Viktor Trstenský (* 1908  †︎ 2006)

Viktor Trstenský (1908 – 2006)

Príbeh pamätníka

 

„Mojou úlohou bolo milovať Boha, milovať národ a usilovať sa, aby sme nikdy neboli zradcami – ani cirkevnými, ani národnými.“

 

• narodil sa 28. 3. 1908 v Trstenej do roľníckej rodiny;
• po gymnaziálnych štúdiách nastúpil do seminára v Trnave a v Spišskej Kapitule;
• v roku 1931 prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Jána Vojtaššáka;
• od začiatku svojej činnosti sa aktívne venoval práci s mládežou, vyučoval náboženstvo a viedol rozličné spolky;
• pod pseudonymom Magurčan prispieval do tlače, kde kritizoval morálku príslušníkov štátnej polície;
• pre svoje aktivity sa stal nepohodlným pre totalitný komunistický režim, ktorý ho začal prenasledovať;
• čelil vyšetrovaniam, nezmyselným obvineniam, väzeniu, tvrdej práci v bani i viacerým pokusom zlomiť ho na spoluprácu so štátnou mocou;
• štyridsať rokov svojho života strávil vo väzniciach a v pracovných táboroch, ďalších dvadsať rokov musel namiesto kňazskej činnosti pracovať ako robotník;
• po prepustení z väzenia bol dlhé roky sledovaný ŠtB;
• stretol sa mnohými osobnosťami cirkevného života (Andrej Hlinka, profesor Kolakovič, biskup Ján Vojtaššák);
• v roku 1994 získal titul pápežského preláta a v roku 2001 Pribinov kríž I. triedy;
• zomrel 7. 12. 2006 v Trstenej.

 

 

    Detstvo a mladosť

    Mons. Viktor Trstenský sa narodil 28. 3. 1908 v obci Trstená do roľníckej rodiny. Pod vplyvom kresťanskej výchovy v ňom dozrelo rozhodnutie pre kňazské povolanie. „Rodičia boli jednoduchí, veriaci, učili nás ráno i večer modliť sa. V nedeľu, keď sme prišli z kostola, najsamprv sme museli povedať z kázne, či sme počúvali, a potom sme sa mohli ísť naobedovať. Že boli chyby, to je prirodzená vec, ale nebolo to také náboženstvo, ktoré by bolo len farizejstvom. Bolo to ozaj spoločenstvo, ktoré nás vychovávalo po každej stránke.“

    Po gymnaziálnych štúdiách nastúpil do seminára v Trnave a v Spišskej Kapitule. „Výchova bola veľmi dobrá, nie násilná, a aj telá mali to, čo potrebovali. Bolo to také bratské vychovávanie, ozaj otcovské. Tí profesori boli veľmi rozumní, vzdelaní a nás učili milovať každého, mať čistú dušu i telo a byť ozaj príkladnom pre ľudí, pre ktorých budeme potom svietiť ako kňazi.“

    Sám potom uplatňoval rovnaký výchovný model pri mládeži, ktorej sa začal aktívne venovať.  „Mal som rád žiakov, veľmi. Preto som mohol vychovávať úprimne a som ich ani nebil. Dosť som aj svoje groše dával žiakom... Aj som do žalárov chodil. Vychovávať mladých, to nestačí len naučiť, ale tak vychovávať, aby tí chlapci a dievčatá v tom gymnáziu sa [stali] ozaj lepšími. Nie bigotnými, ale ľuďmi takými, ktorí ozaj myslia na to, že sú stvorení nie aby tu niekoľko rokov požili a potom zhnili v tele, ale aby poznávali Boha, usilovali sa podľa jeho spôsobov život zariadiť a čakať kedy ten koniec príde.“

    V hľadáčiku Štátnej bezpečnosti

    Viktor Trstenský sa rozhodol neostať pasívnym a nebál sa otvorene vyjadrovať postoje a hlásať Božie slovo. Pod pseudonymom Magurčan prispieval do tlače, kde kritizoval morálku príslušníkov štátnej polície. „Začal som pomaličky písať do časopisov. Pod menom Magurčan som písal do novín, ako nedobre sa chovajú žandári. Nenadával som, ale som napísal, že sa nedobre držia po stránke náboženskej a národnej. To bola taká moja prvá spisovateľská slabá činnosť.“

    Pre svoje aktivity sa veľmi skoro stal nepohodlným pre totalitný komunistický režim, ktorý ho začal prenasledovať. „Ďalej som sa venoval ľuďom po stránke náboženskej i národnej. Nepolitizoval som, lebo to nebolo mojou úlohou... Títo nešťastní ľudia mali všade svojich špicľov, oni ma sledovali, že som s mládežou, že píšem do novín, tak jednoducho si ma veľmi vzali do pozornosti, sledovali ma... A naraz prišiel jeden človek, keď som bol v škole, akýsi špiceľ komunistický. Prišiel a aby som išiel s ním do mesta kdesi. Hovorím: ,Ja nemôžem ísť, ja tu mám vyučovanie.‘   ,Nie, nepôjdete vyučovať, pôjdete so mnou!‘ Potom som začal putovať po žalároch a prešiel som dvadsaťštyri žalárov.“

    Čelil vyšetrovaniam i nezmyselným obvineniam. „Najsamprv ma súdili v Čadci. Taká hlúpa bola tam tá súdna spoločnosť. Súdili ma preto, že som vraj na Vianoce mal ľudí pri stole, dával som im dary, že som tak chcel ľudí povzbudiť v zmýšľaní, že štát sa nestará o starých a že ja sa o nich starám. Tak som povedal v tej súdnej sieni: ,Tá nezmyselná reč, čo vy tu rozprávate! Pozrite sa, keby ste mali viac detí a niektoré by boli choré, o ktoré by ste sa viac starali? Nie o tie choré? O choré by ste sa starali a zdravé by ste nechali! Ja som sa staral, keď bolo treba o starých ľudí. To bola moja úloha. Aký zločin som spáchal?‘  Nedali mi moc, len štyri mesiace, ale mali ma v rukách.“  Paranoidná štátna moc obviňovala Viktora Trstenského zo špionáže i buričstva. „[Tvrdili], že som špiceľ, že som sluha biskupov... že som štváč proti štátu, že som proti komunizmu a že oni musia zo mňa vyhnať všetko, čo vo mne bolo. Urobili to tak, že som bol v ich rukách vlastne šesťdesiat rokov.“

 

    Väznice namiesto fary

    Do väzenia sa Viktor Trstenský dostal prakticky bez dokázania viny. „A tak to odôvodnil ten, čo viedol súd: ,I keď nie je dokázané, žeby sa bol Trstenský dopúšťal tých zločinov, z ktorých bol súdený, ale [je] vysoko vzdelaný, tak mohol tie zločiny páchať. Navrhujem najvyšší trest, pätnásť rokov.‘ A dali mi.“ Namiesto pastorácie čakali na mladého kňaza roky väzenia a tvrdá práca v bani. Štyridsať rokov svojho života strávil vo väzniciach a v pracovných táboroch. „Dvadsaťštyri väzníc som prešiel a spolu všetkého bolo vo väzniciach a v táboroch asi štyridsať rokov, lebo keď som nebol tam, strážili ma doma. Ja som kňazom sedemdesiatštyri rokov a mohol som byť na fare len dvadsaťpäť. Všetky roky som sa potĺkal po kadejakých prácach, v lesoch, pri stavbách, po žalároch.“

    Prenasledovanie a žaláre sa však Viktor Trstenský snažil tiež prijať ako dar. Pochopil, že aj vo väzení ostáva kňazom a musí pokračovať vo svojom poslaní. „V jednom väzení som sa ocitol večer. Zbadali ma väzni, priskočili ku mne... ,Sme sa dlhé časy modlili, aby nám Pán Boh poslal kňaza. Pán Boh nás vyslyšal, vitajte.‘ A ja som sa tešil a už na druhý deň som išiel fárať s nimi.“            Od začiatku sa snažil k väzňom ľudsky priblížiť a dať im najavo, že je jedným z nich. Neváhal sa pripojiť k štrajku, ktorý v lágri zorganizovali. „Raz povedali: ,Musíme urobiť nejaký útok proti nespravodlivosti, ktorú tu vidíme na nás.‘ Tak vyhlásili, že nepôjdu robiť... a ja som s týmito štrajkoval. My sme potom na zemi spali dva mesiace a málo nám dali jedla za to, že sme štrajkovali. A mysleli si, že ja budem štrajkokaz. [Ale] som sa s nimi tak usiloval žiť, ako oni žili, tí väzni, lebo to som považoval za rozumné.“

    Napriek ťažkým podmienkam a prísnemu režimu sa Viktorovi Trstenskému podarilo vysluhovať bohoslužby a poskytovať väzňom sviatosť zmierenia. „Som ich spovedal tajne i svätú omšu tajne. So strachom, samozrejme, lebo keby ma boli našli, bolo by veľmi zle bývalo. Tajne sme dostali kúsok pšeničného chleba, vína, aby sme sväté omše mohli konať. A tí väzni všetci boli veľmi radi. My sme sa opreli o Sväté písmo, svätú spoveď a o sväté prijímanie. Raz som pracoval so štyridsiatimi mládencami, kopali sme akúsi cestu a dozorca sa díval a hovorí mi: ,Pane faráři, mohli by jste nás vyzpovídat?‘ – ,No, prečo nie?‘ Tak sme tak sa spovedali – ja som kopal, prichádzal ten, čo kopal pri mne a spovedal som. Mal som aj tajné sväté prijímanie, strašne veľkú radosť mali. A preto som povedal: ,Keby boli bývali diabli rozumnejší, kňazov by nechali vonku. Boli by im nechali fary a len vás by zavreli. To by ste boli zúfalí, a by ste sa na Cirkev dívali všelijako. Ale títo sprostí žandári dali tam kňazov, ktorí vás viedli a vy ste im ďakovali a stále na nich pamätáte.‘“

    Po prepustení z väzenia mal Viktor Trstenský zakázanú kňazskú činnosť. Musel pracovať ako robotník a často bojoval o prežitie. Keď sa vrátil k pastorácii, ešte dlhé roky bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou. „Napríklad tu mali maringotku a sledovali, kto ku mne chodí. Tam boli, v škole boli, pozapisovali, ale ľudia neboli už takí sprostí, nebáli sa.“

 

    Priateľ biskupa Vojtaššáka  

Viktor Trstenský sa počas svojho života stretol s mnohými osobnosťami cirkevného života, ktoré ho ovplyvnili – s Andrejom Hlinkom, s profesorom Kolakovičom i s biskupom Jánom Vojtaššákom, ktorý na vlastnej koži pocítil brutalitu štátnej moci. „Sám pán biskup rozprával o tom, ako bol zavretý, čo rozprávali, čo chceli od neho... [Odkázal nám]: ,Ja verím, že vy kňazi budete verní Cirkvi aj národu. Ale nie štvanci nejakí! Buďte takí, ako máte byť – aby ste milovali Boha, milovali svoj národ, ako som to ja urobil. Neľutujem.‘
A neľutoval ani vtedy, keď už bol na konci života...“

S podrobnosťami o svojom mučení sa biskup Vojtaššák zveril práve Mons. Trstenskému, ktorý sa neskôr aktívne zasadzoval o biskupov beatifikačný proces. „[Povedal mi]: ,Viktor, buď, akým si bol. Boha sa nespúšťaj, Cirkev miluj, národu slúž. To je tvoje poslanie.‘ On sám sa nebál. Ničím ho nemohli zastrašiť. A to súdenie a vyšetrovanie bolo veľmi strašné. Mám to opísané, spísal som to a potom som poslal všetkým pánom biskupom tieto veci, tieto spisy, ktoré opisujú to strašné mordovanie.“

 

Kňaz, ktorý sa zveril do Božej moci

Napriek ťažkým skúškam, ktoré mu život pripravil, Viktor Trstenský nikdy neupadal do zúfalstva. Naopak, ťažkosti ho naučili väčšej pokore. Snažil sa mať vždy na zreteli Božiu moc. „Nezúfal som, nenadával som, že som bol zavretý. Napríklad v tej Ilave, keď som počúval, ako bije ten správca ľudí a videl som ich ráno dokrvavených, tak ma to veľmi bolelo. Aj som sa strachoval, že to bude aj na mne ukazovať. Povedal som jednému doktorovi: ,Prosím vás, keby ste mi dali dajakú injekciu, lebo moje srdce je slabé...‘ Nepomohla mi. Tak som si potom povedal: ,Ja som už len nerozumný. Prosím od týchto ľudí pomoc, ale tí mi ju nemôžu dať a nedajú mi!‘ Tak som povedal: ,Pane Bože, kdekoľvek pôjdem, buď pri mne a budem spokojný.‘“

V roku 1994 udelil pápež Ján Pavol II. tomuto odvážnemu kňazovi titul pápežského preláta. Na konci svojho života Mons. Trstenský bilancoval: „Stal som sa kňazom preto, aby som ozaj Boha chválil a k Bohu vždy privádzal, a to bola moja radosť. Že som mohol učiť, kázať, [náboženské] spolky viesť... Ja som politikom nebol, ani nechcem byť. Chcem byť človekom, ktorý núti ľudí, aby boli duševne i telesne chlapmi, dcéry a ženy aby sa nepredávali, aby sa manželstvá nerozchádzali a aby mládež mohla pekne žiť,  dobre sa správať, učiť a naučiť sa všetkým [potrebným] veciam.“

Tento vzácny človek zomrel dňa 7. decembra 2006 v rodnej Trstenej.

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Mgr. Marianna Bublavá