Renata Straková

Vtedy som bola v piatom mesiaci, hovorím si, potom, keď porodím, nebudem môcť cestovať, idem ešte pozrieť rodičov, navštíviť ich. Presne prvého mája sa manifestovalo, vtedy sa ešte manifestovalo, v tom osemdesiatom šiestom, tak som bola na námestí pozorovať. A na druhý deň všetci už stáli v radoch a jódovú tinktúru brali. Nevedela som, čo a prečo, ale v Poľsku sa otvorene hovorilo o tom Černobyle. Takže prišla som vlakom do Trenčína a pýtam sa muža a svokrovcov, vy ako to beriete, či si aj tu môžem ísť pre jód. A oni a prečo, o čo sa jedná? Absolútne o tom nevedeli nič. Dobre viete aj vy, vy si to asi nepamätáte, ale bolo to tak. Až po dvoch týždňoch v Novom Meste nad našim sídliskom krúžili vrtuľníky, ktoré merali stupeň radiácie. A viem, že vtedy, keď som išla na prechádzku s dcérou, v živote som toľko štvorlístkov nenašla na našom sídlisku ako vtedy, takže tie mutácie tam museli byť naozaj silné. Napriek tomu to tak dlho skrývali pred ľuďmi, že sa vôbec niečo stalo. V Poľsku sa o tom vedelo hneď, a preto aj ten jód ponúkli všetkým. Môj synovec sa vtedy narodil a naozaj mal problémy veľmi s hrdlom, kašľal a tak ďalej. Boli veľké problémy s dieťaťom. Ja som tiež tŕpla, či to nebude mať vplyv aj na moje nenarodené dieťa. A narodil sa v auguste 1986 syn v Trenčíne. Čo teda bol rozdiel rodiť v Plovdive a v Trenčíne. To vám poviem. Samozrejme, že muž s dcérou len cez okienko, keď viezli syna mohol vidieť. Inak žiadne stretnutie s nami osobné. A potom, sedel normálne, keď sa až začal stavať na nohy, zistili sme, že čosi nie je v poriadku. Začali sme chodiť po neurológoch a tak ďalej a zistilo sa, že má vážnu genetickú diagnózu, že nikdy nebude chodiť.

,,Od začiatku sme si všimli, Bulhari boli veľmi proruskí, prosovietski. Tam ten vplyv bol veľký by som povedala. Tam sa na štúdiá naozaj dostávali aj protekčné, stranícke deti. To bolo zjavné. Dokonca sme to videli, aj o tom rozprávali tie decká. Tí študenti, ktorí boli v strane, mali vždy lepšie známky ako ostatní Bulhari. Mali lepšie vzťahy, alebo profesori k nim ako k ostatným. Naozaj boli privilegovaní. My cudzinci, hm. Poviem vám jedno, že na Poliakov vždy pozerali trošku zhora. Samozrejme, v každom socialistickom štáte mal každý ročník povinný politický predmet. Prvý ročník to bola história bulharskej komunistickej strany, druhý ročník náučný komunizmus, a tak ďalej. Tie štyri roky sme každý rok museli absolvovať nejakí politický predmet. A veľmi vážne to brali všetci. No ale my na tých prednáškach či cvičeniach to bolo pre nás tak, no, história, dejiny komunistickej bulharskej strany, to bolo pre nás tak nezaujímavé. Vždy sme mali pripomienky a nechceli nám dať slovo, lebo sa báli, že na čo sa zase opýtame a čo nám budú musieť vysvetľovať a odpovedať. Zvlášť sme sa hlásili, čo sa týka kolektivizácie poľnohospodárstva. A oni nie, nič nehovorte, vy ste stále kulaci, u vás vôbec žiadna kolektivizácia nie je, nebudete sa tu vyjadrovať, vy ste stále ešte páni a buržoázia. Stále nás považovali skôr za prozápadných. Napriek tomu, že sme boli v tom istom tábore."