Michal Slivka

Moderátor: Ako to vlastne potom išlo, keď ste nevstúpili do toho družstva a družstvo bolo založené, tak oni sa asi stále snažili vás tam dostať. „Najprv tak a potom, keď už videli, po dobrom nie, tak vymýšľali, vykonštruovali na mňa trestné činy. Šesťkrát ma obvinili z trestného činu. Vymysleli. Vyvrátil sa elektrický stĺp, prišli eštebáci, neviem, ktorí...prišli, že ja som to, ja som sabotáž robil. Za dedinou taký dvojitý elektrický sa vyvrátil, ale tam bola to... už nefarbili, tak to zhrdzavelo, a to celé...ako keby bombardovali, tak sa vyvrátil. Už za mnou prišli. Horelo, za mnou prišli, že som ja bol ten onen... U suseda horelo, tak ma zavreli na 24 hodín v Novej Vsi takého zošokovaného. Dobre, že sme ešte zachránili...Neviem, kto to podpálil...ale na mňa, že ja som to. A také, vymýšľali na mňa také, čo...no...“ Moderátor: Ako sa k vám správali, keď ste boli vo väzbe? „No...bolela ma hlava, tak nič. Ma...doniesli mi jesť a som nemohol, lebo ma hlava bolela...často ma bolela hlava, však som bol psychicky už na konci. Tak ma vzali k doktorovi a doktor...sa pamätám, ako sestrička kričala na tých žandárov, čo, čo sa, čo nečakáte...sestrička bola pri mne, lebo videla, že takého zúboženého človeka...Som povedal, že tu ma držia...no hrozné. Týchto ľudí stretám v Spišskej Novej Vsi, no čo mám povedať...Alebo v Letanovciach...stretávam sa s tými. Keby len slovíčko povedali - Slivka, odpusť. Nič...Takže neviem, Bože, asi nevedeli, čo robia. Toto bolo ešte najhoršie - prišiel 1980 rok, kedy mi násilne zbúrali stodolu (nezrozumiteľné) a...vlastní rodáci. Doviedli cigáňov a cigáni kradli. Manželka na schodoch plakala. Jej dvaja eštebáci strekli omamný plyn do úst. A ja som pred...v izbe pred krížom, pred krížovou cestou som rozmýšľal. Potom ma ešte obvinili z trestného činu, ešte vtedy v 80-tom roku. Bránil som sa, tak ma obvinili. No a...tí istí sudcovia, v 90-tom roku, tí istí sudcovia ma rehabilitovali tu, v Spišskej Novej Vsi. Na súde ma obvinili vtedy - ako vždy - už šiesty raz ma obvinili z trestného činu a som sa opovážil, ako som videl, že v tej obžalobe prokurátor napísal, že mám zlú povesť v dedine. Tak to napísal, sa opovážil a ja som vystúpil na súde na neho: „Ja žiadam trestné stíhanie na prokurátora, že ako sa opovážil mne špiniť môj charakter, moju česť! Ja som nikdy s ním, nikdy ani v krčme nepil, ani nekradol som s ním, s prokurátorom.“ A sa ohradil, že čo si ja toto dovoľujem. A som sa postavil a ešte raz som to povedal. No, ale nič z toho nevyvodili. Nakoniec by som ešte povedal - za toto všetko som ostal chudobný hmotne, ale duchovne som veľmi bohatý. Hmotne som zostal chudobný. Koľkí mi hovorili, že „Mal si sa prispôsobiť, bol by si mal toto, bol si mal toto...“ No ja, keby som znova začal tak žiť, len tak by som robil, ako som robil. Ani kúštiček nebanujem, že som sa postavil proti komunizmu.“

„Prišiel rok 1948. My sme už mali strach - tí, čo sme trošku už videli dopredu. Sme mali strach už po fronte. Že to zlé ide na nás. Prišiel 48-my rok a to už bolo koniec...koniec slobody, koniec práva, no a tak to začalo. V roku 1957 zakladali u nás kolchoz, jednotné roľnícke družstvo.“ Moderátor: A ako vlastne prebiehala agitácia, po dobrom, po zlom...? „Po zlom. Mňa zobrali, bola taká čata, mňa zobrali za ruky za nohy, a ma zobrali na okres a tam ma držali tri dni a tri noci. Že mi až stŕpli...tak psychicky napätý som bol...tri dni a tri noci. Nepripustili ani deti ku mne a do mňa hučali, lebo sa im nepodarilo ma zlomiť.“ Moderátor: A čo vám hovorili, ako sa vám vyhrážali? „No, vyhrážali, že dobrovoľne najprv. Že to je dobre, že to toto...Koľkokrát som - keď sa dakto opovážil mi dačo rozprávať – „Jak prídeš ty do Letanoviec a budeš na družstve robiť a jak uvidím, že budeš čestne robiť, tak ja pôjdem tam. Ale musím najprv teba vidieť.“ No a mal som také, také prípady...Potom, keď už nešlo po dobrom, tak mi začali výmenu pôdy. Šesťkrát mi urobili výmenu pôdy. Keď som mal svoje role, tak som namlátil vyše sto metrov zrna. Aj zemiaky, aj to ešte k tomu. A ako mi dali výmenu, už som nenamlátil, len tridsať metrov. Takže za tie výrobky, mlieko a toto platili mizerne. Takže ja som s celou rodinou s deťmi živoril.“ Moderátor: A v akej výške ste mali stanovené tie kontingenty? „Tak to čo rok, to vyššie a vyššie, to sa nedalo nijako. Potom pokuty vymýšľali všelijaké a horšie je - smutné to bolo, že vlastní rodáci to robili. Boli v službách na národnom výbore. Oni sa vyhovárajú, že to museli robiť - nie je pravda, nemuseli to robiť. Koľkokrát som povedal - zomrieť musíš! Je to smutné, že vlastní rodáci mi to robili.“

Moderátor: V tom čase, ešte pred tým združstevňovaním...môžete porozprávať, aké ste mali...teda, kone ste mali...aký statok? „Kone, kravy som mal, býkov, jalovice a ošípané, prasnice...som mal.“ Moderátor: A potom, keď vás začali vlastne takto, akože postupne... „Výkupy robili, tak už potom som musel...si zháňať...jak mi vzali statky. To nielen mne robili, to robili aj viacerým. Oni takto chceli zničiť človeka. No a tie kontingenty, to je rozpisovanie tých povinných dodávok. Tí, čo boli pri tom, tak si odpisovali, nemali oné a nám pripisovali útratu. A viacej a viacej a viacej. Pôdu mi dávali, direkt, naschvál mali rozkázané, tomu dajte, tomu dajte, že ho zlikvidujeme...čím najhoršiu pôdu. Dali mi takú pôdu, no, už som raz hovoril, že namlátil som sto metrov, sto metrov, keď som mal svoje role, a potom už som nenamlátil, len tridsať metrov. Ale som nemal ani na kŕmenie, ani...no. A tak, tie výmeny pôdy, to bolo HTÚP – hospodárska úprava pôdy. V tom zákone bolo napísané, dobre bolo napísané, lenže oni nerešpektovali zákony. Oni nerešpektovali, písal som a nič...nepravda. Že takú pôdu mi mali dať, akú som...akú mi vzali...nič. Nerešpektovali, to bola jednoducho diktatúra, totalita a...“ Moderátor: Prečo práve vás tak chceli do toho družstva. Či ste mali veľa majetku, alebo čo bol dôvod? „Nie, oni videli, že mám hospodárske školy...ja som sa nikdy ani, ani nestaval, som skorej robil ako chorý. A nevystupoval som. Ale oni vedeli všetko o mne. Hovorili, že keď Slivka podpíše, celá dedina podpíše. Toto chceli - zlomiť, mňa chceli zlomiť. Keď videli, že som sa nepoddal, aj druhí sa držali..tí lepší, výkonní roľníci. Tí, čo boli, čo zle gazdovali, tí naleteli, lebo sa lakomili, že im sľubovali - všetko budete mať dobre.“ Moderátor: Keď sa vás snažili dostať do toho družstva, ako sa k vám správali ostatní v dedine? „No, najprv sa zachovali dobre. Asi pätnástim urobili výkupy, zvieratá pobrali. Ale potom, ako už zlomili človeka, ako už podpísal, už bol ich človek. Čiže vnútorne ho zlomili a už potom začal ten človek, ten gazda chváliť. Tak to bolo a je. Aj teraz ešte počujete, že dobre bolo. Dobre bolo za komunizmu.“