Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jaroslav Šuster Homola (* 1932  †︎ 2020)

• narodený 13. decembra 1932

• vo februári 1945 zažil vypálenie rodnej dediny

• v rokoch 1947 - 1952 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici

• koncom 50. rokov pôsobil ako riaditeľ národnej školy v Balážoch

• vyše tridsať rokov vyučoval žiakov na základných a vysokých školách

• začiatkom 60. rokov sa odmietavo postavil k socializácii dediny a zakladaniu družstva v Priechode

• angažoval sa pri výstavbe priechodského kostola v roku 1968

• dnes žije na dôchodku a píše priechodskú kroniku

           
MALÁ DEDINKA UPROSTRED VOJNY

            Jaroslav Homola sa narodil 13. decembra 1932 v malej dedinke Priechod pri Banskej Bystrici ako najmladší z troch detí. Jeho otec bol v dedine známy obuvník a matka sa starala najmä o domácnosť, hoci príležitostne sa venovala šitiu odevov a pôsobila aj ako pôrodná babica. Primárnym zdrojom obživy pre rodinu bolo vlastné hospodárstvo, pričom pri gazdovaní na vlastnom statku pomáhali aj deti, čo ich často zamestnávalo viac ako školské povinnosti. Jaroslav viackrát spomínal, že obyvatelia Priechodu boli od práce doslova „závislí“. Robota na gazdovstve im zaberala všetok voľný čas, a tak radikálne politické zmeny v Európe koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov vnímali iba minimálne.

            Podľa pamätníkových slov vyhlásenie slovenského štátu Priechodčania privítali kladne a prevládla u nich radosť z vlastného štátu nad obavami z blížiacej sa vojny. Ako šesťročný sa Jaroslav zúčastnil slávnostného sprievodu usporiadaného obecnými orgánmi na počesť vzniku štátu a na upevnenie národného sebavedomia. Silnú národnú orientáciu v Priechode zvýrazňovali aj zväzky s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, keďže práve jej nominanti boli starostami obce (minimálne od roku 1927) a v obecnom zastupiteľstve bola HSĽS ešte pred vyhlásením slovenskej autonómie dokonca jedinou stranou.[1] Dané skutočnosti predurčili aj ich vzťah k vojnovej Slovenskej republike. Spojenectvo Slovenska s hitlerovským Nemeckom poskytovalo mnohým občanom ilúziu, že vojnové hrôzy slovenské územie nezasiahnu. Napokon, až do roku 1944 priame dôsledky vojnových udalostí, s výnimkou tragického osudu slovenských židov a Rómov, na vlastnej koži obyvateľstvo nepocítilo.

            Rýchly postup Červenej armády západným smerom a prvé zoskoky sovietskych parašutistov v júli a auguste 1944 však dávali tušiť blížiace sa boje na slovenskom území. Dňa 4. augusta 1944 bolo takmer celé východné Slovensko vyhlásené za vojnové operačné pásmo spadajúce pod právomoc nemeckých armád Severná Ukrajina.[2] Hranicu Slovenska sa nemecké velenie snažilo zabezpečiť pred blížiacim sa vpádom Červenej armády. Avšak v tom istom čase už vrcholili aj prípravy predstaviteľov slovenského antifašistického odboja na ozbrojené vystúpenie proti Tretej ríši.  

ZA POVSTANIA

            Mladý Jaroslav po vypuknutí Slovenského národného povstania chodil naďalej do meštianky v Slovenskej Ľupči. Práve v budove školy sa však po potlačení SNP usídlil nemecký veliteľský štáb, ktorý kontroloval podhorské obce v okolí Banskej Bystrice. Do oblasti Nízkych Tatier bola ešte v auguste 1944 vysadená Vorobjova partizánska skupina, ktorá mala chrániť prístupovú cestu z Banskej Bystrice smerom na Priechod a Baláže. Obe obce (spolu s Kališťom, kde sa nachádzal hlavný štáb partizánskej skupiny) sa po vytlačení povstaleckých vojsk do hôr ocitli v pásme tzv. partizánskej republiky, a práve obyvateľstvo týchto dedín, žijúce za skromných vojnových pomerov, obetavo poskytovalo partizánom potrebné potraviny, šatstvo či úkryt pred nemeckými vojakmi. Tí hrozili vypálením i vystrieľaním celej dediny v prípade, ak by dedinčania poskytli partizánom pomoc.

            Napriek tomu aj Homolovci ukrývali partizánov. Jaroslav si pamätá na noc po potlačení slovenských vojsk, keď smerom od Donovalov prichádzali vojaci. „Moja mama ešte neskoro večer išla prať prádlo do potoka a keď sa vrátila, doniesla domov troch ukrajinských partizánov, ktorí hľadali nocľah. Tak im na dlážku nahádzala slamu a staré kabáty a tam spali. A ráno za plný hrniec halušiek im dala, a tí jedli, akoby nikdy nejedli. A preto mama povedala: ,Jój, chlapci! Ja vás nenachovám.´ A odviedla ich do vedľajšej dediny, k selčianskemu mlynárovi.“

            Po strate oslobodeného slovenského územia išlo partizánskym a povstaleckým jednotkám ukrývajúcim sa v horách o holé prežitie. Partizáni žili počas zimy 1944/1945 v enormne ťažkých podmienkach, za akútneho nedostatku zbraní a výzbroje i značného deficitu potravinových či vôbec akýchkoľvek zásob.[3] Dané pomery si tak vynútili aj činy, ktoré odporovali morálnym zásadám v bežnom mierovom živote, čo Jaroslav v rozhovore zvlášť prízvukoval. Na obdobie SNP nespomína s radosťou, keďže partizáni sa v ich obci často správali ako neobmedzení vládcovia. Neraz nútili obyvateľov k dodávkam potravín a šatstva násilím, či dokonca k vynúteným účastiam niektorých obyvateľov na vojnových diverzných akciách. Jednej z takých sa ako prieskumník zúčastnil aj Jaroslavov brat.

            V dôsledku chýbajúceho materiálneho zabezpečenia boli akékoľvek vojenské akcie v obkľúčení nemeckej armády veľmi riskantné. Na jednu tragickú partizánsku akciu si Jaroslav spomína: „Za bieleho dňa, na Štedrý deň, ukladali partizáni nálož pod železničnú trať a práve vtedy mal ísť osobný vlak z Banskej Bystrice do Zvolena (o čom partizáni, samozrejme, nevedeli – pozn. ed.). Avšak ukrývajúci sa Nemci, ktorí mali hliadku, ich videli a počuli, že partizáni s niečím klepocú. A zrevali: ,Halt! Halt, partizán!´ A potom ich večer obesili. Na prvý sviatok vianočný postavili pri evanjelickom kostole šibenicu, pod ňu dali stoličky a uviazali ich tam. Evanjelický aj katolícky farár prosili Nemcov, aby to nerobili, keďže boli Vianoce. No nakoniec ich aj tak obesili. A na Štedrý deň ľudia išli do kostola a videli to...“

„UŽ NÁS IDÚ PÁLIŤ“

            Hoci sa druhá svetová vojna chýlila ku koncu, nemecké jednotky na strednom Slovensku neohrozene udržiavali svoje pozície. Problémy im spôsobovali len občasné partizánske prepady nemeckých kolón, prechádzajúcich po hlavnej ceste do Banskej Bystrice. Nemci chceli potrestať páchateľov týchto akcií, preto často na autách vtrhli do okolitých dedín so zbraňami v rukách. Neraz sa stalo, že na hornom konci Priechodu sa nachádzali partizáni a dole boli Nemci. Vzájomné prestrelky sa však takmer nevyskytovali, aj kvôli značnej technickej prevahe Nemcov.

            Zrejme kvôli jeho polohe označil nemecký štáb v Slovenskej Ľupči práve Priechod za centrum vychádzajúcich partizánskych akcií. Dedinu mala postihnúť pomsta za pomoc pri prepadoch na železniciach i hlavných cestách. Nemecké veliteľstvo starostlivo naplánovalo termín a postup pri obsadzovaní dediny. V tom im pomáhal aj „špión“ pôsobiaci medzi partizánmi, ktorý však zbieral informácie pre Nemcov. Dedinčania ho volali „Jelšovän“ a pôvodne zaisťoval úkryt a zásobovanie pre maďarské vojská, z ktorých sa niektorí vojaci na prelome rokov 1944/1945 pridali k partizánskym skupinám v Nízkych Tatrách. O jeho výzvednej činnosti partizáni dovtedy netušili.[4]

            Ráno 16. februára 1945, ešte pred svitaním, skupina Nemcov obsadila dom na hornom konci dediny. Po jeho obsadení spustili prudkú paľbu z guľometov a s pokrikom: „Weg, alles Weg!“ vyháňali všetkých ľudí zo svojich domovov.[5] Následne začali zapaľovať domy, v ktorých bývali rodiny pomáhajúce partizánom a ktoré Nemcom ukazoval „špión“. Neskôr sa takmer celé dedina ocitla v plameňoch. Jaroslavov otec už nad ránom vytušil, čo sa deje, a len smutne riekol: „Už je tu ten deň. Už nás idú páliť!“

            Jaroslav Homola si po rokoch spomína, že „Nemci pálili pomocou fosforu, ktorý sa vznietil na vzduchu. Mali na to také krabičky, podobné zápalkovým škatuľkám, ktoré keď priložili napríklad k perine, tak tá hneď začala horieť. (...) Samozrejme, že si najprv prezreli komory, či ich náhodou nejaký partizán nezastrelí. A vymysleli takú taktiku pri pálení dediny, že ani jeden Nemec tu nepadol a partizáni ani raz nevystrelili.“

            Nemci zakrátko obsadili celú dedinu. V desivej a zmätenej atmosfére, ktorú znásobovalo bučanie dobytka a iných domácich zvierat, zhromaždili Nemci ženy a deti na jednu stranu a mužov na opačnú. V takmer stočlennej mužskej skupine sa ocitol aj dvanásťročný Jaroslav.[6] Chlapov zoradili do šesťstupu (mnohí z nich boli uprostred zimy len naľahko oblečení) a okolo obeda odišli s Nemcami do Slovenskej Ľupče, kde mali nastúpiť na transport do Nemecka na nútené práce.

            Mladého Jaroslava sa zmocnil strach. „Otec, a ja mám ísť s Vami do Nemecka?“ spýtal sa. Ďalej si spomína: „Vedľa nás stál Nemec a o päť krokov ďalší Nemec, aby nikto neušiel. A otec potom povedal Nemcovi, že som ešte malý. Na to ma Nemec chytil za krk, vyhodil ma z radu a kričal: ,Tam, partizán!´ a ukázal smerom k ženám.“

            Vypaľovanie dediny si vyžiadalo aj ľudské obete. Mladý Ján Chaban Lamperovie, ktorý bežal dolu dedinou, aby zahasil horiacu strechu na svojom dome, nepočul príkaz jedného z Nemcov, aby zastal, a bol zastrelený. Ostatných chlapov večer zoradili v Slovenskej Ľupči a natlačili do železničných vagónov. Tie smerovali najprv do koncentračného tábora v Novákoch (vtedy už takmer prázdneho) a cez Bratislavu až do dnešného Rakúska. Mnohým sa však v Novákoch, alebo už skôr (napr. vo Zvolene, ktorý bol 17. februára bombardovaný), podarilo utiecť do hôr alebo k príbuzným do okolitých miest a dedín. Ostatní, ktorým sa utiecť nepodarilo, boli odvezení do pracovného tábora Strasshof pri Viedni a neskôr pracovali na majetkoch rakúskych statkárov, ktoré boli určené pre vojnové potreby nacistov. Domov sa vracali až v apríli a máji 1945 po skončení vojny.

POVOJNOVÁ NÁSILNÁ KOLEKTIVIZÁCIA  

            Jaroslav Homola po vojne navštevoval gymnázium v Banskej Bystrici. Po maturite v roku 1952 diaľkovo vyštudoval banskobystrickú Pedagogickú fakultu a následne ho čakala dvojročná prezenčná vojenská služba. Na konci päťdesiatych rokov už pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole v Balážoch a zakrátko sa ako nestraník stal aj jej riaditeľom. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa v Priechode zakladalo družstvo a Homola, ako riaditeľ školy a príslušník socialistickej „pokrokovej“ inteligencie, mal agitovať v prospech socializácie dediny. Združstevňovanie gazdovských pozemkov a majetkov, ktoré boli tradičnou obživou slovenskej dediny, však všemožne odmietal a snažil sa im zabrániť. Postupne tak začali vyhrážky od straníckych agitátorov a členov národných výborov.

            „Keď si spomínam na začiatky socializácie na dedine, tak otec o vstupe do družstva nechcel ani počuť. U nás v Priechode sa zakladalo družstvo, keď som ešte učil v obci Baláže. Otca vtedy presviedčali, aby podpísal, no otec im povedal: ,Choďte preč, provokatéri! Teraz mám doma kravu a ovcu, môžem si mlieka naliať do pohára, a keď vstúpim do družstva, tak si budem môcť naliať len studenej vody. Nebudem s vami vyjednávať!´ Ja som na to potom doplatil, pretože som ako socialistický učiteľ nevedel presvedčiť svojho otca, aby vstúpil do družstva. A tak som mal kádrový zádrhel.“

            O počiatkoch združstevňovania dedín v okolí Banskej Bystrice „informoval“ aj okresný denník Priekopník, ktorý bol tlačovým orgánom banskobystrického ONV a OV KSS. V júli 1961 práce na socializácii dediny oslavne opisujú články: „Zo žatvy na družstevných poliach“, „Komplexná čata JRD SNP zasahuje“, „Našim Najlepším“ alebo „Aj v Skubíne sa činia“. Okrem týchto príspevkov sa v propagandistickom letáku objavuje aj text „Učiteľ a súkromné hospodárenie“.[7]

            Neznámy autor v texte najprv nadšene konštatuje, že „prevažná časť učiteľov v našom okrese zapojila sa od začiatku do práce na socializácii dediny. Všemožne pomáhali a pomáhajú pri zakladaní družstiev, aj pri ich upevňovaní a rozvíjaní ich hospodárstiev.“ Potom však prechádza do obvinení kvôli odmietavému postoju Homolu k zakladaniu družstva. „Jeden z učiteľov bývajúcich v Priechode – riaditeľ národnej školy v Balážoch – Jaroslav Homola, sa všetkej tejto práci stráni. A nielen to, on pracuje práve v opačnom smere. Ešte donedávna vlastnil koňa, s ktorým robil pre súkromníkov. (...) Tak hospodári aj jeho otec (na 1,5 ha pôdy) a svokor (na 3,5 ha pôdy), ktorí ešte stále nenašli cestu k družstvu.“

            Aj záver anonymného príspevku je adresovaný Homolovi. Autor sa pýta: „Ako on môže vychovávať a viesť naše deti k láske a k správnemu vzťahu ku kolektívu a socialistickému vlastníctvu, keď sám má opačné zmýšľanie? A nielen zmýšľanie, ale aj jeho postoj a konanie potvrdzujú negatívny vzťah k funkcionárom dedinskej organizácie strany, miestneho národného výboru a JRD. Či snáď chce aj so svojou rodinou dokázať „výhody“ súkromného hospodárenia pred družstevným, hoci už vopred musí vedieť, že sa mu to nikdy nepodarí.“

            Odmietavý postoj Homolovcov k prihláseniu sa do družstva samozrejme znepokojoval funkcionárov miestnej straníckej organizácie. Jaroslav Homola bol preto z funkcie riaditeľa odvolaný a v roku 1963 musel odísť učiť do Seliec, vedľajšej dediny, kde ostal až do roku 1970. Po normalizačných čistkách však odišiel aj odtiaľ a bol odhodlaný ukončiť učiteľskú prax. Avšak v roku 1973 náhle zomrela jeho manželka a sám musel vychovávať tri deti. Navyše aj jeho otec po ťažkej chorobe a hrubých nátlakoch komunistických funkcionárov bol nútený vstúpiť do družstva. Zomrel 5. augusta v roku 2020.

[1] CHROMEKOVÁ, Valéria a kol. Priechod. Od najstarších dejín po prah 3. tisícročia. Priechod : Obecný úrad, 2001, s. 39.

[2] JABLONICKÝ, Jozef. Partizáni v auguste 1944. In: JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji II. Štúdie a články. Bratislava : Kalligram, 2006, s. 357.

[3] MIČEV, Stanislav a kol. Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica : Múzeum SNP v Banskej Bystrici, 2009, s. 119 – 120.

[4] Pamäti Imricha Číža Hanuškovie (strojopisná kópia) – osobný archív Jaroslava Homolu

[5] Pamäti Imricha Číža Hanuškovie (strojopisná kópia) – osobný archív Jaroslava Homolu

[6] Zoznam mužov odvlečených na nútené práce do Nemecka pozri: Zoznam občanov obce Priechod, okres Banská Bystrica, ktorí boli zajatí v Nemecku v roku 1945 – osobný archív Jaroslava Homolu

[7] Táto a ďalšie citácie: Priekopník, 19. 7. 1961, Učiteľ a súkromné hospodárenie.