Ladislav Šidelský

„Keď som na ten východ už prišiel, tak som chcel ukázať, ako ten východ vyzerá. Je to krásne prostredie, krásne krajinky, krásni ľudia. A robiť tu dokument... Toto sme práve robili, aby Československo, nielen Slovensko, ale Československo videlo, že to východné Slovensko má svoje veľké hodnoty, či je to v ľuďoch, alebo je to v prírode, v čomkoľvek, už aj v tom nárečí, niekedy je, by som povedal, žartovné, ale... vždycky veľmi pekné to východné Slovensko je. A ja som prišiel z Bratislavy na východné Slovensko nie preto, že som sa tu narodil. Ale stalo sa mi, že som sem prišiel, a dodnes to neľutujem."

„Ale ako sa tam dostať... Pretože keď sme prišli do Bielu, to je taká jedna dedinka pred Čiernou nad Tisou, tam už boli policajti, každých 200 metrov bol nejaký policajt, a každého kukali, že či niečo nemá. Keď videli kameru, a tam bolo dosť kameramanov, zo Západu takisto, poslali ich preč a nemohli sa tam vôbec dostať. Ja som veľmi často chodil – sako a kravatu, s tým som bol dosť známy, tak som to vymyslel tak, že som tú malú kamierku zaviazal na kravatu, zobral som si v tej horúčave sako, čo bolo v takej horúčave dosť vyzývavé. Tú malú kameru som si dal na rameno, zapol som si sako, a tak som prešiel, lebo nevideli, že mám kameru."

„S tou kamerou som sa dostal až priamo na stanicu. A keď sme tam často chodievali, tak sme tam mali aj známych, povedzme financov. A tí mi povedali – som sa snažil nájsť miesto, kde ten vlak príde, odkiaľ asi vyjdú, to mi povedali tam, financi. Ale filmovať sa nesmie. Nakoniec mi jeden z nich, neviem, ako sa volá, ani by som ho nepoznal iste, povedal, že „keď chceš, tak poď do tej miestnosti a cez mreže môžeš nasnímať, ako prídu, ako idú, a pôjdeš od jedného okna k druhému, na druhú stranu, jak odchádzajú do spoločenskej miestnosti," ktorá bola tam nejaká v Čiernej nad Tisou. Tak toto sa mi viac-menej podarilo. Lenže vtip bol v tom, že ak toto budem filmovať, a ja mám len 35 sekúnd na nakrútenie pera, tak buď spustím kameru skoro, nenafilmujem nič, alebo neskoro a oni mi ujdú. To bola dilema teraz, ako to spraviť. Tak deux et machina mi prišla a som to spustil vtedy, keď sú tam, na čele s Brežnevom, Dubčekom, a jak sa menoval... Biľak."