Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ewa Sipos (* 1974)

• narodená 24. decembra 1974 v Poľsku, v malebnej dedinke Tczew, blízko veľkého poľského mesta Gdaňsk

• umelkyňa, pesničkárka a textárka

• otec poľskej národnosti pracoval ako zvárač v gdanských lodeniciach – centrum štrajkov proti vtedajšiemu režimu

• matka, narodená v Litve, pochádzala z mnohonárodnostnej rodiny

• Ewa má o rok a pol mladšieho brata

• záver komunistického režimu prežívala bez väčších obmedzení

• prvý kontakt s cudzím svetom – výlet do Čiech (Obříství) – lepšia životná úroveň

• vo veku takmer šestnásť rokov konvertovala na evanjelickú vieru a stala sa súčasťou gospelového zboru – výlet do Švédska

• po ukončení gymnázia v rodnej obci opustila domov a nastúpila na jazykovú školu v Anglicku, stretnutie s budúcim manželom

• spoločný život v Anglicku trval tri roky

• po ukončení študijného víza Ewa – návrat do Poľska, jej budúci manžel po neudelení pracovného povolenia rovnako návrat domov – na Slovensko (Dunajská Lužná)

• vzťah pokračoval – Ewino presťahovanie na Slovensko

• rýchla adaptácia a osvojenie si slovenského jazyka

• narodenie troch krásnych detí – prostredná Nina trpí mentálnym postihnutím a ťažkou epilepsiou – maximum svojho času venuje Ewa najmä starostlivosti o ňu

• stále sa snaží venovať hudbe – aktuálne filmová hudba – priestor, v ktorom je vždy šťastná

Nielen umelkyňa, ale aj matka s veľkým M. Žena plná pozitívnej energie. Ewa Sipos sa rozhodla podeliť s príbehom svojej životnej cesty, ktorá pre ňu ako pre Poľku snažiacu sa usadiť v zahraničí nebola vždy jednoduchá. 

Ewa sa narodila 24. decembra 1974 v Poľsku, v malebnej dedinke Tczew blízko veľkého poľského mesta Gdaňsk. Toto územie v severnej časti Poľska preslávili lodenice, v ktorých našla zamestnanie väčšina obyvateľstva regiónu. Výnimkou nebol ani Ewin otec, ktorý pracoval ako zvárač. Podobne ako ostatní robotníci, aj on sa v určitej miere angažoval v odborových štrajkoch, ktoré neskôr vyústili do regulérnej politickej sily. Ewina mamička, ktorá prvé roky svojho života prežila v Litve, blízko mesta Vilnius, sa do Poľska dostala, až keď mala tri roky. Žiaľ, kvôli vtedajšej politickej situácii musela jej rodina z Litvy ujsť. Z jej strany ide o rodinu s multikultúrnymi koreňmi, keďže medzi jej predkami možno nájsť Bielorusov, Rusov, Litovcov či Poliakov. Ewa bola vždy v úlohe staršieho súrodenca, keďže má ešte o rok a pol mladšieho brata. 

Ewino detstvo a vtedajší politický režim 

„Ja som dedinské dieťa,” spomína Ewa na svoje rané detstvo, ktoré spolu s rodičmi a starými rodičmi strávila na dedine. Tí chovali prasatá, kury a iné hospodárske zvieratá, takže ani v najhoršom období netrpeli hladom.

Ewa začala svet vôkol seba reálne vnímať až na konci sedemdesiatych rokov: „Ja som to tak vnímala, že proste niečo sa deje v Poľsku.” Vyrastala v časoch vznikajúceho odporu voči vtedajšiemu komunistickému režimu a dokonca bola k centru diania o niečo bližšie než jej rovesníci, keďže jej otec pôsobil v gdanských lodeniciach, kde štrajky vrcholili. Pomerne významnú spomienku v nej zanechal aj výnimočný stav, ktorý bol v Poľsku vyhlásený v roku 1984. Mala vtedy len desať rokov, ale v mysli jej utkvel na televíznych obrazovkách neustále prítomný generál Jaruzelski, ktorý bol pre ňu zosobnením nudného pána v okuliaroch. Jedinú reláciu pre deti – „Teleranek” – nikdy nevidela, pretože vždy v tom čase bola s rodinou v kostole.

„Ja si pamätám na to, že boli veľké rady v obchodoch a že nebol toaleťák, že nebol cukor v obchodoch. Ak teda bol, tak na ‚kartky‘,” teda na prídelové lístky. Ewa si spomína aj na svetlé momenty svojho detstva, medzi ktoré patria zásielky dolárov od rodiny v Kanade, vďaka čomu mohli raz do mesiaca nakúpiť aj v „Pevexe“, v obchode, ktorý je Slovákom známy pod názvom Tuzex. 

Pád komunistického režimu sa značne odzrkadlil aj na výučbe v škole. Prvou veľkou zmenou bolo pridanie kríža nad orla, ktorý je poľským symbolom. Keďže Poliaci sú tradične katolíckym národom, veľa zmien súviselo s vierou. Nebolo nezvyčajné, že sa žiaci na začiatku hodiny postavili a pomodlili. Atmosféra začala byť uvoľnenejšia a čoraz viac sa hovorilo o negatívoch Rusov: „Nemci boli fašisti, tí boli maximálne zlí, a potom boli aj tí Rusi zlí.”

V školách sa konečne pravdivo vyučovalo o dramatických poľských dejinách a protiruské tendencie naberali na sile. Uvoľnenie bolo očividné aj v kultúre. Najviac prienikov sa k Ewe dostalo z Čiech. Išlo napríklad o rozprávky, akými bola Arabela a Rumcajs, či o spevákov ako Gott alebo Vondráčková. „O Slovensku som, žiaľ, nepočula nikdy,” spomína Ewa na vtedajšie časy.   

Ewinu prvú skúsenosť s okolitým svetom predstavoval výlet do Česka, kde sa dostala vďaka pracovnému pôsobeniu svojho otca. Jeho pôsobiskom bola dedina Obříství blízko českého mesta Mělník. Keďže tam jej otec išiel na trojmesačný kontrakt, bolo viac než pravdepodobné, že ho budú môcť navštíviť cez prázdniny.

„Mne sa to zdalo, že to bol iný svet, to Česko.” Pre Ewu to bolo niečo nové, keďže životná úroveň v Čechách bola omnoho vyššia. Zrazu si mohla kúpiť cukríky, čokolády a dostupné boli aj pomaranče, ktoré doma mohla ochutnať len na Vianoce. Ponuka potravín pre ňu nebola jediným šokom. V pamäti jej utkvelo aj správanie ľudí v krčmách, to, ako sa Česi vedeli slušne správať, užívať si hudbu. Poliaci sa väčšinou hneď opili a rozpútali bitky, preto to bolo pre ňu príjemné zistenie. Rovnako sa jej veľmi páčili malé drevené kostoly, v ktorých sa väčšinou modlilo len niekoľko ľudí. To bolo pre Ewu a jej rodinu nepochopiteľné. Byť veriacim v Poľsku znamenalo takpovediac kultúrnu záležitosť, takže aj tamojšie kostoly boli veľké, ba často preplnené. Všimla si mnoho odlišností a aj vďaka tejto skúsenosti zistila, že život môže byť aj iný než ten, ktorý vedú doma. 

Cesta za vzdelaním a stretnutie s budúcim manželom 

Podobne ako základnú školu, aj gymnázium Ewa ukončila v rodnom mestečku Tczew. Veľmi nezvyčajným rozhodnutím v jej živote bolo konvertovanie na evanjelickú vieru, keď mala takmer šestnásť rokov. Vďaka tomu sa o rok neskôr ako členka gospelového zboru dostala do Švédska. To, že mala veľké hudobné nadanie, nebolo žiadnym prekvapením, keďže pochádza z hudobníckej rodiny, kde takmer všetci spievajú a hrajú na hudobných nástrojoch. Už ako desaťročná začala spievať v zbore a spievanie jej robilo veľkú radosť. Vycestovanie do Štokholmu vďaka cirkvi bolo pre Ewu ešte väčším kultúrnym šokom než pobyt v Obříství. Vyššia životná úroveň bola viac než očividná.

Po maturite v Poľsku sa osemnásťročná Ewa rozhodla opustiť svoju krajinu a nastúpiť na jazykovú školu v Anglicku: „Môj sen bol vedieť po anglicky, ísť do Anglicka.” V tej dobe nebolo samozrejmosťou, že ľudia ovládajú anglický jazyk, práve naopak, bolo to niečo extra. Ewa strávila mimo svojho domova tri roky. Hoci boli občas búrlivé, stihla si spraviť všetky certifikáty či kurzy, ktoré si zaumienila. 

Práve v jazykovej škole sa stretla so svojím budúcim životným partnerom. Jej nastávajúci sa ocitol v Anglicku z rovnakých dôvodov ako ona. Hoci išlo o študenta slovenskej národnosti, celý čas sa rozprávali po anglicky, keďže Ewa veľa o Slovensku nevedela. Po nejakom čase začali spolu v Anglicku bývať a užívať si prvé roky ich vzťahu. Keď sa ich študentské víza blížili ku koncu, Ewa sa rozhodla vrátiť domov do Poľska, kde strávila takmer štyri mesiace. Naopak, jej priateľ sa snažil získať prácu v Anglicku, ale kvôli zamietnutiu pracovného povolenia sa musel vrátiť späť domov na Slovensko. V ich vzťahu nastalo prelomové obdobie a pauza, ktorá mala ukázať, či ešte budú vo vzťahu pokračovať. Hneď po návrate do Dunajskej Lužnej sa partner Ewe ozval a požiadal ju, nech príde žiť na Slovensko. Pamätníčka sa rozhodla túto životnú výzvu prijať a pokračovať vo vzťahu. 

Rozhodnutie zostať na Slovensku

Po príchode na Slovensko prišlo v Ewinom živote k niekoľkým značným zmenám. Snáď najväčšou bolo, že po rokoch bývania samostatne začali bývať so svokrovcami v ich byte. Išlo o menší dvojizbový byt, takže priestoru nebolo nazvyš. „Tam som sa infiltrovala do slovenského prostredia,” spomína si Ewa. Spolunažívanie bolo občas komické aj preto, že sa vydala do zmiešanej rodiny, kde svokor bol Róm a svokra rozprávala maďarsky, takže bolo počuť viac jazykov než len slovenský.

Jej prvým cieľom bolo čo najrýchlejšie sa naučiť slovenský jazyk. Rozhodla sa zvládnuť slovenčinu na takej úrovni, aby si jej prízvuk nikto ani nevšimol; stať sa akoby jednou zo Slovákov. Samotný jazyk pre ňu vôbec nebol problém a slovenčinu už po niekoľkých mesiacoch ovládala veľmi dobre. Veľmi jej pomohol aj fakt, že v Anglicku mala veľa priateliek českej národnosti. Ako dieťa vyrastala aj s ruským jazykom, ktorým často komunikovali jej starí rodičia, takže vďaka tejto komibinácii skúseností pre ňu nebolo náročné si slovenský jazyk osvojiť. Zároveň čítala množstvo kníh, dlho si cvičila zmäkčovanie a po absolvovaní rýchlokurzu kvôli práci v materskej škôlke už slovenčinu ovládala „ľavou zadnou“. Spievanie v tom čase na určité obdobie zavesila na klinec, keďže bola značne šokovaná z hudobného štýlu na Slovensku. Poľky majú nízko položené hlasy a naopak Slovenky spievajú vysoko, sopránovo: „Na Slovensku som prestala spievať.” Trvalo takmer pätnásť rokov, kým sa odhodlala k spevu vrátiť. 

Popri stiesnenom spôsobe bývania bolo pre Ewu výzvou a sklamaním, ako vyzerali bratislavské ulice: „Ulice Bratislavy sa mi zdali strašne šedé, ešte veľmi komunistické.” Avšak v porovnaní s poľskými dedinami bola obec Dunajská Lužná veľmi čistá, ľudia vždy priateľskí a milí. 

V súčasnosti Ewa považuje Slovensko za svoju domovinu a Poľsko zas za krajinu svojho detstva. Nikdy necítila potrebu byť patriotkou len preto, lebo je umelkyňa. Napriek tomu sa cíti byť aj Poľkou, a to aj napriek tomu, že nie je katolíčka. Trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa opäť začala rada cítiť ako Poľka, potrebovala k tomu dozrieť, psychicky aj citovo. Avšak stále je veľa vecí, kvôli ktorým jej Poľsko nechýba, a aj preto jazdí do svojej rodnej vlasti len raz ročne. Kedysi sa Ewa síce angažovala v Poľskom klube, ale nie kvôli komunite, skôr jej záležalo na ľuďoch a vzťahoch. Dôvodom bolo aj to, že nahrávala poľský album a hrala v ich divadelných predstaveniach. Už dva roky však nie je súčasťou žiadneho poľského projektu. „Bola to super skúsenosť,” hodnotí.

Ewa v úlohe umelkyne a matky 

Ewa pôsobí ako pesničkárka, textárka, dokonca sama skladá hudbu a nahráva piesne. Podarilo sa jej aj vydať vlastný album, ku ktorému sa dostala skôr náhodou: „Nebol to nejaký sen, proste sa to stalo, že som to nahrala.” Tvorí v troch rečiach – v slovenčine, angličtine a poľštine. V súčasnosti sa venuje skôr filmovej hudbe, na ktorej ju oslovuje veľký priestor pre predstavivosť. Ewina tvorba je miestami melancholická, aj vďaka životným skúsenostiam, ktoré značne ovplyvnila jej rola matky. 

Ewa je matkou troch nádherných detí, ktoré ju maximálne zamestnávajú. Žiaľ, jej prostrednej dcére Nine bola vo veku pol roka zistená nebezpečná epilepsia, autizmus a ťažká mentálna retardácia. Jej diagnóza a s ňou súvisiaca starostlivosť je pre celú rodinu veľmi náročná, ale láska matky je nekonečná. Ewa sa Nine aj napriek jej zdravotnému stavu snaží dopriať radosti života, ktoré si zaslúži. Občas je táto starostlivosť nad jej sily, avšak pomáha jej terapia u psychológa a štúdium psychického zdravia. Nina je tínedžerkou, ktorá nerozpráva a komunikuje len prostredníctvom zvukov. Jej príbuzní jej dokážu porozumieť len vďaka intenzívnemu mentálnemu napojeniu sa na jej svet. Ewu to inšpirovalo k písaniu Rozhovorov s Ninou, príbehov akoby rozprávaných Ninou, vďaka ktorými si ľudia vedia ľahšie predstaviť, čo asi jej dcéra prežíva. 

Ewa nechce byť označená len nálepkou matky postihnutého dieťaťa. Vo svojom živote sa stále chce venovať hudbe, ktorá jej pomáha a vďaka ktorej sa cíti slobodná. Starostlivosť o syna a staršiu dcéru a opatrovanie Niny jej viac-menej jej hlavným zamestnaním. Nina však každý deň na niekoľko hodín navštevuje špeciálne zariadenie, čo Ewe umožňuje aspoň trochu sa venovať aj sebe. Po fixnom pracovnom čase netúži a nemôže si ho ani dovoliť, pretože epileptické záchvaty jej dcéry sú niekedy také silné, že s ňou musí ostať doma. „My žijeme v úplne inom rozpoložení a svete,” uzatvára svoj príbeh hrdinka Ewa Sipos.