Adriana Šeboková

„Nedokážem si to predstaviť tú masu ľudí, čo prišla do Banskej Bystrice v jeden deň. To boli naskladané rebrináky, medzitým malé deti, čo plakali, matky, čo kojili deti, príšerné pohľady. To zostalo vo mne. Išli cez mesto a my sme sa len dívali, čo sa to deje. A teraz povedia, že to nebolo nič.“

„Keď sme prišli na prázdniny do mlyna, niekto v tej dedine práve zomrel a mali všetko pripravené na pohreb. Medzitým ako sme prišli z Banskej Bystrice, ten, čo nás priviedol, mal v pase len svoju dcéru a syna. Nevedeli, čo spraviť, tak na miesto pripravené na pohreb dali deky, perinu, na to ma položili, zabalili pekne, navrch dali dosky, aby som mohla dýchať. Spala som, potom prišli pre mňa, vyzdvihli ma a pýtali sa, čo som počula a videla. Neviem však nič, čo sa dialo. Nemci, čo išli z Rimavskej Soboty, ktorých sa obávali, vraj len prešli okolo.“