Vladimír Štúr

Treba hneď v úvode povedať, že „podjavorinský“ kraj je podivne ozvláštneným krajinným celkom slovenského vidieka. Túto zvláštnosť si uvedomujem nielen pri čítaní diela Ľudmily Podjavorinskej a Kristíny Royovej, ale najmä pri stretnutiach s ľuďmi, narodenými pod, na prvý pohľad ľahostajnou, a predsa velebnou Javorinou, ktorá ako keby bdela nad ich životmi v nich samých a spoluvytvárala ich ľudský príbeh. Jedným z nich je aj príbeh Vladimíra Štúra.

Vlado Štúr sa narodil 24. apríla 1930 v Lubine, len kúsok od Bziniec pod. Javorinou, kde sa narodila spisovateľka Ľudmila Podjavorinská. V Lubine sa narodili aj jeho rodičia – matka Alžbeta a otec Pavol, aj brat Dušan. V rodnej obci vychodil ľudovú školu, meštianku v Starej Turej. Potom sa učil a vyučil za strojného zámočníka. Po vyučení r. 1949 prišiel do Nového Mesta, zamestnal sa u súkromníka, ale krátko nato sa rozhodol inak. Rok 1949 bol totiž rokom upevňovania tzv. ľudovodemokratického režimu. V tom roku už mala komunistická moc pripravené všetky potrebné administratívne a bezpečnostné opatrenia pre brutálne potlačenie občianskych slobôd. Väznice sa začali plniť politickými väzňami. Vo väzení sa už dávnejšie ocitli príslušníci Demokratickej strany /Staško, Kempný, Bugár/, a po nich prišli na rad vojaci, a neskôr aj partizáni - žingorovci, čo akiste našlo silnú odozvu v podjavorinskom kraji, kde mali revolučné tradície takpovediac domovské právo, ak vezmeme do úvahy napr. roky meruôsme. Okrem toho po II. svetovej vojne slová partizán a povstanie patrili medzi najfrekventovanejšie a režimom výdatne využívané. Viem si predstaviť, ako správy o novom, tentoraz protikomunistickom partizánskom hnutí vyľakali mocných vtedajšieho slovenského sveta. Avšak hrubou čiarou rysovaná komunistická budúcnosť Slovenska zasa vyľakala jeho obyvateľov. Preto sa nečudujem, že devätnásťročný mladík, akým bol vtedy Vladimír Štúr, si spočítal možnosti, ktoré mu mohol poskytnúť nastupujúci režim, a spolu s priateľmi Milanom Lošákom a Pavlom Haruštiakom rozhodli sa odísť za hranice. Podarilo sa to len Pavlovi Haruštiakovi z Lubinských kopaníc. Haruštiak sa však vrátil po roku na Slovensko, aby odviedol za hranice aj manželku. Prišiel spolu s istým bratislavským Nemcom, zastavili sa v nejakom dome v Petržalke, že sa tam umyjú a prezlečú. O ich úkryte vedel len istý Lido a ten o ňom nezabudol promptne informovať ŠtB . Nemec /Friedl, alebo Friebl, neskôr sa s ním Štúr stretol na Bytízi/ vyšiel z úkrytu v skrini so zdvihnutými rukami a vzdal sa, Haruštiak tak neurobil, a tak ho dávkou z automatu v skrini zastrelili.

Milan Lošák bol zastrelený pri prestrelke na staroturianskych kopaniciach, pri osade Topolecká, a Štúr po naháňačke skončil vo väzení. Prezradil ich konfident Kyselý z Myjavy, ktorý bol s nimi spočiatku v partii. Záťah na nich urobili 17. januára 1950. Vtedy pozatýkali veľké množstvo ľudí, všetkých, čo prišli s Kyselým hoci aj do celkom nevinného kontaktu. Z Lubiny a Cetune ich odviezli na troch autobusoch do Trenčína. Väčšinu z nich prepustili. Napokon ich v trenčianskom väzení ostalo 24. Tých potom v Bratislave postavili pred Štátny súd a napodiv najvyšší trest – doživotie – sa ušiel Kyselému a Mockovčiakovi. (Kyselého údajne po roku videli na slobode.) Štúra odsúdili na 15 rokov, najnižšia výmera trestu v procese bola šesť rokov. Štúr sa v novembri po vynesení rozsudku ocitol v Leopoldove na samotke, ale na Štedrý večer 1950 už bol v Jáchymove. Jeho novým domovom sa stal tábor Mariánska. Odtiaľ prvý raz fáral do bane, a to hneď na nočnú zmenu. Z Mariánskej ho po dvoch rokoch preložili na příbramskú Vojnu a svoj väzenský pobyt skončil na Bytízi v máji 1962. Po celý čas pracoval v bani ako údržbár - zámočník. Medzičasom mu r. 1952 zomrela matka a na Vianoce r. 1959 brata Dušana, ktorý v Písku vykonával základnú vojenskú službu, za doteraz nevyjasnených okolností zastrelili. Vladimír sa túto tragickú zvesť dozvedel až o tri mesiace neskôr. V máji 1962 ho konečne ako tridsaťdvaročného prepustili na amnestiu a mohol sa vrátiť domov. Ibaže pred tým, v tom istom roku, mu umrel aj otec. Rodičia sa teda nedočkali návratu strateného syna.

Prepustení väzni to nemali ľahké ani v civile, ba v mnohých prípadoch sa ich situácia paradoxne zhoršila. Prišli totiž do nežičlivého prostredia, ľudia sa báli čo i len stretnúť sa s nimi; máloktorým sa podarilo nájsť zamestnanie blízke ich pôvodnej profesii. Amnestovaní väzni mali povinnosť hlásiť sa o zamestnanie do 48 hodín. Štúr sa najskôr zastavil v Brne, u kamaráta prepusteného na amnestiu v r. 1960, až potom, rovno z vlaku išiel na úrad práce v Trenčíne. Zhodou okolností bol vedúcim tohto úradu jeho spolužiak z meštianky Štefan Pačes. Ten mu naznačil, že sa o neho už zaujímala Štátna bezpečnosť a že najbližší rok musí stráviť v okrese a v rámci okresu si nájsť aj zamestnanie. Trochu mu tým skrížil plány, lebo Štúr už mal vo vrecku prihlášku do zamestnania. Bola to prihláška do podniku “Základna pro rozvoj uránového průmyslu” v Příbrame. Kvôli tomu zopár prepustených muklov vystúpilo z vlaku, ktorý ich mal odviezť bližšie k domovu a navštívili spomínaný podnik. Riaditeľ sa potešil, že získal pracovníkov, a to kvalifikovaných dlhoročných baníkov, ochotných pracovať pri montážach ťažných banských veží a banských zariadení po celej vtedajšej republike. Od radosti ich pohostil gruzínskych koňakom. A zrazu takáto prekážka! Štúr si uvedomil, že neradno sa ťahať s ŠtB za prsty, a tak sa zamestnal v kotolni v Odevných závodoch Viliama Širokého v Trenčíne. Dlhý čas čakania na vypršanie ročnej lehoty mu pomohla prekonať náhradná vojenská služba. Prezaháľal ju v Ostrave, kde sa staral o čistotu veliteľových osobných zbraní. Po návrate z vojenčiny sa oženil, v r. 1965 a 1967 sa mu narodili dcéry. Tie neskôr po maturite neprijali na vysokú školu, a tak sa začali pripravovať na núdzové riešenie. V r. 1985 išli akože na turistický zájazd do Talianska a napokon sa v Innsbrucku rozhodli zostať za hranicami a nevrátiť sa do vlasti. Vodič pražského zájazdového autobusu im sprvoti odmietol vydať batožinu, ale keď mu pohrozili rakúskou políciou, otvoril batožinový priestor. Potom autobus odišiel. Štúr išiel do Prahy akože čakať dcéry, tušil však, na rozdiel od matky, že sa nevrátia. Prišiel autobus, vystúpili prví cestujúci, staršia pani sa ho spýtala: “Vy čekáte na ty dvě holky?” A keď prisvedčil, doložila: “Asi se jich nedočkáte, pane.” – “Kde zostali?” spýtal sa nedočkavo. “V Innsbrucku. Ale nemějte obavy, tam se o ně dobře postarají.” Manželka preplakala mesiace, kým sa zmierila so skutočnosťou, že dcéry len tak ľahko znovu neuvidí. Z Innsbrucku sa dievčatá dostali do Viedne, Štúr využil situáciu a podal si na pasovom oddelení VB v Trenčíne žiadosť o vydanie výjazdnej doložky, aby ich mohol navštíviť. Na druhý raz sa mu to podarilo, bol vo Viedni aj s manželkou, a to zásluhou kapitána Ilavského, ktorý bol naklonený uveriť utrápeným rodičom, že sa pokúsia prehovoriť dievčatá, aby mali rozum a vrátili sa na Slovensko. Vtedy sa to tak na Slovensku robilo. Do Viedne cestovali pravidelnou autobusovou linkou. Na hraniciach však mali problémy. Pohraničníci obidvoch manželov vzali na “filcung”. Pre Štúra to bola tortúra známa z koncentráčnickej minulosti, jeho manželka však pri prehliadke prišla o prsteň, ktorý kedysi dostala od tetky z Ameriky, a teraz ním chcela podporiť dcérky v núdzi. Autobus odišiel do Viedne bez nich, napokon museli ísť taxíkom, ktorý pohraničníci zavolali z Bratislavy. Šofér bol zhovorčivý, upokojoval ich, upozorňoval na okolie, čistotu dediniek, cez ktoré prechádzali. Štúr sa pokúšal vydrankať od neho nejaké šilingy, platiť korunami za taxík, ale nepochodil. Šofér im poradil, aby dcéram zatelefonovali. Zaviezol ich do Schwechatu na letisko. Dievčatá márne čakali na autobusovom nádraží, vrátili sa domov a vtom telefonát zo Swechatu! Netrvalo dlho a prišiel po nich priateľ mladšej dcéry, za ktorého sa dcéra neskôr aj vydala. Budúci zať bol automechanikom, prišiel pre nich na služobnom aute. Vo Viedni strávili 14 dní. Na dcérinej svadbe však boli iba ženíchovi rodičia a príbuzní. Po siedmich mesiacoch pobytu vo Viedni dievčatá odleteli do Dallasu a po roku sa presťahovali do Portlandu, kde žijú dodnes. Staršia pracuje v lekárni, mladšia v domácnosti, je matkou troch detí. Štúrovci sa už dávnejšie nasťahovali do trojizbového činžiakového bytu v Bzinciach pod Javorinou, matka si čoskoro zvykla na skutočnosť, že dcéry sú od Bziniec o niekoľko tisíc kilometrov ďalej. Pošta a telefón ich spájali, takže ich osamelosť bola menej bolestivá

Štúr bol až do odchodu do dôchodku (r. 1980) zamestnancom onej firmy na výstavbu ťažných veží, potom kvôli dcéram robil ešte päť rokov.  Na Vianoce r. 1992 ovdovel. Ženu pochoval 29.12. 1992.

Ostatné roky prežil v boji s ťažkou chorobou, ktorej nakoniec podľahol v nedeľu 19. marca 2006. Nebolo azda stretnutia bývalých politických väzňov v Prahe, v Brne, či v Bratislave, aby sa niekto nespýtal: „A čo Vladko Štúr?“ Naše rady opustil priateľ, na akých sa nezabúda. 

Autor: Rudolf Dobiáš (Konfederácia politických väzňov Slovenska)

Upravila: Jana Otočková

Na natáčaní svedeckej výpovede sa dňa 15.11.2004 v Bzinciach podieľali: Marta Košíková, Rudolf Dobiáš a Ondrej Krajňák