Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Otto Šimko (* 1924)

• narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch v rodine uznávaného advokáta a sudcu

• väčšinu detstva prežil v Nitre

• po vzniku samostatného štátu (1939) nesmel pokračovať v štúdiu, nezmaturoval a vyučil sa za kníhviazača

• dňa 1. septembra 1942 celú rodinu s výnimkou otca, väzneného v Ilave, transportovali do koncentračného strediska v Žiline

• deportácii sa vyhli vďaka falošným krstným listom

• celá rodina bola prevezená do pracovného tábora vo Vyhniach, kde strávili desať mesiacov

• prepustenie z tábora sa uskutočnilo na základe rezortnej výnimky, udelenej otcovi

• našiel si zamestnanie vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač

• po vypuknutí SNP v auguste 1944 sa zapojil do bojov ako člen 9. liptovského partizánskeho oddielu

• koncom roka 1944 bol zaistený a vo väzení prešiel sériou brutálnych výsluchov

• utiekol a do oslobodenia Červenou armádou sa ukrýval v Nitre

• ako partizán vstúpil do komunistickej strany

• v Bratislave v roku 1949 absolvoval štúdium práva na Univerzite Komenského

• pracoval na povereníctve sociálnej starostlivosti, neskôr ho zbavili funkcie a preradili do výroby

• stal sa sústružníkom v Martine, neskôr vychovávateľom v učilišti

• od roku 1954 nastúpil do redakcie Smeny v Bratislave, kde pracoval v robotníckom a zahraničnom oddelení

• počas straníckych previerok v roku 1971 ho z redakcie vyhodili a získal pozíciu podnikového právnika v Bratislave, kde pod dohľadom ŠtB pracoval až do dôchodku

Otto Šimko (1924)

Narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch v rodine uznávaného advokáta a neskôr sudcu. Matka pracovala v domácnosti, v ktorej s Ottom a mladším bratom Ivanom žila aj babička, otcova mama. Otca vzhľadom na povahu jeho práce často prekladali na rôzne miesta, z Topoľčian sa preto museli čoskoro odsťahovať do Nových Zámkov. Po troch rokoch sa nakoniec usadili v Nitre, kde otec pracoval ako súdny radca: „V Nitre som prakticky prežil celé detstvo.“ Z obdobia pred vojnou si Otto na prejavy antisemitizmu nespomína: „Kamarátov a známych sme mali tak Židov, ako aj Nežidov. Náboženské zvyklosti, ktoré sme zachovávali, a celkovo naša židovská identita nikdy nepôsobila pre okolité obyvateľstvo odpudzujúco. Našu rodinu prijímali bez problémov.“

Zásadný zlom nastal potom, čo sa k moci na Slovensku dostala Hlinkova slovenská ľudová strana. V čase vzniku samostatného štátu v roku 1939 Otto navštevoval kvintu miestneho gymnázia: „V triede nás bolo šesť Židov, dve dievčatá a štyria chlapci. V jedno ráno sme prišli do triedy a na tabuli stálo napísané: ,Židia!ʻ Aza tým nasledovalidlhé litánie, čo všetko sme spôsobili slovenskému národu, a na záver: ,A preto sme vám vymedzili tieto miesta.ʻ“ Otta veľmi ranilo, keď ho takýmto spôsobom vyčlenili spomedzi spolužiakov: „To bol taký prvý úder, kde som si uvedomil, že už som niečo iné, už nepatrím do tej spoločnosti.“ Vzhľadom na to, že mu neskôr režim zakázal pokračovať v štúdiu, nezmaturoval a vyučil sa za kníhviazača.

Napriek neustále sa stupňujúcej perzekúcii sa Otto ako mladý človek vyrovnával so situáciou pomerne ľahko: „Ja som bral niektoré veci tak trochu dobrodružne, ako súviselo s mojím vtedajším vekom. Napríklad vyšiel židovský kódex, to bolo už v roku 1941 v septembri, kde bolo množstvo paragrafov, ktoré sa týkali priamo môjho života. Lenže ja som nechodil na ryby a keď tam bol zákaz loviť ryby, mňa sa to netýkalo. My sme nemali kožušiny, odovzdať kožušiny sme nemuseli... Bol to ohromný nápor na psychiku, ktorý sa práve človek snažil takýmto zľahčovaním prekonať. A v tom to práve je. Keby to ľudia už vtedy brali vážne a vysťahovali sa. Nikto netušil, čo nasleduje, nikto nevedel, že budú deportácie a plynové komory.“

Sám verí, že „prvý anjel strážny“ ho zachránil v roku 1942, keď si poňho prišli v čase odchodu transportov mladých ľudí. V ich nitrianskom byte sa ale v tej dobe nezdržiaval, pretože pracoval pri kopaní kanála v Svätom Jure ako zaradenec židovského pracovného strediska. Otec skončil vo väzení v Ilave. Nie však z dôvodu, že bol Žid, ale ako sociálny demokrat. Nasledujúci pokus o deportáciu Ottovej rodiny bol už úspešný, keď 1. septembra 1942 prišli do ich bytu žandári a všetkých - matku, brata, Otta i babku - transportovali do koncentračného strediska v Žiline. Otca medzitým tiež premiestnili do Žiliny: „Keď sme sa tam nečakane stretli, mali sme neopísateľnú radosť. Dva mesiace som bol v Žiline aj s celou rodinou.“

Pred osudnou cestou do nacistického tábora ich zachránil ujo Rezső, ktorý všetkým zadovážil falošné krstné listy. Podľa nich boli pokrstení už pred rokom 1938. Vďaka týmto dokumentom ich nedeportovali, ale jedného dňa osobným vlakom premiestnili do pracovného tábora vo Vyhniach. „... a to bol druhý taký anjel strážny, ktorý nás z tých transportov [zachránil] tým, že to vtedy dočasne stopli...“ Od konca októbra 1942 totiž Slovensko prestali opúšťať deportačné vlaky a ďalšie ich nasledovali až po obsadení krajiny Nemcami v roku 1944.

Pracovný tábor vo Vyhniach vznikol na mieste bývalých kúpeľov v ťažšie dostupnej lokalite. Zvláštnosťou bolo, že tábor nebol ohradený plotom. „... a napriek tomu nikto neušiel. V tom to práve bolo. Lebo jednak nemal kam ujsť a potom bola taká psychologická záležitosť... To bolo obdobie takého, keď sa môže nazvať, nie že pokoja, ale také medzidobie. A tí, čo boli vonku, stále mali strach, či ich chytia a kam ich dajú, a my, čo sme už boli tam, už sme boli vnútri. Lenže jedno tam hrozilo. Ten Damoklov meč, že obnovia transporty, to veľmi pôsobilo na všetkých. A keď by obnovili transporty, tak my sme už chytení.“

Ottovej rodine pridelili jednu izbu, celkové životné podmienky však boli znesiteľné, mohli si dokonca sami variť a dostávať balíky. Otto tu získal zamestnanie brašnára, na novú prácu si musel zvykať aj jeho otec: „Otec sa hrabal v kožkách, z ktorých sa robili tašky... on iné nevedel ako sudcu robiť.“ V tábore fungovala škola, zaistenci si mohli pripravovať i kultúrny program. „Boli tam určité podujatia na spestrenie toho každodenného života.“ Ako mladý človek uvítal, keď boli do ich tábora v roku 1943 preradení Židia prepustení z pracovnej povinnosti v VI. robotnom prápore. S ich príchodom sa táborový svet veľmi oživil.

Život vo Vyhniach, aj keď poskytoval určité výhody, bol stále iba životom väznených ľudí. Veliteľ tábora Ján Gindl „bol známy tým, že sa skoro dva týždne neukázal a po dvoch týždňoch vždy prišiel, a neviem, či kvôli výplate, alebo aby robil poriadky, aby sa ukázal, že kto je tu pán.“ V osobitnej miestnosti nechal zriadiť dereš, kde previnilcov, často za banálne priestupky, bil gardista Ondra. „Keď vstúpil do dielne, tak niekto, vedúci dielne zakričal: ,Pozor!ʻ Všetci museli vstať apodať Ondrovi hlásenie. To sa mu ohromne ľúbilo.“ Výnimkou neboli ani nezmyselné pochody v tábore a ponižovanie zo strany gardistov. Otto však dokázal podobné zaobchádzanie zniesť tým, že si udržiaval nadhľad: „Celkove tá situácia bola taká prijateľná, že okrem toho pocitu, že si neslobodný, a najmä my mladí... pre nás to nebol taký údel, ktorý by zasluhoval niečo strašného.“ Väzni tu netrpeli ani tak fyzickým strádaním, ako psychickým tlakom a neistotou. „Iste je to neobjektívny pohľad, pohľad osemnásťročného chalana... ja som to ako mladý chlapec takto vnímal.“

Otto s rodinou tu strávili desať mesiacov. Otcovi vtedy udelil rezortnú výnimku vtedajší minister pravosúdia Gejza Fritz: „Otca presunuli do Trstenej, kde mal na starosti Grundbuch... Veľmi sme sa tešili, že sme mohli z tábora odísť.“ Otto si zaistil árijské papiere, rodný list, v ktorom sa zmenilo jediné – náboženstvo, z izraelitského na rímsko-katolícke. Prostredníctvom inzerátu si našiel zamestnanie vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač. Tu ho zastihlo aj vypuknutie Slovenského národného povstania v auguste 1944: „Ja som hneď narukoval... dostal som uniformu, pušku... malý výcvik.“ V armáde však dlho nezostal, ale pridal sa k 9. liptovskému partizánskemu oddielu, v ktorom boli spolu piati Židia. „Toto partizánske obdobie bolo pre mňa fakticky vykúpením, čo sa týka psychickej stránky, lebo som konečne bol úplne rovnocenný.“ Pocit slobody bol ohromný, aj keď neistý. „Ten prechod z toho stáleho ukrývania a strachu za to, že máš židovský pôvod, to všetko pominulo a naraz som bol slobodný človek.“ Neskôr ich partizánsky oddiel napadli na Ždiarskej chate Nemci a jeho členovia museli ustúpiť smerom na Roháče. Keďže Otto pomáhal zranenému kamarátovi, počas pochodu cez kopce sa im jednotka stratila a oni boli nútení nájsť si úkryt v Pribyline. Odtiaľ sa Otto vybral do Liptovského Mikuláša s cieľom vyhľadať riaditeľa nemocnice, ktorý ukrýval partizánov aj Židov: „Mojou úlohou bolo dostať raneného kamaráta do nemocnice. V Liptovskom Mikuláši ma chytil gardista menom Kružliak. Legitimoval ma, ale moje papiere neboli v poriadku. Začal ma vyšetrovať, kto som, čo som. Dokonca som si pred ním musel stiahnuť nohavice.“ Keď zbadal, že je Otto obrezaný, ihneď ho zaistil a nechal uväzniť. „Už som bol v tej najhoršej kombinácii – aj partizán, aj Žid. Horšie už nemohlo byť.“ Vo väzení prešiel sériou výsluchov s použitím brutálnych vyšetrovacích metód. Deportáciám, ktoré sa na Slovensku v septembri 1944 obnovili, sa vyhol len šťastnou náhodou: „Pracovníci Červeného kríža rozhodli, že kvôli svrabu sa musím podrobiť kúre v nemocnici v Palúdzke. Do nemocnice ma viedli dvaja domobranci. Sestričke, ktorá mi chcela vziať šaty, som povedal: ,Šaty mi nechajte tu. Chcem ujsť. Ťahajte tú kúru čo najdlhšie.ʻ“ Kým ho strážcovia čakali pred kúpeľňou, otvoril okno a vyskočil. Ottovi sa podarilo dostať do Nitry, kde sa už ukrývala jeho matka s babkou. Tu mu veľmi pomohlo podzemné hnutie, ktoré mu sprostredkovalo úkryt pod pivnicou pána Truska:  „Oslobodenie som zažil v Nitre, v tom bunkri, ktorý som dostal pridelený a tam som stretol prvého osloboditeľa.... ten pocit, že ruský vojak mňa prišiel oslobodiť z toho väzenia v tom bunkri. Ja som v ňom videl Pána Boha.“ Zážitky z vojny hlboko ovplyvnili jeho postoj ku komunistickej strane, do ktorej vstúpil už ako partizán. V komunistoch a sovietskych vojakoch videl svojich osloboditeľov.

Ottovi najbližší mali zväčša šťastie, otec prežil v horách, matka a babka boli ukryté v Nitre. Tu sa spočiatku skrýval aj mladší brat Ivan, kým ho v roku 1944 nechytili a z koncentračného tábora v Seredi nedeportovali. Mal len 17 rokov. „Otec sa vrátil, ale brata sme už nikdy viac nevideli... To bola najbolestivejšia vec.“ Rovnaký osud ako jeho brata postihol aj takmer celú Ottovu širšiu rodinu.

Krátko po vojne sa jeho otec stal sudcom retribučného (ľudového) súdnictva, čo považoval za veľké zadosťučinenie. Otto sa presťahoval do Bratislavy, kde si rýchlokurzom urobil maturitu a zapísal sa na Právnickú fakultu na Univerzite Komenského. Štúdium práva ukončil v roku 1949. Po získaní diplomu sa zamestnal na povereníctve sociálnej starostlivosti na právnom a neskôr na školskom oddelení. Postupne začal chápať, že jeho zidealizované predstavy o komunistickom režime boli len ilúziou. V čase vykonštruovaných procesov ho ako Žida a politicky nespoľahlivého človeka zbavili funkcie a preradili do výroby. Stal sa sústružníkom v Martine. „Nejako si ma všimli, tak ma prehodili do učilišťa ako vychovávateľa.“ Tam začal vydávať časopis Zálohy mieru a pôsobiť ako „robkor“, robotnícky korešpondent. „Ako robotník som písal do redakcie Práce rôzne príspevky.“ Od roku 1954 nastúpil do redakcie Smeny v Bratislave, kde pracoval v robotníckom oddelení, a neskôr hlavne vďaka širokým znalostiam cudzích jazykov pôsobil v zahraničnej sekcii. Na túto etapu svojho života dodnes spomína s radosťou: „To bolo moje najkrajšie životné obdobie.“

K povolaniu právnika sa vrátil až po rokoch, keď ho počas straníckych previerok v roku 1971 vyhodili z redakcie. Získal pozíciu podnikového právnika v stavebnom závode v Bratislave. „Chodieval som na pojednávania, na ktorých som zastupoval podnik. V tomto podniku som pracoval až do svojej penzie.“ Do dôchodku odišiel vo veku 68 rokov. Svoj voľný čas v súčasnosti trávi aktívne, venuje sa kultúre i športu. „Teraz som šťastný penzista, užívam si život a teším sa, že žijem.“

Zdroje:

Výpoveď Otta Šimka

http://edah.sk/family/otto-simko/79/