Ferdinand Takáč (* 1920  †︎ 2013)

Príbeh pamätníka

Ferdinand Takáč (1920 – 2013)

Motto: „Samota nie je ťažká, ťažkí sú ľudia.“

Ferdinand Takáč sa narodil 27. júna 1920 v Chorvátskom Grobe v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov. Reálne gymnázium absolvoval v Bratislave, kde v roku 1941 zmaturoval.  V rokoch 1941 – 1944 študoval ako štipendista právo na univerzite v Záhrebe, no kvôli vojnovým pomerom a matkinej smrti štúdium nedokončil.  Koncom vojny sa stal žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena Kolakoviča, ktorý významne ovplyvnil hlavne bratislavských vysokoškolákov zo Svoradova a založil spoločenstvo Rodina. Páter Takáč prekladal Kolakovičove texty do slovenčiny, no za svoju činnosť a aktivitu, napríklad pri záchrane rodákov z nemeckého zajatia vo Vrútkach, bol začiatkom roka 1945 v Bratislave zatknutý Gestapom. Tu si odsedel okolo šesť týždňov, počas ktorých bol pomerne kruto vypočúvaný. Len koniec vojny ho zachránil pred transportom do koncentračného tábora na území Tretej ríše. 

Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do redakcie Času, denníka novozaloženej Demokratickej strany na Slovensku. Stal sa novinárom z povolania a ako mladý vysokoškolák rýchlo pochopil zložité povojnové pomery vo vtedajšom Československu, a zvlášť na Slovensku. Svojím mladíckym elánom chcel prispieť k nastoleniu demokracie a vo voľbách v roku 1946 k víťazstvu demokratických síl nad nebezpečne sa šíriacim komunizmom. Po dedinách pomáhal zakladať organizácie Demokratickej strany, bol členom volebného štábu v Bratislave a ako výborný rečník sa zúčastňoval na predvolebných zhromaždeniach. 62-percentné víťazstvo vo voľbách bolo aj pre neho zaslúženou odmenou. V roku 1947 pôsobil ako zahraničný komentátor denníka Čas v Belehrade.

V júli 1948 vstúpil Ferdinand Takáč do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Počas povestnej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 bol odvlečený spolu so všetkými rehoľníkmi najprv do Jasova, a odtiaľ do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Najprv pracoval na výstavbe Púchovskej priehrady, potom tri roky v púchovskom Matadore, a napokon v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt. Popri namáhavej fyzickej práci všetok svoj voľný čas venoval intenzívnemu štúdiu filozofie a teológie. „Všetky predpísané skúšky sme robili v tajnosti u kvalifikovaných profesorov.“ Po absolvovaní štúdia ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2. februára 1955 v prítomnosti tiež tajne vysväteného kňaza Jozefa Porubčana SJ na Skalke pri Trenčíne.

Dňa 31. júla 1955, presne sedem rokov po prijatí do rehole, bol za svoju náboženskú činnosť zatknutý.  „V súdnom procese som dostal osem rokov. Odo mňa vyššie všetci dostali až po dvanásť.“  Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome, kde boli aj jeho spolubratia v službe i jeho veľký vzor - páter Mikuš. Jediné, čo im ostávalo, bolo vzájomne sa povzbudzovať a pomáhať si. Často si opakovali svoje krédo: „,Forcia agere, forcia patri jezuiticum est‘, že statočne trpieť, statočne konať, to je jezuitské.“  Po odsúdení prešiel páter Takáč viacerými ťažkými väznicami a pracovnými tábormi, ako boli Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně

, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia ťažko pracoval v bani a brúsil olovené sklo. Na  náročnú prácu v doloch si spomína takto: „Kňazi museli holými rukami tú rudu čistú, ktorá žiarila, takto čistiť a dávať extra.“ Dňa 9. mája 1960 bola vyhlásená amnestia. „Odišiel som z väzenia na veľkú amnestiu, ktorá platila pre všetkých politických väzňov v Československu, okrem niektorých. Z našej skupiny len pátra Mikuša nepustili, lebo takzvaní šéfovia skupín, tí nesmeli odísť. Tak to bol veľký deň. To nás zavolali na dvor a oznámili nám: ,Vy všichni, kteří jste tady, jdete domů.‘ Amnestia sa na vás vzťahuje. Ale my sme netlieskali, my sme boli ticho, lebo sme si to zaslúžili. Veď sme nič neurobili, ani jeden.“

Po prepustení na slobodu sa v Bratislave zamestnal ako opravár výťahov, rovnako ako jeho svätiaci biskup Ján Chryzostom Korec.  Počas odmäku okolo roku 1968 bol novinárom v redakcii Katolíckych novín, odkiaľ musel s nástupom tzv. normalizácie odísť. Neskôr pôsobil 18 rokov ako duchovný u Milosrdných sestier sv. Vincenta v Slatinke pri Lučenci. V roku 1992 nastúpil do exercičného domu rehole jezuitov v Ivanke pri Dunaji, kde denne slúžil sväté omše, spovedal, viedol duchovné cvičenia a všetok voľný čas venoval prekladateľskej činnosti. Prekladal hlavne z chorvátskeho jazyka, v ktorom našiel mnoho vzácnych náboženských diel, ktoré v dobe totality na Slovensku tak veľmi chýbali. Do slovenčiny preložil a vydal vyše tridsať titulov a po 15-ročnej práci vyšlo aj jeho rozsiahle životné dielo Chorvátsko – Slovenský slovník. Obsahuje približne 700 strán a viac ako 50 000 hesiel. Okrem tohto slovníka napísal 411 stranový slovník obce Chorvátsky Grob, ktorý reflektuje špecifický jazyk chorvátskej diaspóry na Slovensku. Je tiež autorom autobiografickej trilógie, v ktorej okrem svojho života, väzenia a svojej rodiny opisuje dejiny rodnej obce a dejiny Chorvátov v hornom Uhorsku. Za svoju činnosť dostal viacero vyznamenaní. Na Filozofickej fakulte v Záhrebe mu bol udelený titul Doctor honoris causa.
Páter Ferdinand Takáč zomrel po prevezení do nemocnice v Bratislave 6. apríla 2013.

 

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková

 

Zdroj:

Dobiáš, R.: Triedni nepriatelia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška. 2004, s. 429 – 430.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ferdinand_Takáč