igora predsa len ukrývali v pivnici. Na základe osobných skúseností s vojakmi tvrdí: „Zlatí Nemci, tí Rusi nás obrali o všetko.“ Zároveň však dopĺňa, že Nemci neboli dobrí pre všetkých.

 

Posledné dni vojny

Občas tu bola situácia veľmi napätá, pretože sa tu striedali rôzni nemeckí vojaci a v pivnici boli ukrytí ďalší ľudia. Aby neboli všetci ohrození, vždy varila denne iba jedna osoba pre všetkých približne 25 ľudí vrátane Nándoryovcov a ich služobníctva.

„Posledné, čo si pamätám je, že som varila francúzskej zemiaky, asi z 20 vajec a 5 kg zemiakov a ostatných surovín, čo bolo treba.“ Medzitým počula výstrely z kanóna a v kredenci sa rozbilo sklo. Skryla sa pod stôl a potom do starej kachlovej pece, kde sa dávali vlhké drevá. „Vopchala som sa k tým drevám a tam som prečkala tú kanonádu, čo bola. Potom som odtiaľ vyliezla a dokončila som francúzske zemiaky vo vandlíku väčšom ako ja. Potom som sa s ním trepala do mlynice.“ Viedli do nej široké sklenené dvere, pred ktorými vandlík položila na zem. V tom počula nad hlavou preletieť guľky a počula rinčanie skla. Mala strach, aby črepiny neznehodnotili jedlo. „Z mlynice už išla hore schodmi krstná so zakrytými očami a plakala. Začala ma hladkať, plakať nado mnou.“ Mala strach, že je Ada zranená. „Ona tie zemiaky potom zobrala a odvtedy sme už von nevyšli až do oslobodenia. Toto bol posledný bod.“

 

Povstania sa nezúčastnila priamo, všetko však s napätím prežívala

Na Slovenské národné povstanie si spomína najmä z rozprávania blízkych, ktorí boli priamymi účastníkmi. Ada si spomína len matne na určité okamihy. Krátko pred vypuknutím povstania boli všetci pripravení na odchod z mlyna. „Všetci sme mali aj ruksak aj dve veľké tašky v rukách a išli sme smerom na Donovaly.“ V pamäti jej utkvel tento obraz, na ďalšie detaily si už nespomína.

„Neviem si predstaviť tú masu ľudí, čo prišla do Banskej Bystrice v jeden deň. To boli rebriňáky naskladané, medzitým malé deti, čo plakali, matky, čo kojili deti, príšerné pohľady a to zostalo vo mne. A to išli cez mesto a my sme sa len dívali, oči otvorené, ústa otvorené, čo sa to deje.... A teraz povedia, že to nebolo nič.“

Ako dieťa sa povstania nemohla zúčastniť priamo, celú situáciu však veľmi prežívala.

 

Po vojne sa už nemusela ukrývať

Adriana spomína aj na obdobie krátko po vojne, kedy bola s mamou na trhu a Červený kríž pátral po dievčatku prezývanom Adachen. „Zostala som ako soľný stĺp.“ Zľakla sa, že ju hľadajú, preto sa ukryla. „Ľudia, ktorí sa zastavili v mlyne a ja som im tlmočila, tí ma hľadali. Jeden sa chcel presťahovať do Československa.“

Po vojne rodine vrátili aj majetok, ktorý predtým museli odovzdať arizátorom. „Hrozne som plakala, lebo som mala malý zlatý prstienok, na ktorom bolo napísané Aduš. Otec mi ho zobral z ruky a povedal, teraz to musíme dať pánom. Nechcela som ho dať.´“ Arizátorom bol pán Kliment, ktorý obchod, ktorý bol v Banskej Bystrici v zastúpení Slovenskej obilnej spoločnosti, zachránil. Ada to ako dieťa vnímala negatívne. Predávali tu vrecia s obilím, či kukuricou.

Mama bola až do 50-tych rokov doma, vyrábala rôzne veci, ktoré sme predávali a potom začala pracovať pre Slovenku. „Moja mama vymyslela plavkové nohavičky.“ Predtým boli príliš voľné a Ade vadilo plantanie látky na stehnách, preto si nadbytočnú látku zaviazala. Keď to jej mama zbadala, zapáčilo sa jej to, zviazanú látku odstrihla a nakoniec sa to ujalo a takto upravila všetky. „Ale to nikto nevie, iba mama a ja.“

 

Odmalička vedela, kto sa stane jej manželom

Najskôr začala študovať na gymnáziu, odkiaľ prestúpila na obchodnú akadémiu. Tu končila maturitou v roku 1949. V rovnakom roku sa aj vydala. So svojím mužom Ondrejom sa poznala už od detstva. Bol aktívnym účastníkom povstania. O jeho činnosti Adriana nevie takmer nič, keďže všetko muselo byť z bezpečnostných dôvodov tajné a po vojne sa k týmto udalostiam nevracali. Vie však, že musel chodiť na letisko, na Tri duby, pre prípad, že by prišli anglické aj americké lietadlá. Vedel veľmi dobre anglicky a tlmočil. „Sedeli sme tam a pozerali do neba, kedy prídu Američania a Angličania a budú hádzať balíčky z neba.“ Pamätá si, že lietadlá prišli aj viac krát za noc a hádzali oblečenie, potraviny a krabičky, v ktorých boli doláre.

Adin manžel bol o sedem rokov starší. Poznali sa odmalička a pamätá si dokonca na to, akú mala aj s ostatnými deťmi radosť, keď priniesol čokoládu. „To bolo také osvieženie, že každý z nej chcel.“ Často sa pri dopade z lietadla na asfalt rozbila na malé kúsočky, no i tak to bola v období vojny obrovská vzácnosť. Ondrej bol tlmočníkom 2. československej paradesantnej brigády.

„Vedela som, že nemusím hľadať nikoho, odmalička som vedela, kde skončím v manželstve.“ Ondrej už v detstve vyhlásil, že si ju vezme za ženu a o niekoľko rokov neskôr sa tak naozaj stalo.

Otec aj mama v roku 1966 odišli do Izraela. Ada zostala na Slovensku a po skončení strednej školy sa zamestnala. Na Vysokej škole lesníckej robila 10 rokov pedagogický dozor na prácach v teréne. Keď jej manžel dostal pracovnú ponuku v Bratislave na pozemných stavbách, prišla za ním a pracovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde najskôr študovala slovenský jazyk a literatúru, neskôr robila korektúru textov preložených do slovenčiny.

 

Náladu jej zlepší priateľ a dobrá hudba

Žila v domove pre seniorov Ohel David od leta 2019. Nemá rodinu, ktorá by ju navštevovala, ani deti, našla si tu však blízkeho priateľa, ktorý jej dodával energiu a rozveselil ju, keď nemala dobrú náladu. Nevidela už dobre, nemohla preto vykonávať činnosti, ktoré mala rada, teda čítať, ani písať. Náladu jej pomáhala zlepšiť dobrá hudba.

Pani Šeboková zomrela 4. februára 2022.