Bonaventúra Terézia Šmídová

„V čase, keď sa priostrovalo, už boli viaceré takéto prípady, že ľudí brali na výsluchy Štátnej bezpečnosti. Tí otcovia z Čiech nás potom začali školiť, alebo aj Silvester Krčméry. Asi nás na to pripravovali, ale neviem už presne, v ktorom to bolo období."

„A potom po tých našich prepadoch mám také zaujímavé zážitky, keď sme sa stretli s ďalšími sestrami, čo boli u nás v komunite, alebo aj iných domoch. Stretli sme sa v Blumentálskom kostole. To už bolo po tých najhorších prehliadkach a výsluchoch. Ja som ich zavolala k mojej mame, že sa aj trochu porozprávame. A viem, že naša mama už vedela, čo sa deje, ale chceli sme jej povedať viac o tom, čo sa stalo. Aby viac vedela aj o bratovi a tak ďalej. A ona nám veľmi núkala halušky, ktoré mala navarené. A tieto sestry akosi nevedeli jesť. Tak som sa pýtala: ,Čo vám je, prečo nejete?´A oni mi hovoria: ,Veď keď my máme tých papierov až potiaľto...´Lebo oni keď boli na výsluchu, tak tam sedeli s jednou sestrou. A ona ešte mala v kabelke všeličo. Keďže sme však boli poučené, tak to trhali. Čo sa dalo, vyhodili oknom, a čo sa nedalo, pojedli."

„Tak nemali, myslím, také niečo vyslovene, že najhoršie. Ale ťažko ja poviem za nich niektoré veci. Len čo si pamätám od brata, že ich tak uväznili napríklad, že ich dali oproti tým, čo mali byť odsúdení, myslím že na smrť, alebo také niečo, už si to presne nepamätám." „S takými ťažšími kriminálnikmi, áno?" „Ťažkými kriminálnikmi, áno."