„Urobili sme to tak, že sme s mojím kamarátom predstierali, že my nechceme ísť do Berlína, že tu radšej ostaneme o deň dlhšie, že nechceme. Volili sme, a my dvaja sme ako jediní volili proti tomu ísť cez Berlín. Išli sme do Berlína, tam sme sa prechádzali a prišli sme k Brandenburskej bráne, a ja som povedal: ‚Ideme? Môžeme prebehnúť na druhú stranu.‘ ‚Nie, počkajme, bude lepšie.‘ Potom sme išli späť, začalo pršať a povedali sme: ‚Chcem si zobrať kabát,’ a ten bol na vlakovej stanici. Tam sme mali kufre. Tak sme odišli zo skupiny, išli sme na stanicu Friedrichstrasse, nastúpili na S-bahn a išli do západného Berlína a prišli na Bahnhof ZOO. Vystúpim z vlaku, idem dole a vidím policajta: ‚Chcel by som požiadať o politický azyl.‘ ‚Odkiaľ ste?‘ ‚Z Československa.‘ ‚Ach, áno, to musíte ísť do východného Berlína, tam je československé veľvyslanectvo.‘ ‚Vy ste mi zle rozumeli, odtiaľ práve chcem odísť.‘ ‚Aha, ok, tu ste v anglickom sektore, musíte ísť na anglickú správu.‘ Tak som išiel k Angličanom, no a potom sa systém začal o nás starať.“
„Každý vedel, čo sa deje. V Bratislave sme mali viedenskú televíziu. Presne sme vedeli, čo sa robí. Keď bola v Maďarsku v '56. revolúcia, tak som dúfal, že aj my začneme v Československu revolúciu. Každý deň som išiel do školy a hovoril: ‚Mali by sme sa k Maďarom pripojiť.‘ Ale nič sa nestalo. Nepripojili sme sa k Maďarom. To bola jedna vec. Druhá vec bola, raz som chcel utiecť takým spôsobom... Vtedy bolo niečo, čo sa volalo Slovanský deň, a vtedy Devín bol prístupný ľuďom. A pri hrade Devín je rieka Morava a Dunaj. A na druhej strane Moravy je Rakúsko. Cez Dunaj sa nedá preplávať, ale cez Moravu sa dá. Išiel som tam a skryl som sa a povedal som si, že cez noc preplávam do Rakúska. Potom som stratil odvahu a išiel som domov. Ale ináč, skoro každý, s kým som sa stýkal, bol z nášho pohľadu spoľahlivý a mohli sme s ním hovoriť. A každý bol proti komunizmu. Som nepoznal nikoho osobne, kto bol komunista do takej miery, že by ma udal. To som nepoznal nikoho.“
„V '48. som ešte bol v ľudovej škole. Presne sa na to pamätám. Keď komunisti prevzali moc, začali tvrdiť, že prezident Masaryk by bol spokojný, keby pracujúci ľud prevzal moc. Ja som to povedal môjmu otcovi. Ten mal plno kníh. Povedal: ‚Pozri, toto písal Masaryk o komunistoch.‘ Prečítal som to, išiel som do školy: ‚Pani učiteľka, čo vy hovoríte, to nie je pravda. Masaryk bol proti komunistom.‘ Učiteľka ma zobrala na stranu a povedala: ‚Vieš, teraz sme v takých časoch, že človek nesmie povedať, čo si myslí a čo vie, treba dávať veľký pozor. Už také veci nehovor.‘ Na to si dobre pamätám. A keďže viem, kto bola tá učiteľka, tak to ešte bolo v tej ľudovej škole.“
„Nepamätám sa, že by mi bola nejaká zima, asi mali nejaké deky, v snehu. Nepätám si na nejaké hrôzy. Pamätám si, že tam boli banditi. Prišli a chceli ukradnúť, čo sme mali, cennosti. Mňa si ako malého chlapca nevšímali. Otec mal hodinky a povedal mi: ‚Zober tie hodinky a skry ich.’ Tak som zobral tie hodinky a skryl som ich pod nejakú skalu. Potom odišli. To neboli partizáni, to boli lupiči, banditi. A potom, čo som popísal v tých memoároch, keď nás chceli zabiť tam tí banditi. Spali sme na zemi v jednej chate, prišli a chceli od nás všetky cennosti a dokonca si zobrali aj dobré topánky. Potom pili a strieľali do plafónu. Potom vyšli von a zobrali ručný granát a hodili to a netrafili otvorené dvere. Ten sa odrazil, vybuchol a zabil ich. Tak, keď som bol deväťročný, som videl ľudí, čo zomierali predo mnou.“
Celé nahrávky
1
Cez Zoom, pamätník žije v Kalifornii (USA), 31.03.2021
Peter Stark sa narodil 22. marca 1935 do maďarsko-nemeckej veľkopodnikateľskej židovskej rodiny v Liptovskom Mikuláši. Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky prestúpila rodina na evanjelickú vieru, čím sa zachránila pred deportáciami v roku 1942. Rafinéria liehu bola arizovaná a z rodinnej vily sa museli vysťahovať. Po potlačení SNP sa s príbuznými najprv ukrývali u rodiny Sirotových, neskôr žili päť mesiacov až do oslobodenia v jaskyni v horách nad Liptovským Mikulášom. Rafinéria bola onedlho na základe Benešových dekrétov znárodnená a rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde ich nikto nepoznal. Po absolvovaní gymnázia pokračoval Peter v štúdiu na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Bol členom Československého zväzu mládeže a zúčastnil sa viacerých zájazdov do socialistických krajín. Takto navštívil v roku 1956 NDR, kde počas výletu do východného Berlína s priateľom sondovali možnosť úteku do západnej časti mesta. Ten uskutočnili v lete roku 1959. Najprv absolvoval výsluchy francúzskymi, britskými a americkými zahraničnými službami, než sa dostal do utečeneckého tábora, kde čakal na víza do USA. Kým mu boli v septembri 1960 konečne udelené, strávil deväť mesiacov u príbuzných v Belgicku. Prvé zamestnanie dostal v meste Syracuse, kde po večernom magisterskom štúdiu ostal pôsobiť na univerzite ako doktorand. Pracoval pre General Electrics a Texas Instruments v Texase, než sa s manželkou presťahovali do Kalifornie, kde sa mu narodili dve dcéry a kde žije dodnes. Jeho otec bol v Bratislave pravidelne predvolávaný na výsluchy ŠtB – po synovej emigrácii, ako aj po každej jeho návšteve Československa pred rokom 1989. Po revolúcii sa pamätník často vracal na Slovensko, súkromne aj pracovne. Naposledy prišiel na pozvanie miestneho historika v roku 2010 s manželkou do Liptovského Mikuláša, kde ich na radnici aj v Mestskom múzeu prijal primátor.
