„Raz sa stalo, že už bola tma. Povedali, že už nejdeme ďalej, a umiestnili nás do telocvične miestnej školy. Nikto nás tam nestrážil. Mohli sme odísť, ale nemali sme kam. Nemali sme ku komu. Nevedeli sme čo. Tak sme tam pekne celú noc prečkali. Ale samozrejme sa o tom dozvedeli dedinčania. Prišla jedna rodina, boli mäsiari a nemali deti. Dozvedeli sa, že je v telocvični v škole jedno dieťa. Prišli a začali mojich rodičov prehovárať, že nech ma im dajú. Že si to nikto nevšimne. Nebola tam taká atmosféra, že by oni na nás mierili puškami. Bolo to viacmenej tak, že áno, museli sme ísť, ale nezachádzali s nami hrubo. Na to si pamätám, oni boli mäsiari. Mäsiar na dedine je dobre finančne zabezpečený, nemali deti. Nejako som sa im páčila a strašne prehovárali mojich rodičov, nech ma tam nechajú. Že však keď prežijú, vedia, že kde a u koho, a oni ma vrátia. A keď nie, čo sa vedelo, že sa v Kremničke strieľalo, tak ma s láskou vychovajú. To bolo dosť ťažké rozhodnutie, lebo tí vojaci, ktorí ráno pre nás prišli, by neboli nejako pátrali. Tam nebola taká zlá atmosféra. Oni si plnili svoje rozkazy, ale neboli na nás zlí. Ale moji rodičia sa rozhodli, že ma nedajú.“
„Ale potom došlo k potlačeniu Povstania. Naraz si nikto nebol istý ani v Čiernom Balogu. Tak vymysleli, že musíme ísť do hôr. Pamätám si ten moment alebo to poznám z rozprávania, to už po tých rokoch človek ťažko rozlíši, že prišiel za nami ten predseda a povedal, že nechoďte nikam, ostaňte tu. Ja tú vetu viem: ‚My sem Nemcov nepustíme.‘ Naši ale dali hlavy dokopy a povedali: ‚Čo taká dedina môže zastaviť nemeckú armádu? To je nezmysel. My musíme ísť do hôr.‘ Tak sme zbalili to najnutnejšie a že kam? Tak takú najzastrčenejšiu dedinu, a to bolo Osrblie. Dnes je Osrblie známe, lebo sú tam lyžiarske preteky, ale vtedy sme o tom nepočuli. Taká dedinka pod horami. To vymysleli, lebo že to by mohlo byť dobre. V kopcoch nad dedinou sme začali bunkrovať. Ten prvý bunker veľmi rýchlo objavili. Chodili tam takí, čo sa vydávali za partizánov, v podstate rabovali. Hľadali zlato, hľadali peniaze; neublížili, len rabovali. V Osrblí sme mali jedného pána, ktorý chcel pomáhať. Ale nie zadarmo. Čiže bolo treba mať nejaké peniaze, aby sa človek zabezpečil. On nám potom pomohol postaviť taký bunker, ktorý zodpovedal. Bol do kopca, jedna stena bol vlastne kopec, šikmá strecha, malo to také náležitosti, že sa tam dalo byť aj v tej tuhej zime. Bola tam piecka, to nám pomohli ľudia z dediny ešte na začiatku v septembri alebo októbri.“
„Je to skutočne tak, že bol taký okamih, čo keby Spielberg dal do filmu, tak by ste si povedali, že no áno, Spielberg. My sme prišli pred tú mestskú väznicu. Boli sme samozrejme zúbožení, mali sme na sebe všelijaké handry, nejedli sme poriadne. Ako nás pred mestskou radnicou vyložili z auta, vtedy sa to volalo nejako mestský dom, bilo na veži dvanásť hodín. To si pamätám aj ako dieťa. To bola kľúčová vec. Presne o dvanástej chodili úradníci z radnice domov na obed. Taký bol vtedy poriadok. Odbilo dvanásť a my sme takí zúbožení čakali, čo s nami bude, a vyšiel mešťanosta. Išiel dolu schodmi, lebo každý správny úradník išiel o dvanástej domov na obed. Neboli závodné kuchyne. Išiel dolu schodmi a spoznal môjho strýka. Pretože pochádzal z Michaloviec, bol právnik. A v Michalovciach, to je malé mesto, každý poznal môjho strýka, pretože mal zlatnícky obchod, a keď už nič iné, tak každý si u neho kupoval obrúčku na svadbu. Takže naozaj bol známy. Známejší ako môj strýko a otec, čo robili zuby. Proste to tak bolo. Volal sa Dr. Kabina, právnik. Prišiel k strýkovi a hovoril mu: ‚Pán Stein, a vy čo tu robíte?‘ A pán Stein, môj strýko, mu povedal: ‚No vidíte, chytili nás zhora a eskortovali nás až sem.‘ On sa na neho pozrel a povedal: ‚Pán Stein, ale vás zastrelia.‘ Vtedy bolo bežné, že všetkých, aj partizánov, aj Židov, strieľali v Kremničke. Tých, čo pochytali, išli rovno tam. Tak on povedal: ‚Idem teraz na obed, choďte hore pred moju kanceláriu, posaďte sa a povedzte tomu úradníkovi, že máte na mňa čakať.‘“
Hilda Svátková sa narodila ako Tehila Steinbergerová 10. apríla 1935 v Tel Avive vo vtedajšej Palestíne, kam jej rodičia odišli v roku 1932 pomáhať vybudovať židovský štát. Na naliehanie otcových rodičov počas zhoršujúcej sa situácie Židov v Európe koncom 30. rokov a vzhľadom na ozbrojený konflikt medzi Arabmi a Židmi sa jej rodičia v roku 1938 vrátili do Michaloviec, odkiaľ pochádzala Hildina matka. Pred transportami v roku 1942 rodinu ochránili výnimky, keďže otec pracoval ako zubný asistent u svojho švagra, ktorý mal vlastnú zubnú ordináciu. Na jar 1944 sa museli na základe vládneho nariadenia všetci Židia vysťahovať zo Šarišsko-zemplínskej župy. Hildina rodina sa s viacerými príbuznými vydala smerom na západ a našli útočisko v Čiernom Balogu, kde ich vrelo prijali. Bola s nimi aj rodina pána Steina - Hildinho strýka, vyhláseného hodinára a zlatníka v Michalovciach. Po obsadení Slovenska nemeckými vojskami po potlačení SNP boli v októbri 1944 deportácie obnovené. Časti príbuzenstva sa podarilo ukryť priamo v Osrblí, Hilda patrila k skupine, ktorá sa ukrývala v bunkri v horách nad Osrblím. Partizáni, ktorí im nosili potraviny, zanechali v snehu stopy, podľa ktorých ich bunker objavili rakúski vojaci. Tí ich niekoľko dní eskortovali do väznice v Banskej Bystrici. Pred istou smrťou zastrelením v Kremničke ich zachránilo náhodné stretnutie na schodoch radnice s mešťanostom, ktorý pochádzal z Michaloviec a poznal strýka-zlatníka Steina. Po oslobodení sa dozvedeli, že všetci otcovi súrodenci a rodičia zahynuli, ako aj viacerí súrodenci z matkinej strany. Hilda navštevovala gymnázium v Prešove a študovala medicínu v Olomouci. Pediatriu absolvovala v Prahe na Univerzite Karlovej. S manželom sa v roku 1960 presťahovala do Bratislavy, kde pracovala na detskej klinike, neskôr ako športová lekárka. Po odchode do dôchodku pôsobila na sociálnom oddelení židovskej náboženskej obce.
