Ewa Sipos

„Predbehli sme ale. Už si s manželom a ešte si nepovedala, ako ste sa zoznámili." „No takže ja som maturovala. Zmaturovala som v Poľsku a potom som išla na jazykovú školu do Londýna, chcela som si urobiť certifikáty rôzne. Vtedy to bolo také, že wau. Môj sen bol vedieť po anglicky, ísť do Anglicka. Vtedy to nebolo ešte také normálne jak teraz, že vlastne všetky decká vedia po anglicky. Môj sen bol taký, že chcem tam ísť, chodiť tam do školy, naučiť sa jazyk a neviem čo, všetko si zažiť, troška inakšosť. Takže v osemnástich som odišla z domu. Bolo to také veľmi aj búrlivé obdobie, všetko možné som tam zažila, ale ostala som tam nakoniec tri roky, certifikáty som si urobila všetky a stretla som tam medzi inými aj manžela, ktorý bol zo Slovenska. Len…" „On tiež si tam bol robiť?" „On skončil výšku tuto na Slovensku a išiel, áno, na jazykovú školu, chcel vedieť po anglicky a ešte niečo. A potom nejaké počítače sme robili, ja neviem, čo všetko. Vieš, aj kvôli vízam, aby sa dalo ostať ako študent na študentské víza. To bolo také ešte komplikovanejšie ako teraz, lebo nebola Európska únia. No ale tam sme sa zoznámili, no na college jazykovom, ale ja som nemala šajnu, že nejaké Slovensko existuje, takže sme sa rozprávali po anglicky, no." „Ale potom to už bolo také, že hneď si už išla s ním, alebo...?" „Nie. Nie, ešte tri roky sme bývali tam, nie ako manželia, ako frajeri. No a potom on sa snažil o prácu, už skončil školu tam v Anglicku, no a potreboval povolenie pracovné, vieš. Bol aj prijatý do roboty, počítačovej firmy, ale nedostal, nedostal… Ale nedostal povolenie na prácu, takže ja som medzitým odišla do Poľska asi tak na nejaké tri-štyri mesiace. Chodila som normálne do roboty, do kancelárie niekde robiť, s tým, že sme si aj povedali, že to je nejaká pauza vo vzťahu, že neviem, ako to bude, že uvidíme. No a on tú prácu nedostal v Anglicku, lebo mu nedali povolenie, takže on sa vrátil na Slovensko, do Dunajskej Lužnej a išiel si…" „On je odtiaľ?" „Hej. A išiel hľadať robotu na Slovensku, vieš, ale našiel prácu na Slovensku, a keď ju našiel, tak zavolal, že nech prídem sem bývať. Tak sme išli bývať k jeho rodičom." „Do Dunajskej?" „Hej, tam, no, do paneláku, do dvojizbového bytu, vieš. Ale to bol taký šok, lebo tri roky sme bývali, že sme my, no a potom ja som v tom Poľsku tiež, neviem koľko, asi tri, štyri mesiace to trvalo, oddelene, a potom sme zase išli do toho paneláku. A tam som už sa tak infiltrovala, vieš, do slovenského prostredia a vlastne som si povedala, že môj cieľ je naučiť sa po slovensky a sa stať jednou z nich. Dokonca, aby nevedeli, aby nebolo vidieť, že nie som, že nie som ich, vieš. To bol môj cieľ." „A za koľko sa ti podarilo naučiť po slovensky?" „Vieš čo, ono to bolo veľmi rýchle, lebo vlastne v Anglicku ja som mala kamarátky Češky a ono to, keď si obklopený cudzincami, aj tam bol tiež môj cieľ naučiť sa po anglicky. Celkom dobre mi to išlo, že som bola celkom rýchla, a myslím si, že to je aj hudobným sluchom, vieš, že to počuješ a vieš napodobniť potom ten zvuk vlastne, to celé je pesnička." „No jasné." „A takže, mala som tam kamošky Češky a s nimi som sa rozprávala tak česko-poľsky, vieš. A už som počula nejaké také, že aha, nejaký prízvuk, nejaké slová a tak. A keďže som vyrastala aj s ruštinou, lebo moji dedkovci z maminej strany, oni rozprávali tak-tak, všelijako. Aj po poľsky, aj po rusky. Takže aj ruštinu som veľmi dobre vedela, tú som sa učila vlastne aj na škole. Takže ja som skombinovala ruštinu, poľštinu, češtinu, ktorej som tak nejako už rozumela v tom Anglicku. Prišla som na Slovensko a zrazu sa mi otvorili nejaké ďalšie dvierka vo mne a vlastne, aha, tá reč mi tak zneje povedome, tak som zobrala nejaké knihy, rýchlo som chcela vedieť, ako sa to píše, vieš, a aha. Potom som chodila a cvičila som si, že de te ne le, lebo po poľsky to je de te ne ly alebo lý, a to je iné, vieš ako le, že úplne že iné, skoro také isté, ale iné. A ja som, že nie, to zneje ináč, takže išla som, vieš." „No jasné." „Od toho. Ale myslím si, že prvé tri mesiace boli také šokujúce, že ešte to bolo počuť, ale potom sa to veľmi rýchlo nejako rozbehlo a robila som ešte taký kurz, taký rýchlokurz. Pracovala som v slovenskej škôlke a tam bolo treba urobiť nostrifikáciu maturity. Takže chodila som ešte tri mesiace na slovenský kurz a urobila som tiež nejakú skúšku jazykovú a bolo to tak, že, že môžem učiť deti slovenské, chápeš ako Poľka. A neviem ovplyvňovať ich.”

„Otec chodieval aj, myslím si, že na týždňovky domov, že niekedy keď ani nedošiel, a možno že tam ostal, lebo ho zavreli, ja neviem, tak ja ani to neviem, že nebol doma, vieš? Nejak to, nejak sa na toto nepamätám veľmi, špecificky." „Zavreli ako, že normálne?" „Oni, áno. Oni boli nejako internovaní, to sa tak volalo, že proste... Ale ja sa na to, mám to také, veľmi som to nejako neprežívala ako dieťa, lebo ma to neobmedzovalo v ničom. V podstate len v tom, že sa nedalo chodiť nikde, ja neviem do Anglicka a tak, ale to mi bolo vtedy jedno, vieš... Ešte som mala len desať rokov." „Tak, tak deti to tak neberú, no." „Len čo sa pamätám, tak otec bol na takej služobnej ceste, teda ceste, na kontrakte sa to volalo, a to v Čechách, v… Ja som mala len nejakých dvanásť rokov vtedy, a to bolo nejako pri Mělníku, nejako tak. A tam bol – neviem – na pol roka a my sme vtedy išli s mamou a s bratom – mám o rok a pol mladšieho brata – k nemu na dva týždne. A mne sa zdalo, že to bol iný svet, to Česko. Že to bolo o štyri levely vyššie, keď nie viac, pre mňa, vieš. Zrazu tam bolo, tam boli aj tie cukríky, aj tie, aj tie čokolády, aj všetko. A vtedy som si uvedomila, že aha, že my sme to asi tak veľmi nemali, vieš. Ja som nepoznala také tie pekné farebné lentilky a tak… to som nemala. Alebo pomaranče, tie boli len na Vianoce, vieš. Tam bola taká tá pre mňa, že porovnateľná nejaká méta, a to bolo len Česko, vieš. No." „Koľko, koľko si bola, to si bola s otcom?" „Tam otec bol, on tam pracoval a my sme tam išli s mamou a s bratom." „A to bolo na nejaké obdobie?" „Hej. On tam, on normálne mal nejakú, že on robil takú robotu, že zváral. On bol zvárač, vieš. Takže z lodeníc ho asi dali robiť, dali mu prácu tam niekde v Čechách, vieš. To bol proste, nejaký kontrakt sa to volalo, biznis, vieš, business trip na tri mesiace." „Jasné. Celý čas ste tam boli s ním?" „Nie, nie. Na dva týždne." „Jaj, dva týždne." „Len na prázdniny, vieš, tak sme išli cez prázdniny školské v lete." „Jasné. A čo to bolo za mesto?" „Mělník, pri Mělníku. Obříství sa to volalo, nejaká dedinka, tak nejako. A viem, že tam bola rieka Vltava. No a také to bolo, že wau. Aj tie obchody, aj to sa mi páčilo, že Češi vedeli sa tak pekne zabávať aj v tých krčmách. Lebo Poliaci sa proste opijú a vtedy..." „A robia bordel." „Hej. Kričia proste, bijú sa, len tvrdé, len vodku vlastne pili. A tam, že pivko, pekne si spievali a vlastne som zistila, že aha, že to nemusí byť bordel hneď, keď sa opijú, vieš. Takže to také príjemné bolo, milé veľmi. No, a ešte ma zastavilo to, že v kostole, my sme tam išli do kostolíka. Krásny kostol, to bol taký maličký drevený, a tam boli samé staré babky len. A v Poľsku to je tak národnostne, že kostoly plné, lebo to bolo aj prepojené s tým politickým hnutím, vieš." „Jasné, jasné." „Všetko proste, tam všetci išli bojovať." „Tam cirkev bola underground." „Hej. No a v Čechách to bolo také, že jejda, tak že štyri babky. A ja, že to čo je, že prečo, vieš. Tak…" „Rodičia boli veriaci?" „Hej, áno, samozrejme. To je kultúrna záležitosť v Poľsku.”