„Tak konečne som sa dožil aj toho po roku, že bol pripravený súd. V prvom rade si pamätám, že nás odviedli do suterénu, kde okno bolo nad strechou. Tam nás prvý raz obliekli do civilu a teraz som videl vychodené na podlahe. Koľkí, Bože, ľudia tu boli? To bolo úplne vychodené. Dokonca hovorím, že ja som tiež chodil, že ja sa nechcem k svätému Pavlovi prirovnávať, lebo jeden chorvátsky autor, ktorého som preložil do slovenčiny (jeho životopis) písal, že koľko tisíc kilometrov našliapal na svojich cestách. Ale ja som nejaké stovky od okna po dvere a tak ďalej našliapal. Tak došli sme, tam sme sa prezliekli. Prvý raz sme sa videli všetci v autobuse. A tak sme išli na Ruzyň.“
„Potom som sa popýtal ešte kardinálovho brata, aj on mal vinohrádek na Zobore. ,A prečo si to urobil?‘ ,Chcel som byť sám.‘ Tiež bol v base. Sám byť. Jeden povedal nejakému turčanovi: ,Strýco, viete, samota nie je ťažká, ťažkí sú ľudia.‘ Raz som bol na číslo štyri, len to číslo poviem. Tam boli samí vrahovia a tak ďalej. Kriminálne prípady ťažké, ja som prežil jedno peklo za mesiac. Kým u nás, na našich izbách, to bola kaviarnička. Aj to, keď som došiel, to boli laici, tak som išiel do kňazskej izby, Bože, tí tam jeden čítal tichučko, tam jeden sa modlil ruženec a jeden noviny čítal. Títo dvaja tichučko hovorili so sebou a potom k nim dali týchto papalášov a mladí väzni ich bili.“
„V mojom procese, za tento proces ďakujem pánu Bohu, že som bol v ňom. Ja som dostal osem (rokov). Odo mňa vyššie všetci dostali až po dvanásť. Ja ho opisujem durch, pravda mojím pohľadom, ale je to dokument. Ja som raz povedal: ,No a prečo ja, Pane Bože, tu mám trpieť?‘ Tak, lebo všetko mi pomrelo, bratia, rodičia. No aby som toto napísal. Nikto iný by to nenapísal, lebo to cudzie, čo vidíš, to nikdy nebude to, čo ty zažiješ. Tak som tam detaily popísal, detaily.“
„A teraz sme takto stáli a páter Mikuš takto sa prechádzal, a jeho stráže mu to tolerovali. Takto chodil dokola a keď išiel popri mne, povedal, lebo keď nás vliekli hore schodmi po súde, on zaprotestoval: ,Však to je doživotie.‘ Už mal 71 rokov a desať rokov trestu. A ja som mu vtedy povedal, potom som ho odprosil, Jožo Porubčan napísal o ňom životopis, že on nás učil vždy: ,Forcia agere, forcia patri jezuiticum est‘, že statočne trpieť, statočne konať, to je jezuitské. To hučal do nás a ja som mu to teraz povedal.“
„Bol som v Trenčíne na jeden rok, v tej špinavej fabrike, gumárni a tam bol Jožo Porubčan. On zavolal provinciála, ktorým bol páter Marko, on bol ešte aj zamestnaný v Čechách, a ten ma strašne nútil, aby som sa dal vysvätiť. Ale ja som išiel za pátrom Mikušom, aby mi to on ,odfajkol‘ a tak on mi to teda odsúhlasil. Tak on zavolal ho a on došiel rýchlikom. Štyri minúty tam bol a povedal Jožovi: ,Dobre‘ a išiel prvým rýchlikom naspäť. No a potom ma vysvätili a my dvaja sme mali prvú omšu. Povedal som, keď to bolo také: ,Jožo, pozri sa, mali aj družičky, vence a ja som nemal, lebo som bol len malý úradníček.‘ No, ale nemusel som špinu robiť, špinavý sa kúpať každý deň ako v gumárni. Tak som povedal: ,Čo keby sme išli na Skalku?‘ A išli sme na Skalku, tam som mal prvú omšu.“
„Len došiel a potom zistili nové okolnosti o mne, tak už nechceli ma tam nechať. Poslali ma s druhými mladými preč, do pevnej väznice. Ale ja som bol rád. Potom, čo mi hovorili tí druhí, čo bolo Jáchymovsko... Napríklad kňazi museli holými rukami tú rudu čistú, ktorá žiarila, takto čistiť a dávať extra. Len kňazi. Na druhom lágri, tam ich bolo asi deväť. Potom, čo som čítal o tom, som bol rád, že som odtiaľ odišiel. Lebo neviem... Tam si (človek) robil šichtu, potom sa proste obedovalo, potom si mal dve hodiny vychádzky, potom si čítal nejaké noviny... A tam som mal všelijakých príhod.“
„Predtým ma vyšetrovali raz v Trenčíne. Ja som vedel, že to lieta okolo mňa, tak som písací stôl dal som kolegovi, kde som pracoval. A oni naozaj došli. Prehliadku poctivo mi urobili, ešte aj obrazy takto nadvihli. Zaujímavé je, že mi našli asi tri hostie, ale on sa ma pýta: ,Sú posvätené?‘ Nie, (neboli) nuž predsa človek sám pre seba, keď celebruje, nie. No tak bol taký dobrý. Potom začalo to vyšetrovanie, ešte v tú noc. Do rána ma držali.“
„Odišiel som z väzenia na veľkú amnestiu, ktorá platila pre všetkých politických väzňov v Československu, okrem niektorých. Z našej skupiny len pátra Mikuša nepustili, lebo takzvaní šéfovia skupín, tí nesmeli. Tak to bol veľký deň. To nás zavolali na dvor, to nás bol plný dvor tam, ale aj na Jáchymovských lágroch, to bolo to isté. A teraz nám oznámili: ,Vy všichni, kteří jste tady, jdete domů.‘ Amnestia sa na vás vzťahuje. Ale my sme netlieskali, my sme boli ticho, lebo sme si to zaslúžili. Veď sme nič neurobili, ani jeden. To bolo len pre politických väzňov. To bolo 1960, 9. mája. No ja som išiel prvý deň, mňa brat čakal aj s jedným priateľom. No a nedošiel som, lebo oni ich púšťali tak etapovite, aby nerobili, aby sa neopili po ceste a tak ďalej. Všade boli eštebáci, oni to na nás videli, že aj keď máme civil, nie sme ako tí druhí.“
Ferdinand Takáč sa narodil 27. júna 1920 v Chorvátskom Grobe v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov. Reálne gymnázium absolvoval v Bratislave, kde v roku 1941 zmaturoval. V rokoch 1941 - 1944 študoval ako štipendista právo na univerzite v Záhrebe, no kvôli vojnovým pomerom a matkinej smrti štúdium nedokončil. Po skončení druhej svetovej vojny sa už do Záhrebu vrátiť nemohol, a tak bol prijatý do redakcie Času, denníka novozaloženej Demokratickej strany na Slovensku. Stal sa novinárom z povolania a ako mladý vysokoškolák rýchlo pochopil zložité povojnové pomery vo vtedajšom Československu, a zvlášť na Slovensku. Svojím mladíckym elánom chcel prispieť k nastoleniu demokracie a vo voľbách v roku 1946 k víťazstvu demokratických síl nad nebezpečne sa šíriacim komunizmom. Po dedinách pomáhal zakladať organizácie Demokratickej strany, bol členom volebného štábu v Bratislave a ako výborný rečník sa zúčastňoval na predvolebných zhromaždeniach. 62-percentné víťazstvo vo voľbách bolo aj pre neho zaslúženou odmenou. V roku 1947 pôsobil ako zahraničný komentátor denníka Čas v Belehrade. V júli 1948 vstúpil Ferdinand Takáč do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Počas povestnej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 bol odvlečený spolu so všetkými rehoľníkmi najprv do Jasova, a odtiaľ do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Najprv pracoval na výstavbe Púchovskej priehrady, potom tri roky v púchovskom Matadore, a napokon v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt. Popri namáhavej fyzickej práci všetok svoj voľný čas venoval intenzívnemu štúdiu filozofie a teológie. Po absolvovaní štúdia ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2. februára 1955 v prítomnosti tiež tajne vysväteného kňaza Jozefa Porubčana SJ na Skalke pri Trenčíne. Dňa 31. júla 1955, presne sedem rokov po prijatí do rehole, bol za svoju náboženskú činnosť zatknutý a odsúdený na osem rokov väzenia. Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome. Po odsúdení prešiel viacerými ťažkými väznicami a pracovnými tábormi, ako boli Valdice - Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia ťažko pracoval v bani a brúsil olovené sklo. Po prepustení na amnestiu v roku 1960 pracoval v Bratislave ako opravár výťahov. Počas odmäku okolo roku 1968 bol novinárom v redakcii Katolíckych novín, odkiaľ musel s nástupom tzv. normalizácie odísť. Neskôr pôsobil 18 rokov ako duchovný u Milosrdných sestier sv. Vincenta v Slatinke pri Lučenci. V roku 1992 nastúpil do exercičného domu rehole jezuitov v Ivanke pri Dunaji, kde denne slúžil sväté omše, spovedal, viedol duchovné cvičenia a všetok voľný čas venoval prekladateľskej činnosti. Do slovenčiny preložil a vydal vyše tridsať náboženských diel, zostavil viacero slovníkov a po 15-ročnej práci vyšlo aj jeho životné dielo Chorvátsko - Slovenský slovník, ktorý obsahuje približne 700 strán a viac ako 50 000 hesiel. Za svoju činnosť dostal viacero vyznamenaní. Na Filozofickej fakulte v Záhrebe mu bol udelený titul Doctor honoris causa. Páter Ferdinand Takáč zomrel po prevezení do nemocnice v Bratislave 6. apríla 2013.
Zdroj:
Dobiáš, R.: Triedni nepriatelia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška. 2004, s. 429 - 430.http://sk.wikipedia.org/wiki/Ferdinand_Takáč
