„Najsamprv ma súdili v Čadci. Taká hlúpa bola tam tá súdna spoločnosť. Súdili ma preto, že som vraj na Vianoce mal ľudí pri stole, že som im dával dary a že som tým chcel ľudí povzbudiť v takom zmýšľaní, že štát sa nestará o starých a že ja sa o nich starám. Tak som povedal v tej súdnej sieni: ,Tá nezmyselná reč, ktorú rozprávate, čo vy tu rozprávate, pozrite sa, keby ste mali viac detí a niektoré by boli choré, o ktoré by ste sa starali viac? Nie o tie choré? A zdravé by ste nechali. A ja som sa staral, keď bolo treba, o starých ľudí. To bola moja úloha. Aký zločin som spáchal?‘ Nedali mi moc, len štyri mesiace, ale ma mali v rukách.“
„Keď zomieral, bol som u neho. Povedal mi túto vetu: ,Bratku môj, pamätajte, milujte národ, milujte Cirkev a milujte pravdu.‘ V takomto duchu odchádzal aj z tohto sveta. Nebol človekom, ktorý by bol chcel utláčať či už Nemcov, Maďarov, Poliakov, či Židov. Však tých Židov, ako sa len dalo, stránil preto, lebo napísal (aj v tých listoch), že aj Židia sú ľudia a nemáme práva Židov ničiť ani dajako robiť s nimi, ako bolo. Nie je tak pravda, ako sa rozprávalo o tom. Všetko vymyslené!“
„U mňa bola tá milosť od Pána Boha daná, že som sa nebál ničoho. ,Myslíte si, že mi dačo urobíte,‘ som povedal na tom veľkom súde, ,Ja sa nemám čoho ľakať. Nemám čo stratiť. Rodičov ste mi už vlastne zmárnili, bratov nemám, priatelia sa ma zľakli, majetku nemám nijakého. Súďte, ako sa vám páči, ale pamätajte si, že sa stretneme na jednom veľkom súde a uvidíme, kto zvíťazil. Či vy alebo ja.‘ Ale bez bázne som im tam rozprával a dali mi tých pätnásť rokov sprostých.“
„On nás vlastne vychovával všetkých. A to bol človek, ktorý medziiným, tak som to počul, povedal: ,Vo svete sú tri smery – kapitalizmus, komunizmus a potom tretí nejaký. Všetky tie smery sa musia stratiť, aby prišiel taký smer, ktorý ozaj bude celého človeka vychovávať duševne i telesne.‘ To bolo jeho cieľom. To nebol štváč nejaký, ale veľmi múdry a skutočne cenný človek bol Kolakovič.“
„Títo nešťastní ľudia mali všade svojich špicľov. Oni ma sledovali, že som s mládežou, že píšem do novín, tak jednoducho si ma veľmi vzali do pozornosti, sledovali ma. Naraz prišiel jeden človek, keď som bol v škole, že prišla akási zvedavá spoločnosť, chce sa so mnou rozprávať. Zo Žiliny, akýsi špiceľ komunistický. Prišiel, aby som išiel s ním do mesta kdesi. Hovorím: ,Ja nemôžem ísť, mám tu vyučovanie.‘ ,Nie, nepôjdete vyučovať, pôjdete so mnou.‘ Tak som išiel s ním, chcel ma zaviesť do úradu. Ja som povedal: ,Nemám čo hľadať v úrade. Ja si idem písať. Máte môj dom, tam príďte a tam sa budete so mnou rozprávať.‘ Ale nechcel ani o tom počuť. Jednoducho narafičil svojich ľudí tak, že ma postupne omotali, prišla väčšia banda, vzali ma do auta a zaviezli do Veličnej. Ďalší ma zaviezol do Žiliny, do takého jedného veľmi špatného [domu], nechali ma tam v špine ležať na doskách. Ja som sa vôbec netrápil, ba som si robil skoro z nich žarty. Som ležal na tých doskách, vzal som krížik, čo som mal na svojej reverende a som vygravíroval na stenu, a som sa díval na ten kríž ako na počiatok toho, čo sa so mnou bude robiť.“
„Som mal rád žiakov, veľmi. Preto som mohol vychovávať úprimne, ani som ich nebil. Napríklad som dosť aj svoje groše dával žiakom. Sám som bol chudobný a ešte som aj týmto žiakom dával. Chlapcom, dievčatám, ktorí mali prázdne kešene. Takže mám dobré spomienky na tie časy. Aj som do žalárov chodil a napríklad v jednu nedeľu som takto obstál. Prišiel som do žalára a český správca ma nechcel pustiť. Ja hovorím: ,Čo to máte za spôsoby? Ja mám slobodu týmto ľuďom (priniesť), pomôcť duševne rásť.‘ ,Ó, vy ich nenapravíte!‘ ,Skôr ja, ako vaša disciplína sprostá. Vaša prísna disciplína, tá neobráti žiadnych ľudí vo väznici. Ja ich obrátim.‘“
„Ráno o piatej musel vstávať a hodinu takzvaný „úklid“ robiť. O šiestej musel sa začať učiť šesťdesiattri stránok tých trestných kadejakých vecí. Musel chodiť po cele, keby sa bol oprel, začal strážnik kričať. A keď spadol, prišiel s palicou, dokopal [ho], tou palicou [ho] bodal. Sto drepov dennodenne. V noci spať nemohol, lebo takto ležal a do svetla sa musel dívať. Za dverami díval sa žandár a keď sa chcel vystrieť, aby si oddýchol, zas kričal a tak ďalej. Takže bez spánku, bez jedla, tri či štyri mesiace bol vyšetrovaný ako najhorší zločinec.“
„Raz som pracoval so štyridsiatimi mládencami (zväčša v nedeľu), to bol sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie. Kopali sme akúsi cestu a dozorca sa díval a hovorí mi: ,Pane faráři, mohli by jste nás vyzpovídat?‘ ,Prečo nie?‘ Tak sa spovedali, ja som kopal a prichádzal ten, čo kopal tiež pri mne a som ho spovedal. A som mal aj tajné sväté prijímanie. Strašne veľkú radosť mali. Takže tak bolo. A preto som povedal: ,Keby boli bývali diabli rozumnejší, tak by kňazov nechali vonku, boli by im nechali fary a všetko, len vás by zavreli, to by ste boli zúfalí a na Cirkev by ste sa dívali všelijako. Ale títo sprostí žandári dali tam kňazov, ktorí vás viedli a vy ste im ďakovali a stále na nich pamätáte.‘ Teraz mi píšu tí, ktorí boli so mnou: ,Aké to bolo milé a dobré, že ste tam boli s nami.‘“
Viktor Trstenský sa narodil 28. marca 1908 v obci Trstená do roľníckej rodiny ako deviate dieťa. Pod vplyvom kresťanskej výchovy v ňom dozrelo rozhodnutie pre kňazské povolanie a po gymnaziálnych štúdiách nastúpil do seminára v Trnave a v Spišskej Kapitule. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1931 z rúk biskupa Jána Vojtaššáka. Od začiatku svojej činnosti sa aktívne venoval práci s mládežou, vyučoval náboženstvo a viedol rozličné spolky. Pod pseudonymom Magurčan prispieval do tlače, kde kritizoval morálku príslušníkov štátnej polície. Pre svoje aktivity sa veľmi skoro stal nepohodlným pre totalitný komunistický režim, ktorý ho začal prenasledovať. Čelil vyšetrovaniam, nezmyselným obvineniam, väzeniu, tvrdej práci v bani i viacerým pokusom zlomiť ho na spoluprácu so štátnou mocou. Štyridsať rokov svojho života strávil vo väzniciach a v pracovných táboroch, ďalších dvadsať rokov musel namiesto kňazskej činnosti pracovať ako robotník a zápasiť o živobytie. Aj po prepustení z väzenia bol dlhé roky sledovaný Štátnou bezpečnosťou. Mons. Trstenský sa stretol s mnohými osobnosťami cirkevného života, ktoré ho ovplyvnili, s Andrejom Hlinkom, s profesorom Kolakovičom i s biskupom Jánom Vojtaššákom. V roku 1994 získal titul pápežského preláta (monsignore) a v roku 2001 Pribinov kríž I. triedy za zápas o ľudské práva a osobnú odvahu. Tento vzácny muž zomrel dňa 7. decembra 2006 v Trstenej.
