„Nemci pálili pomocou fosforu, ktorý sa vznietil na vzduchu. Mali na to také krabičky, podobné zápalkovým škatuľkám, ktoré keď priložili napríklad k perine, tak tá hneď začala horieť. Samozrejme, že si najprv prezreli komory, či ich náhodou nejaký partizán nezastrelí. A vymysleli takú taktiku pri pálení dediny, že ani jeden Nemec tu nepadol a partizáni ani raz nevystrelili. Hoci bývali v škole a aj vo vedľajšej budove, no nikto na Nemcov nevystrelil.“
„Za bieleho dňa, na Štedrý deň, ukladali partizáni nálož pod železničnú trať, ale práve vtedy mal ísť osobný vlak (o čom partizáni, samozrejme, nevedeli – pozn. ed.). Avšak ukrývajúci sa Nemci, ktorí mali hliadku, ich videli a počuli, že partizáni s niečím klepocú. A zrevali: ,Halt! Halt, partizán!´ A večer ich obesili. Na prvý sviatok vianočný postavili pri evanjelickom kostole šibenicu, pod ňu dali stoličky a uviazali ich tam. Evanjelický aj katolícky farár potom prosili Nemcov, aby to nerobili, keďže boli Vianoce. No nakoniec ich aj tak obesili. A na Štedrý deň ľudia išli do kostola a videli to...“
„Keď si spomínam na začiatky socializácie na dedine, tak otec o vstupe do družstva nechcel ani počuť. U nás v Priechode sa zakladalo družstvo, keď som ešte učil v obci Baláže. Otca vtedy presviedčali, aby podpísal, no otec im povedal: ,Choďte preč, provokatéri! Teraz mám doma kravu a ovcu, môžem si naliať mlieka do pohára, a keď vstúpim do družstva, tak si budem môcť naliať len studenej vody. Nebudem s vami vyjednávať!´ Ja som na to potom doplatil, pretože som ako socialistický učiteľ nevedel presvedčiť svojho otca, aby vstúpil do družstva. A tak som mal kádrový zádrhel.“
Jaroslav Homola sa narodil 13. decembra 1932 v obci Priechod, nachádzajúcej sa neďaleko Banskej Bystrice. Vo februári 1945 zažil vypálenie rodnej dediny nacistami a len vďaka svojmu nízkemu veku sa vyhol násilnému transportu do Nemecka na nútené práce. Po vojne Jaroslav študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, ktoré ukončil v roku 1952. Následne diaľkovo absolvoval štúdium na banskobystrickej Pedagogickej fakulte. Koncom päťdesiatych rokov sa stal ako nestraník riaditeľom národnej školy v Balážoch, avšak po odmietavom postoji k socializácii dediny a zakladaniu družstva v Priechode bol z tejto funkcie odvolaný. Ďalej vyše tridsať rokov pôsobil ako pedagóg na základnej škole v Balážoch, Selciach, na Starých Horách i na vysokej škole v Banskej Bystrici. Od roku 1992 žije na dôchodku a píše kroniku rodnej obce v 20. storočí.
