Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vlasta Tarábková (* 1936)

• narodená 8. januára 1936 v Trstenej

• rodičia - mlynár František a Rozália Pečeňovci, súrodenci Zdenko a Milada

• počas SNP osadu navštevovali partizáni, pýtali jedlo, zabavili im auto a bicykel

• 21. decembra 1944 v osade došlo k prestrelke medzi partizánmi a Nemcami

• zahynuli traja ľudia, troch domácich odviedli do koncentračného tábora

• domácich vyhnali z domov, vyrabovali a podpálili domy a hospodárske budovy

• na jar 1945 sa domáci skrývali v bunkroch, v dome Vlastiných rodičov Nemci zriadili lazaret

• neskôr bývali u susedov, kde bolo zriadené komando

• Trstenú oslobodila sovietska a rumunská armáda, počas oslobodzovania osadu ostreľovali

• utekajúci Nemci v záhrade pri dome Vlastiných rodičov zahrabali umierajúceho vojaka

• po vojne študovala na gymnáziu, mala problémy kvôli pôvodu

• po zmene režimu mlyn zoštátnili a neskôr celkom zavreli

• pracovala v chemickej továrni v Žiline, vydala sa, porodila štyroch synov

• nikdy sa politicky neangažovala

• dnes je dôchodkyňa, žije v Trstenej

Vlasta Tarábková sa narodila 8. januára 1936 v osade Trstená v Rajeckej doline Františkovi a Rozálii Pečeňovcom. Otec pochádzal z mlynárskej rodiny z Lysej pod Makytou. Vyrastal ako sirota s tromi bratmi mlynármi, ktorí ho dali do učenia. Po vyučení kúpil na pôžičku mlyn v Trstenej, kde sa s rodinou usadil a mlyn pomaličky splácal. Okrem mlyna prevádzkoval aj gáter a valchu na súkno. Mama bola v domácnosti, starala sa o tri deti a varila aj pre mlynárskych učňov a gátristu, ktorých mali v mlyne. Vlasta mala o pätnásť mesiacov staršieho brata Zdenka a o sedem rokov mladšiu sestru Miladku. V dome s nimi žila aj stará mama. Všetky deti z osady, kde bolo v tých časoch 12 domov, chodili do školy do neďalekej Rajeckej Lesnej. Vtedy sa dedina ešte volala Frivald a od Trstenej bola vzdialená asi dva kilometre. Vlasta spomína, že v škole sa kúrilo drevom a deti si nosili do školy polienka, aby v zime nepomrzli. Vlastin otec mal auto Tatru a v tom čase patrili medzi zámožnejšie rodiny. V blízkom okolí boli asi štyri mlyny, no pán Pečeňa patril medzi obľúbených mlynárov a ľudia ho uznávali aj ako miestnu autoritu. Vlastino spokojné a šťastné detstvo aj osud celej rodiny Pečeňovcov však navždy poznačila druhá svetová vojna.

Začiatky vojny v Rajeckej doline
Druhú svetovú vojnu obyvatelia Trstenej spočiatku ani nepociťovali. Niečo sa začalo diať až v roku 1944, kedy sa v neďalekom Kunerade začala formovať Partizánska brigáda M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora. Vtedy v Strážovských vrchoch a v obciach pod Kľakom začali operovať rôzne partizánske skupiny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 však sila vojny doľahla aj na rodinu mlynára Pečeňu. V polovici septembra vznikol v neďalekom Frivalde revolučný národný výbor, ktorý pripravoval a organizoval vyzbrojovanie prvých partizánskych skupín do boja proti fašistom. V utorok 19. septembra 1944 prišli partizáni zo štábu z Kuneradu a Pečeňovcom zabavili auto a bicykel. Ich mlyn stál na ľavom brehu rieky Rajčanky na kraji dediny. Často sa stávalo, že im na okno zabúchali partizáni a pýtali jesť. „Večer, keď už bola tma, zaklopali na okno. Ani neviem, čím ich tí naši ľudia kŕmili. Veď to prišli štyria alebo koľkí a prišli sa najesť. No kŕmte to. Zabúchali na okno a dajte nám jesť. Môj otec vždy išiel von ich zobrať. Pýtal sa ich, či majú nejakú stráž alebo čo. Niektorí mali, že to zaisťovali. Niektorí boli takí drzí, že sa prišli najesť a im bolo jedno, čo sa s ľuďmi stane. Len dajte nám jesť a hotovo. Keď tu mal otec nejakého učňa, čo u nás býval, tak ho poslal tam na ten most, aby sa postavil a dával pozor. Keby čosi zazrel, nech povie,“ spomína na večerné návštevy partizánov Vlasta. Partizáni chodievali pýtať jesť aj do iných domov. Jednému partizánovi dal otec civilné šaty, aby sa mohol medzi ľuďmi ukázať v dedine. Po vojne mu ešte dlho písaval a ďakoval.

Tri dni pred Vianocami prišla pohroma
Po potlačení Slovenského národného povstania koncom októbra 1944 zostali hory v Rajeckej doline plné partizánov. Nemecké jednotky obsadili neďaleký Frivald a aj do Trstenej chodievali brať jedlo. Vlasta si spomína na jedného nemeckého vojaka. „Začali sem chodiť tiež Nemci vypytovať jedlo. Aj u nás, aj po susedoch chodili vypytovať. Vo Frivalde boli ubytovaní, tak chodili aj sem. Takto po tých domácnostiach ako aj k nám, k mojej mame chodil jeden vojak a hovoril: ‚Mamko, mamko, jajko, jajko, klep, klep.‘ Furt po nej vypytoval vajíčka.“ Priamo v Trstenej v tom čase Nemci neboli, len chodili hľadať jedlo. Cez deň Nemci, v noci partizáni. Vo štvrtok v noci 21. decembra 1944 opäť schádzali partizáni do osady po jedlo a svietili si. Z druhej strany rieky vo Frivalde ich zbadali nemecké jednotky a nastalo peklo. Osada sa zaplnila Nemcami. Išli od domu k domu a prehľadávali ich. „My sme najprv nevedeli nič, že sa čosi deje. Až oni prechádzali tadiaľto a sa asi dívali, kde sa svieti. Keď niekde videli kľud, tak išli stále dole, až prišli do toho predposledného domu u Uhliarikov. Tam videli, že sa svieti a začala streľba. Začali po sebe strieľať. Nemec na toho Rusa. Tak sa postrieľali. Toho Nemca odniesli na ten roh, tu do toho domu u Bielych a tam ležal na zemi. Nemci sa pýtali, že kto by ho ošetril. No a tuto všetci uznávali moju mamu a otca a povedali, že pani Pečeňová,“ spomína na incident Vlasta. Nemci prišli pre Vlastinu mamu domov a zobrali ju k ranenému vojakovi. Po ceste hore osadou ich každú chvíľu niekto kontroloval, museli povedať heslo. Vojak mal poranenú hlavu, z ktorej mu trčal mozog. Polievali ho vodou, tak mu Vlastina mama hlavu len obviazala a potom ju doviedli domov. V dome Uhliarikovcov objavili raneného ruského partizána, ktorého poranili pri prestrelke. V tom dome žila aj Vlastina kamarátka Hanka a spomínala jej, že keď ten partizán ležal na zemi, strieľal po domácich. Vraj nechcel, aby ich dostali Nemci za to, že ho ukryli. Nemci raneného partizána popravili a zastrelili aj domáceho pána. „Uhliarika, toho vyviedli tuto, ako je ten okruh, ako sme bývali. Nad ním boli také záhrady do kopca. Tam sme sa chodili aj sánkovať, tam ho zastrelili. Mal tam aj hrob. Hankinu mamu zobrali do koncentráku. U susedov boli tiež takí mládenci dvaja, Elogovci, našli im náboje vo vreckách a tiež ich brali do koncentráku. Ešte prišli k môjmu otcovi, že: ‚Pán Pečeňa, prosím vás, prihovorte sa za nás,‘ ale čo on mohol,“ spomenie si Vlasta na krutý osud susedov. Vlastinho otca si všetci vážili a veľakrát sa na neho obracali o pomoc. No v tomto prípade bol bezmocný.

Plamene pohltili domy aj maštale
V ten večer nemeckí vojaci povyháňali všetkých obyvateľov Trstenej z domov a vyšikovali za most pred osadou. „S vozmi išli a si nakladali, čo chceli. Brali aj nejaké prasce. Ovce spálili, to bol taký smrad hnusný. Aj tu u nás brali, mne ukradli aj moju školskú tašku. Som mala takú dobrú koženú školskú tašku a potom už nebolo dostať. Aj rádio nám zobrali, aj neviem čo,“ spomína na nemeckú rabovačku Vlasta. Nemci prázdne domy vyrabovali a zapálili. V ten večer zhorelo niekoľko domov a hospodárskych budov. Asi päťdesiati domáci stáli za mostom a triasli sa, čo s nimi bude. Zo Šuje však prišiel vyšší nemecký dôstojník a teror zastavil. „Všetkých mužov zobrali do Frivaldu, tam bolo to komando. Neviem, či to mali na pošte alebo na obecnom úrade. Takže tam kdesi tých chlapov zobrali, tam že im dali kázeň, že keď sa to ešte raz zopakuje, všetko vypália, všetko vystrieľajú,“ spomína pamätníčka. Tri dni pred Vianocami zostali Pečeňovci a ostatní obyvatelia Trstenej bez bezpečnej strechy nad hlavou. Niektorí sa nemali kam vrátiť, iní sa báli bývať vo vyrabovaných domoch. Všetci sa teda na čas uchýlili v neďalekom Frivalde. Vlasta s mamou a súrodencami sa na dva dni schovali u gazdu Pakoša, ktorý im uvoľnil v dome trochu miesta. Všetkých chlapov neskôr prepustili domov a na Štedrý deň sa Pečeňovci aj ostatní Trsteňania vrátili do vyrabovanej osady a prežili asi najsmutnejšie Vianoce v živote. Trstená, našťastie, pozostávala väčšinou z murovaných domov. Keby boli drevené ako v okolitých dedinách, škody by boli určite ešte väčšie. Hanka Uhliariková zostala bez rodičov. Chvíľu žila sama v osade, no potom odišla bývať ku krstným rodičom do Šuje. Po nemeckom besnení zostali v osade tri hroby a veľa strachu.

Návštevy partizánov neprestávali
Trstená a jej obyvatelia aj začiatkom roku 1945 čelili častým návštevám partizánov a nemeckých vojakov. Potrebovali jesť a niektorí hľadali úkryt. Domáci v šopách a v maštaliach nachádzali náboje, ktoré im tam počas rabovačky pred Vianocami podstrkovali nemeckí vojaci, aby ich mohli obviniť zo spolupráce s partizánmi. Aj Vlastina mama ich našla pri potoku v šopke, keď prala bielizeň. „Chodili sem každú chvíľu. Prišli, zabúchali na okno. Ja ako také decko som mala z toho strach. Chodili v noci a búchali v kuchyni, to bolo počuť. No neviem, čo im dávali. V tých časoch mali naši ešte aj prasce, no ale ja neviem, čo im mohli dať tí starí, tým partizánom. My sme mali ešte sliepky, inak už nič. Čo mali kravy, hádam k nim aj na mlieko chodili alebo čo. Ale živte to, keď traja-štyria prídu! Taký chlap potrebuje najesť,“ spomína Vlasta na nočné návštevy. Jedného dňa prišli opäť do mlyna, zobrali si dve vrecia múky a odišli hlavnou cestou na druhú stranu. Vôbec sa neskrývali. Keď otcovi zobrali auto, chodieval do mesta na voze s koňom. Vozil ho sused Fejo. Vlasta s otcom aj bratom šli do mesta a po ceste videli bandu vlasovcov, ako idú smerom na Trstenú. Doma zostala len mama a stará mama. Prišli k Pečeňovcom a hľadali mlynára, čo im dal minule vrecia múky. Mama im len povedala, že nie je doma. Chvíľu sa ešte ponevierali po okolí a potom odišli. „Takto za bieleho dňa chodili a brali, čo potrebovali. Ktovie, čo by sa stalo, keby bol otec doma,“ zamyslí sa Vlasta.

Skrývanie sa v bunkroch
Do Rajeckej doliny dorazili oslobodzovacie jednotky začiatkom apríla 1945. Obyvateľov Trstenej vystrašili ľudia utekajúci z neďalekého Frivaldu, ktorí kričali, že idú Nemci. Trsteňania už boli pripravení na ďalšie nebezpečné chvíle a v okolitých horách mali postavené bunkre. „Mama akurát varila obed. Sestra bola ešte malá, v kočíku bola, mala vyše roka nejako. Tak mama čo všetko mohla, nahádzala do kočíka a utekali sme hore Suchou dolinou. Tuto za kopcom ponad tento dom náš. Náš otec už tam mal nachystané na vojnu, v zemi vykopaný bunker. Tak sme tam do toho bunkra išli,“ spomína Vlasta na ďalší útek z domu. V bunkri strávili dedinčania vyše týždňa. Skrývalo sa tam s nimi aj niekoľko ľudí z Fačkova. Prázdny dom Pečeňovcov zatiaľ obsadila nemecká jednotka a zriadila tam poľný lazaret. Deti schádzali z bunkrov dole a potulovali sa po dedine. Vlasta si pamätá asi pätnásť ranených stonajúcich vojakov. „V kuchyni ležali na zemi poukladaní. My tu ako deti sme koľkokrát prišli dovnútra, nás nechali. V spálni mal otec písací stôl, všelijaké ceruzky sme si tam brali.“ Za stolom mlynára Pečeňu ordinoval lekár. Po nejakom čase obecný bubeník vyhlásil, že všetci dedinčania musia zliezť naspäť do dediny. Kto bude prichytený v hore, bude považovaný za partizána a odstrelený. Chlapi zostali v bunkroch a ženy s deťmi sa pobrali dole. Vlastina mama s deťmi zišli do Trstenej, ale nemali kde bývať. Opäť boli nútení spoliehať sa na pomoc dobrých susedov. Bývali v dome u gazdu Petra Bieleho. Avšak ani tam nebolo veľa miesta. Prednú izbu u Bielych taktiež zabrali Nemci a zriadili si tam komando. Neskôr zišiel z hory do osady aj otec a ostatní chlapi. Otec išiel dole aj s Miladkiným kočíkom a Vlasta si spomína, že keď sa chlapi vracali, Nemci ich vyfackali. Asi týždeň sa tiesnili v jednej izbe dve rodiny.

Odchod Nemcov a mŕtvy vojak v záhrade
Front rýchlo postupoval a dedinu obsadenú nemeckými jednotkami začali ostreľovať oslobodzovacie vojská. Velenie nemeckej jednotky sa medzitým presťahovalo z domu Bielych do bunkru, ktorý im Vlastin otec a miestni chlapi museli vykopať. Vlasta si spomína, že do izby v tom dome, kde sa hrávali aj spávali, cez strechu vletel granát a vo vnútri izby vybuchol. Našťastie nikto vtedy vo vnútri nebol. Potom sa presťahovali do pivnice k Elogovcom, kde sa tiež tiesnilo veľa ľudí. Nemci však už museli z Rajeckej doliny utekať. „To už Rusi ostreľovali Nemcov a míny tu po tej lúke padali. My ako decká, keď sme sa bavili, tak to len také zvuky – uuu a buch! Tak sme sa na zem hádzali. Kdesi to vždy vybuchlo. Neskôr, keď už sa sťahovali preč odtiaľto, otcovi ktorýsi ten Nemec hovoril, že ‚už Ivani idú‘, na tých Rusov. Takže oni sa už balia a že idú Ivani,“ spomína na odchod Nemcov z osady Vlasta. Zbalili komando aj poľnú nemocnicu. Jedeného ťažko raneného vojaka ešte zakopali do plytkého hrobu v záhrade u Pečeňovcov. V noci susedia počuli stony a výkriky. Ráno v záhrade našli takmer odhrabaného mŕtveho vojaka, ktorý sa v noci prebral a snažil sa dostať von z hrobu. „Ja som ho videla, bolo vidno, že sa snažil rukami vyhrabať,“ popisuje desivý zážitok pamätníčka. Vlastin otec ho so susedom Bielym vytiahli zo zeme, preniesli do Suchej doliny na kraj lesa a tam ho opäť pochovali. „Mal tam aj tú nálepku, čo majú vojaci s menom a označením, že kto to je. Tak mu to na strom pribili. Nikto ho potom už nehľadal,“ spomína na jeden z posledných hrozných zážitkov pamätníčka Vlasta. Po odchode Nemcov mama vydrhla a dezinfikovala celú chalupu, všetko vyvárala a prala. No celá rodina aj tak dostala svrab, ktorý im do chalupy zaniesli ranení vojaci, keď bol v ich dome zriadený lazaret.

Zložitý život po vojne
Rajecká dolina bola oslobodená koncom apríla rumunskou a sovietskou armádou. Život v osade sa pomaly dostával do starých koľají. Mlynár Pečeňa opäť spustil svoj mlyn a celá rodina sa snažila žiť bežným životom. Ukradnuté auto a bicykel po vojne pán Pečeňa hľadal, no už ich nenašiel. Vo Frivalde našli aspoň rádio, ktoré im Nemci pri rabovačke pred Vianocami ukradli. Z koncentračných táborov sa postupne vrátili bratia Elogovci aj Hankina mama. Niektorí susedia získali potvrdenie za pomoc v odboji. Vlasta vychodila ľudovú školu vo Frivalde a neskôr pokračovala na meštianke v Rajci. V roku 1948 sa politická situácia v krajne zmenila a obľúbený Pečeňov mlyn v Trstenej zoštátnili. Pripadol pod Piešťanské mlyny. Rodičia v ňom chvíľu zostali pracovať ako zamestnanci, no neskôr ho celkom zavreli a pílu zaplombovali. Pamätníčka spomína, že po večeroch chodili za otcom tajní a vyvádzali ho mimo obce. So zbraňami sa mu vyhrážali, aby donášal na ľudí. Inak že vyhodia deti zo školy.
Vlasta sa učila veľmi dobre a chcela študovať, no nebolo jej to dopriate. V Rajci ju učila žena predsedu okresu a tá jej nedala odporúčanie kvôli tomu, že je dcérou súkromníka. Nakoniec však úspešne ukončila meštianku a vďaka výborným výsledkom na prijímačkách sa dostala na dievčenské gymnázium do Žiliny. Otec začal pracovať na družstve ako vodič a mama zostala v domácnosti a doopatrovala svoju mamu. Vlasta chcela ďalej študovať, vynikala v matematike aj v slovenčine. No Pečeňovci nemali peňazí nazvyš. Na vysokú školu už chodil Vlastin brat a doma bola ešte jej mladšia sestra, tak sa Vlasta svojho sna o vysokej škole vzdala. Zamestnala sa v Chemických závodoch v Žiline, kde spoznala aj svojho manžela Ivana Tarábka. V roku 1955 sa zosobášili a postupne sa im narodili štyria synovia. Popri robote a malých deťoch sa jej však podarilo dokončiť si diaľkovo ekonomickú školu.

Politika sa jej netýkala
Vlasta sa politicky nikdy neangažovala a nespomína si, že by ju niekto niekedy lákal do strany. Veľmi sa jej nedotkol ani vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Viem, že ráno, to som už chodila do roboty, mali sme pustené rádio. A už som počula – sme obsadení! Potom už boli v robote všelijaké previerky, to si pamätám tiež. Normálne som robila, ja som však nemala problémy. S komunistami som nemala nič. Robila som si svoju robotu. Len takto v SZM, Červenom kríži, inak nič,“ spomína Vlasta na ďalšie ťažké časy, ktoré sa jej, našťastie, osobne nedotýkali. November 1989 veľmi neprežívala. Pocítila však zmeny v podniku. Vo vedení sa začali striedať ľudia a zavádzať nové pravidlá. V roku 1990 teda v 54 rokoch odišla do dôchodku a doopatrovala svoju matku v Trstenej. Jej najstarší syn sprevádzkoval starý gáter v Pečeňovom mlyne a Vlasta mu pomáhala. Dnes pani Vlasta žije v Trstenej a teší sa zo štyroch synov a ich rodín.