Michal Slivka (* 1923)

Príbeh pamätníka

 

Michal Slivka

 

„Koľkí mi hovorili: „Mal si sa prispôsobiť, bol by si mal to i tamto.“ No ja, keby som znova mal prežiť to isté, len tak by som robil, ako som robil. Ani kúštiček nebanujem, že som sa postavil proti komunizmu.“

 

•  Michal Slivka sa narodil v roku 1923 v Letanovciach
•  v roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi
•  odpor ku komunistickému režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove  a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu“
•  v rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy mu vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v  Spišskej Novej Vsi a Košiciach
•  jeho syna i dcéru vylúčili zo 4. ročníka štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave

 

 

Detstvo a mladosť

 

Michal Slivka (1923) z Letanoviec na Spiši pochádzal z desaťčlennej roľníckej rodiny. Jeho otec Ján Slivka odišiel v roku 1905 a 1907 do Ameriky, kde pracoval ako baník. Po návrate na Slovensko kúpil za zarobené peniaze v Letanovciach pôdu, ktorú obrábal spolu so svojou manželkou Katarínou. Jeho protikomunistický postoj sa začal formovať už v čase, keď navštevoval ľudovú školu a z rozprávania miestneho farára sa dopočul o hrôzach boľševického režimu v sovietskom Rusku. V roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi. Uchopenie moci komunistickou stranou vo februári 1948 vnímal s obavami a strachom. Odpor k vládnucemu režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove  a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu“.

 

Založenie Jednotného roľníckeho družstva v Letanovciach a proces združstevňovania

 

Jednotné roľnícke družstvo bolo v Letanovciach založené v roku 1957. Michal Slivka však do neho nevstúpil ani potom, hoci sa ho o výhodách kolektívneho hospodárenia snažili presvedčiť rôznymi spôsobmi...

„Mňa zobrali, bola taká čata, mňa zobrali za ruky za nohy, a ma zobrali na okres a tam ma držali tri dni a tri noci. Že mi až stŕpli...tak psychicky napätý som bol... tri dni a tri noci. Nepripustili ani deti ku mne a do mňa hučali, lebo sa im nepodarilo ma zlomiť. Potom, keď už so mnou nemohli inak, tak začali s výmenou pôdy. Šesťkrát mi urobili výmenu pôdy. Keď som mal svoje role, tak som namlátil vyše sto metrov zrna. Aj zemiaky, aj to ešte k tomu. A ako mi dali výmenu, už som nenamlátil, len tridsať metrov. Takže za tie výrobky, mlieko a toto platili mizerne. Takže ja som s celou rodinou s deťmi živoril.“

 

V rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy mu vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v  Spišskej Novej Vsi a Košiciach.

„To nielen mne robili, to robili aj viacerým. Oni takto chceli zničiť človeka. No a tie kontingenty, to je rozpisovanie tých povinných dodávok. Tí, čo boli pri tom, tak si odpisovali a nám pripisovali útratu. A viacej a viacej a viacej. Pôdu mi dávali, direkt, naschvál mali rozkázané, tomu dajte, tomu dajte, že ho zlikvidujeme...čím najhoršiu pôdu. Dali mi takú pôdu, no, už som raz hovoril, že namlátil som sto metrov, sto metrov, keď som mal svoje role, a potom už som nenamlátil, len tridsať metrov. Ale som nemal ani na kŕmenie, ani...no. A tak, tie výmeny pôdy, to bolo HTÚP – hospodárska úprava pôdy. V tom zákone bolo napísané, dobre bolo napísané, lenže oni nerešpektovali zákony. Oni nerešpektovali, písal som a nič...nepravda. Že takú pôdu mi mali dať, akú som...akú mi vzali...nič. Nerešpektovali, to bola jednoducho diktatúra, totalita. Pokuty vymýšľali všelijaké a horšie je, smutné to bolo, že vlastní rodáci to robili. Boli v službách na národnom výbore. Oni sa vyhovárajú, že to museli robiť - nie je pravda- nemuseli to robiť. Koľkokrát som povedal - zomrieť musíš! Je to smutné, že vlastní rodáci mi to robili.“

 

Formy prenasledovania v období kolektivizácie

 

Formy prenasledovania Michala Slivku boli rôzne. Psychický i fyzický nátlak sa, bohužiaľ, týkali celej jeho rodiny. V 70. rokoch vylúčili jeho syna Michala Slivku ml. zo 4. ročníka štúdia na FF UK v Bratislave. V dôvodovej správe KS ZNB Správy ŠtB v Bratislave k uloženiu osobného zväzku na Michala Slivku ml. do archívu ministerstva vnútra sa uvádza, že v liste svojmu otcovi „hrubým spôsobom uráža straníckych predstaviteľov a útočí proti socialistickému zriadeniu v ČSSR. Menovite nadáva na I. tajomníka ÚVKSČ, pre jeho kladné vystúpenie na zjazde poľnohospodárov v Nitre. SLIVKA toto vystúpenie ... označuje za negatívne ako môžu poľnohospodári tlieskať takému prejavu v ktorom im I. tajomník pripomína február 1948. Akoby poľnohospodári nevedeli, že vďaka februáru 1948 boli ožobračení o ťažko nadobudnutú pôdu.“ Rovnaký osud ako syna postihol aj jeho dcéru, ktorú vylúčili tiež v 4. ročníku štúdia na ekonomickej škole.

„Viackrát mi robili výkupy, pobrali mi hospodárske zvieratá. Nasilu mi pobrali, prišli...len kone mi nechali. Potom som si zasa nadobudol, som kúpil dajako a som sa snažil stále. Mne zlikvidovali, zobrali mi pole, že som chorý. Ale nebolo to tak. Musel som nastúpiť do roboty, nájsť si robotu a si predstavte takú robotu – ja už som mal vyše 50 rokov a teraz znova začínaj robiť.

Vymýšľali, vykonštruovali na mňa trestné činy. Šesťkrát ma obvinili z trestného činu. Vymysleli. Vyvrátil sa elektrický stĺp, prišli eštebáci, neviem, ktorí...prišli, že ja som to, ja som sabotáž robil. Za dedinou taký dvojitý elektrický sa vyvrátil, ale tam bola to... už nefarbili, tak to zhrdzavelo, a to celé...ako keby bombardovali, tak sa vyvrátil. Už za mnou prišli. Horelo, za mnou prišli, že som ja bol ten onen... U suseda horelo, tak ma zavreli na 24 hodín v Novej Vsi takého zošokovaného. Dobre, že sme ešte zachránili...Neviem, kto to podpálil...ale na mňa, že ja som to. A také, vymýšľali na mňa, také.

Toto bolo ešte najhoršie - prišiel 1980 rok, kedy mi násilne zbúrali stodolu (nezrozumiteľné) a...vlastní rodáci. Doviedli cigáňov a cigáni kradli. Manželka na schodoch plakala. Jej dvaja eštebáci strekli omamný plyn do úst. A ja som pred...v izbe pred krížom, pred krížovou cestou som rozmýšľal. Potom ma ešte obvinili z trestného činu, ešte vtedy v 80-tom roku. Bránil som sa, tak ma obvinili. No a...tí istí sudcovia, v 90-tom roku, tí istí sudcovia ma rehabilitovali tu, v Spišskej Novej Vsi.“

 

V pokročilom veku a s podlomeným zdravím bol Michal Slivka prinútený nájsť si zamestnanie ako skladník v Tatrasvite vo Svite pri Poprade.  Po páde komunistického režimu v roku 1989 začal súkromne hospodáriť na poli o výmere 2 ha, po niekoľkých rokoch však túto prácu kvôli pokročilému veku  zanechal.

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala Jana Otočková na základe nahrávky, ktorú 27. novembra 2004 pripravili Ondrej Krajňák a Juraj Kalina.