Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Bonaventúra Terézia Šmídová (* 1954)

• narodená 27. 1. 1954 v Bratislave

• pochádza z kresťanskej rodiny

• po skončení štúdia na Strednej ekonomickej škole v Bratislave sa pridáva k tajnej reholi sv. Františka z Assisi

• 27. marca 1983 zažíva zákrok štátnych orgánov v rámci „Akcie Vír“, počas ktorej zatýkajú jej brata Antona Šmída a ďalších rehoľníkov

• absolvovala niekoľko výsluchov na ústredí ŠtB (Štátna bezpečnosť)

• po Nežnej revolúcii pomáhala s budovaním františkánskej komunity v Žiline

• momentálne pôsobí v rámci Charitného domu v Okoličnom

Písal sa rok 1983. V komunistickom Československu prebiehala vrcholná etapa normalizačného procesu, ktorý sa prejavoval stagnáciou, rezignovaním spoločnosti voči veciam verejným a spoločenským úpadkom. Generácia mladých ľudí, ale aj nových komunistických kádrov už nezdieľala budovateľské nadšenie svojich otcov. Väčšina obyvateľov apaticky nasledovala predurčený model a hľadala cestičky, ako nebyť na očiach a zároveň nejako prežiť v systéme, ktorého utopistické ciele v podobe „prorockých“ textov Marxa, Engelsa či Lenina strácali nádej na uplatnenie. Zostala len atmosféra nedôvery, krvavá minulosť a budúcnosť bez perspektívy. Snaha vyrovnať sa „kapitalistickým krajinám“ sa stávala nedosiahnuteľným cieľom.

Napriek dusivej atmosfére sa však skupina mladých odhodlaných ľudí z celého Československa pokúšala nájsť svoje uplatnenie, dôstojnosť a duchovné naplnenie prostredníctvom viery. V zmysle kresťanskej náuky o láske k blížnemu, bez snahy búrať a ničiť, bez túžby po svetskej moci. Napriek tomu sa stali terčom nenávisti a perzekúcií režimu, ktorý sa v posledných kŕčoch vlastnej beznádeje pokúsil deklarovať svoju neotrasiteľnú a všadeprítomnú moc. Jednou z mnohých poškodených a prenasledovaných v dôsledku týchto zásahov, ktoré prebiehali po celej republike, sa stala aj sestra Bonaventúra Terézia Šmídová.

V objatí viery od detských čias

Terézia Šmídová sa narodila 27. januára 1954 v Bratislave. Pochádza z početnej rodiny, spomedzi 11 detí. Otec Jozef Šmíd bol spolu s matkou Helenou Šmídovou, rod. Slezákovou, silne kresťansky založený. Napriek atmosfére režimu sa snažili viesť svoje deti k úprimnej viere a kľučkovaním častokrát na hrane zákona im umožniť náboženské vzdelanie aj absolvovanie sviatostí. V byte Šmídovcov sa mnohokrát tajne stretávala kresťansky založená mládež spolu s tajnými duchovnými a predstaviteľmi kresťanského disentu.

Terézia od raného detstva cítila silnú túžbu byť bližšie k Bohu a postupne mu zasvätiť svoj život. Po absolvovaní základnej školy pokračovala štúdiom na Strednej ekonomickej škole v Bratislave. Po jej skončení sa pokúšala dostať na vysokoškolské štúdium psychológie, čo sa jej však pre údajný nedostatok miesta nepodarilo. 

Postupná cesta k reholi sv. Františka z Assisi

Terézia sa počas mimoškolských aktivít stále viac zbližovala s tajnou náboženskou obcou. Cez svojho mladšieho brata Antona Šmída, ktorý taktiež inklinoval k duchovnému životu a bol členom mládežníckej organizácie Červeného kríža, sa dostala k dobrovoľníckej práci pri pomoci chorým ľuďom, postihnutým deťom, ako aj k výchovnej a opatrovateľskej činnosti v rámci ústavov sociálnej starostlivosti v blízkom i vzdialenejšom okolí. Počas tohto obdobia prichádzala do styku predovšetkým so staršími sestrami z rehole Školských sestier de Notre Dame. Táto skúsenosť ju v mnohom obohatila.

Pri svojej dobrovoľníckej práci v starobinci sa však spoznala aj s členkami ďalšej utajenej rehole, Školských sestier sv. Františka z Assisi: „Počas našich rozhovorov, ktoré sme pri práci viedli, som pochopila, že toto je moja cesta. Zasiahlo ma silné puto a prežívanie viery cestou odkazu sv. Františka z Assisi. Tak som sa napriek tomu, že som mala pripravené miesto aj u sestier de Notre Dame, stala nakoniec kandidátkou na tajné zasvätenie reholi sv. Františka z Assisi.“

Od roku 1974 teda Terézia spoločne so svojim bratom Antonom, ktorý sa taktiež rozhodol pre budúcnosť v reholi bratov sv. Františka, postupne absolvovala rôzne stupne zasvätenia a napokon prijala rehoľné meno Bonaventúra.

Tajný rehoľný dom a fungovanie ilegálnej cirkvi v období totality

V roku 1976 sa Terézia stala spolu s bratom spolumajiteľkou domu v bratislavskej ulici Na križovatkách. Po rokoch skrývania sa v rôznych provizórnych priestoroch mali konečne možnosť utvoriť akýsi síce tajný, ale predsa omnoho bližší druh komunity. V dome bývali spoločne mužskí aj ženskí rehoľníci. Bolo to z dôvodu krytia sa pred zrakmi okolia, ale aj kvôli nedostatku priestorov pre adekvátne klasické fungovanie oddelených mužských a ženských reholí. V Bratislave takto františkáni postupne zaviedli 5 rehoľných domov a niekoľko tajných bytov. Zároveň boli aktívni v rámci celého Československa a nachádzali stále viac odhodlaných členov, ktorí chceli napriek nepriazni doby zdieľať svoj život v rehoľnom poslaní. Stále viac ľudí však prinášalo aj stále viac rizík. V kresťanskej dôvere si mladí ľudia mnohokrát neuvedomili, koho všetkého si pustili do obydlí a aké to môže mať následky.

Terézia sa spolu s ostatnými rehoľníkmi stále viac zapájala aj do aktivít okolo vedenia nových členov, rozširovania samizdatov, ako aj znovuobnovenia zaniknutého františkánskeho občasníka „Serafínsky svet“. Pri stále širšom spektre záujmov sa začali nad františkánmi sťahovať mračná. Štátna moc postupne dostávala informácie od nastrčených konšpirátorov, ale aj bývalých členov rehole: „Niektorí z nich to možno robili z pocitu akejsi zášti voči nám, z prípadných nezhôd minulosti, keď sa im možno naša cesta nezdala tou správnou a rozhodli sa nás opustiť. Nemôžem im to však dávať stopercentne za vinu. Bola ťažká doba, verím, že u mnohých to bola aj záležitosť nátlaku a vyhrážok, kvôli ktorej sa rozhodli s ŠtB spolupracovať. Boli sme mladí ľudia a nie každý z nás bol dostatočne psychicky odolný.“

Hlavnými postavami v pohnutých okolnostiach boli Štefan Náhlik, bývalý františkán, ktorý dôverne poznal okolnosti fungovania utajenej rehole, a jeho manželka Anna Náhliková spolu so sestrou Máriou Majerčákovou, ktoré boli taktiež bývalé františkánky. Náhlik poskytol v roku 1982 udanie orgánom ŠtB, v ktorom poskytol rozsiahle svedectvo o ich tajnej činnosti. V priebehu krátkeho času sa prekvalifikoval na agenta ŠtB, ktorého spis bol vedený pod krycím menom „Rubens“. Rozsah jeho činnosti spočíval v pokusoch o získavanie informácií z rehole a stretávaní sa s jej členmi. Orgánom ŠtB z týchto stretnutí, ktoré uskutočňoval hlavne s Antonom Šmídom, poskytoval dôverné informácie. Ide o toho istého Štefana Náhlika, ktorého meno bolo spájané aj s nedávnou kauzou jeho práce pre arcibiskupský úrad v Trnave, čo vzhľadom na jeho problematickú minulosť vyvolalo značnú mieru pohoršenia v očiach kresťanskej i laickej verejnosti.

V roku 1983 sa teda začali sťahovať mračná nad malými ostrovčekmi duchovnej slobody uprostred červenej diktatúry. Najvyššie orgány ŠtB rozhodli o potrebe zákroku a zatknutia hlavných predstaviteľov rehole, čím sa mala demonštrovať moc, ako aj eliminovať najaktívnejší členovia v pokračovaní tzv. „rozvratnej činnosti“. V zmysle komunistickej právnej doktríny sa mali dopustiť trestného činu „marenia štátneho dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami“. Celoštátny zásah voči reholi františkánov dostal krycí názov „Akcia Vír“.

Z bezbranných rehoľníkov nepriatelia socialistického zriadenia

Bolo ráno 27. marca 1983, Kvetná nedeľa. Tajný rehoľný dom v ulici Na Križovatkách bol plný ľudí, ktorí sa chystali svätou omšou osláviť tento cirkevný sviatok. Keď zazvonil zvonec, Terézia sa vybrala ku dverám v očakávaní ďalšej návštevy. Tu ju však čakalo nepríjemné precitnutie: „Pri dverách stál príslušník ZNB (Zbor národnej bezpečnosti) a začal sa dobíjať do vnútra, nestihla som ani zavrieť, strčil mi nohu do dverí. Vonku čakalo množstvo ďalších členov bezpečnostného zboru a ja som vedela, že je zle. Skúšala som ich zdržať a vypýtať si legitimáciu. Na to mi jedna pani, ktorá tam s nimi bola, odvrkla, že tá nie je na pozeranie.“

V dome v tej chvíli nastal skutočný chaos. Ľudia sa snažili ukryť, čo sa len dalo za krátky času, než sa príslušníci ZNB dostali do miestností a suterénu, kde sa nachádzal provizórny oltár. Počas prehliadky sa napriek tomu podarilo zaistiť množstvo liturgických predmetov, samizdatovej literatúry, cirkevných textov, ako aj jeden rozmnožovací stroj. Spoločne s raziou sa boli zadržaní traja františkáni: Anton Šmíd a Peter Rúčka, ktorých zatkli na základe porušenia zákona o štátnom dozore nad cirkvami, a Ing. Alois Glabasnia, ktorý bol českým tajným františkánom a s bratislavskou vetvou udržoval blízke styky, ako aj akési mentorstvo. Tomuto chceli prisúdiť porušenie zákona o zatajení veci v socialistickom vlastníctve, súvisiace s rozmnožovacím strojom, ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia v rámci mlčanlivosti odmietol prezradiť. 

Pri prehliadke dôslední príslušníci bezpečnostných zložiek napriek snahe rehoľníkov o ukrytie dôkazov spísali celkovo 427 podozrivých položiek. Teraz bolo potrebné rozhodnúť o ďalšom postupe voči zadržaným. Začal sa nekonečný kolotoč výsluchov a obviňovaní, ktorého súčasťou bola aj Terézia.

Obdobie výsluchov a nátlaku

Na Teréziu a ostatných rehoľníkov ponechaných na slobode okrem neistoty nad osudom väznených bratov čakala trpká skúška výsluchov na ústredí ŠtB. Až teraz si uvedomila, aké dôležité boli školenia o správaní sa počas prípadných výsluchov, do ktorého ich zasvätili mnohí starší a skúsenejší príslušníci kresťanského disentu. Terézia prezradila len to, čo musela, poznala základnú listinu ľudských práv, možnosť nevypovedať alebo pridávať ozrejmujúce poznámky do zápisnice. Toto obdobie nátlaku, prehliadok, výsluchov, ako aj vulgárneho správania niektorých príslušníkov polície ju však napriek tomu psychicky poznačilo: „Dlho sa mi stávalo, niekde v podvedomí, že pri zvuku zvonca pri vchodových dverách som cítila vnútorný nepokoj a strach. Bol to už taký reflex, ktorý vo mne od tých čias zostal.“

Anton Šmíd, Peter Rúčka a Alois Glabasnia si prešli skúsenosťou kriminálu, v ktorom im ich väznitelia dávali pocítiť svoju nadradenosť. Toto vyústilo do zhoršenia zdravotného stavu Antona Šmída, ako aj psychickej kondície všetkých zadržaných. Jedine pevná viera a modlitby im pomáhali prečkať toto kritické obdobie. Medzitým sa však začal organizovať domáci duchovný disent, ktorý sa obrátil na medzinárodné svetské aj cirkevné organizácie a žiadal ich o pomoc v boji za oslobodenie nespravodlivo stíhaných bratov.

Komunistická moc precenila svoje možnosti, verejnosť sa aktivizovala, a tak sa režimu nepodarilo dotiahnuť do konca tento demonštratívny proces. Kompetentní si neuvedomili, že doba pokročila a temné 50. roky, keď boli súdruhovia pánmi života a smrti, sú už dávno preč. Ľudia už nedopustili podobné barbarské činy. 14. júla 1983 boli teda v dôsledku silného domáceho i medzinárodného nátlaku verejnosti väznení františkáni nakoniec prepustení z vyšetrovacej väzby, aby sa mohli vyčerpaní, ale šťastní opäť zvítať so svojimi svetskými i rehoľnými príbuznými.

Spoločne vo viere až k vytúženej slobode

Po návrate si všetci začali uvedomovať svoje postavenie. Vedeli, že budú pod permanentným drobnohľadom moci. Po celé nasledujúce roky ich režim prísne kontroloval, znepríjemňoval im život občasnými udaniami, predvolaniami a dokonca aj nenápadnými a ťažko dokázateľnými incidentmi. Statoční mladí ľudia si však svoju vieru posilnenú o trpiteľskú skúsenosť z nedávnej minulosti nedali vziať.

Terézia sa okrem iného zúčastnila aj legendárnej sviečkovej manifestácie 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde sa spolu s ostatnými veriacimi stala terčom verbálnych i fyzických útokov bezpečnostných zložiek voči mierumilovnému kresťanskému davu. Nič však už nemohlo totalitný kolos na hlinených nohách zachrániť pred prirodzeným rozpadom. Nakoniec sa Terézia spolu s ostatnými bratmi i sestrami dočkala šťastných okamihov pádu komunistického režimu v roku 1989. Konečne hľadeli do budúcnosti s nádejou na slobodné vyznávanie viery a šírenie svojich myšlienok medzi verejnosťou.

V nasledujúcich rokoch sa Terézia aktívne zapojila do znovuotvorenia Provinciálneho domu v Žiline, založenia Gymnázia sv. Františka z Assisi, ako aj obnovenia vyučovania náboženskej výchovy v žilinských základných školách. Po skončení tejto hektickej doby sa plná túžby vyznať sa zo svojej viery a životných skúseností pustila vo voľnom čase do tvorby poézie. Okrem iného vydala zbierku básní s názvom  „Ježiš, ruža a človek“, ktorú sa jej podarilo osobne podarovať pápežovi Františkovi počas svojej nedávnej návštevy Vatikánu.

Momentálnym pôsobiskom sr. Bonaventúry Terézie Šmídovej je Charitný dom v Okoličnom, kde s láskou vykonáva svoju duchovnú službu, ktorej napriek mnohým prekážkam a obdobiu neslobody zasvätila navždy svoj život.