„No stýkali sa, modlili a to ale všade boli bonzáci, tak to bolo také dosť by som povedal. Ako to oni robili? Do každej izby dali nejakého leváka, no. No to bol starý aziatský spôsob. Však Vojto na to doplatil, dali ho do cely smrti, no.“
„Otočím sa, reku: ,Ja mám takýto problém. Ja nemôžem ísť na vychádzku, ja mám všetko roztrhané.‘ Ona (prokurátorka) hovorí tomu veliteľovi, pýta sa: ,Máte rodičov?‘ ,No mám.‘ Tak hovorí jemu: ,Tak nechajte mu kartu a nech si napíše domov o nové šaty.‘ Ona to tak povedala, šaty, no, nie galoty. Tak ja som napísal, no než to prišlo, to bola doba.“
„Keď ma dali na tú kôpku, tak tam sedel človek na takej lavici drevenej a pod ním bola kaluž krvi, no som len tak zbadal že čosi tmavé. Pýtam sa ho reku: ,Čo vám je, prosím vás?‘ ,Ale nič, to mne sa tak niekedy pustí z nosa krv.‘ Za chvíľu som vedel že ako sa to spustí tá krv. Lebo hneď v ten večer, ako nás všetkých dopravili do tej krajskej väznice, to bolo na Špitálskej, tak hneď večer ma aj vypočúvali. Mňa nenechali nejako, aby som si odpočinul, alebo rozmyslel.“
Moderátor: „Aký útek ste pripravovali?“
Vladimír Štúr: „Pod jedným barákom sme sa podkopávali, keď sme mali byt.“
Moderátor: „Na ktorom tábore?“
Vladimír Štúr: „Na Bytízi. To bolo tiež zaujímavé, nejaký Zeman, Franta, nejaký Slovák to bol, dôstojník Komka, Jožko. Tí ešte dostali aj basu ale dva roky a ja som mal dvadsaťpäťtisíc na konte. Mne to zobrali. Ja som robil, ako keby som mal len dvadsaťpäť korún. No nikomu som neposielal nič, tak ma tí kamaráti navádzali: ,Bež ty si to pozrieť!‘ Ale reku: ,Ja tam pôjdem a oni ma zavrú...‘ Aj tak som tomu neušiel, lebo potom som bol v tom bunkri, pred tým pred veliteľstvom, normálna jama (viem, viem), no mesiac som tam bol, v takomto čase.“
„Ja si pamätám, že na Jáchymove potom jedna posteľ bola voľná, pod oknom. A ja som mal takú radosť, ej, reku. Lebo ináč to boli trojposchodové postele, traja spali na nad sebou. Nenapadlo mi volať, vieš, že to niekto tam pre niečo nechcel ísť. Ráno sa zobudím a pomedzi tie škáry, to boli staré baráky, ako fúkal vietor s tým snehom, tak som mal takto spravené na tej deke ten (závej) sneh, no.“
Mama mi zomrela, keď som mal dvadsaťdva rokov Utrápila sa, aspoň si to myslím, lebo otec mi svoje rozprával Ona si myslela, že ja mám ale dva roky trestu a on jej povedal, že nie dva, ale pätnásť som dostal
Vladimír Štúr sa narodil 24. apríla 1930 v Lubine, kde sa narodili aj jeho rodičia - matka Alžbeta a otec Pavol, aj brat Dušan. V rodnej obci vychodil ľudovú školu, meštianku v Starej Turej. Potom sa učil a vyučil za strojného zámočníka. Po škole krátky čas pracoval u súkromníka v Novom Meste nad Váhom, avšak s nastupujúcim komunistickým režimom sa čoraz viac zvyšovala jeho túžba po živote za hranicami našej krajiny. Spolu s priateľmi Milanom Lošákom a Pavlom Haruštiakom sa v roku 1949 pokúsili odísť, avšak podarilo sa to len Pavlovi, ktorého keď sa po roku vrátil po manželku, zastrelili. 17. januára 1950 bol za pokus o útek dvadsaťročný Vladimír zatknutý. Jeho priateľ, Milan Lošák, prestrelku neprežil. V procese, v ktorom bolo obžalovaných 24 občanov Lubiny a Cetune bol odsúdený na 15 rokov. Dvanásť rokov väzenia si odpykal v pracovných táboroch Mariánska, Vojna a Bytíz. V roku 1959 mu za nejasných okolností na vojenskej základnej službe v Písku zastrelili brata Dušana. Vladimír sa na slobodu dostal až na amnestiu roku 1962. Rodičia sa návratu syna nedočkali. Po prepustení sa zamestnal v Trenčíne a absolvoval náhradnú vojenskú službu v Ostrave. V roku 1965 sa oženil a mal dve dcéry. Vyše dvadsať rokov pracoval v podniku „Základna pro rozvoj uránového průmyslu“ v Příbrame. Nemal to ľahké ani po odchode do dôchodku. V roku 1985 obe dcéry emigrovali do USA a v roku 1992 mu zomrela manželka. Ostatné roky prežil v boji s ťažkou chorobou, ktorej nakoniec 19. marca 2006 podľahol.
