Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Blahoslav Uhlár (* 1951)

• narodenie 1951

• mladosť prežil v Ružomberku

• 1969 prijatie na VŠMU

• 1974 pracuje v Divadle pre deti a mládež v Trnave

• 1988 Vstupuje do Ukrajinského národného divadla, popri tom pracuje s Ochotníkmi

• 1991 zakladá Stoku

Umelec, ktorý objavil nový smer v divadle a dal mu slobodu. Režisér, ktorý si ťažko získaval uznanie a ktorého tvorba je pre niektorých teatrológov dodnes menejcenná. Založil Divadlo Stoka, prvý nezávislý kultúrny priestor na Slovensku.

Rodina

Blahov otec sa narodil v roku 1912 v dedine Pažiť neďaleko Partizánskeho. Vyštudoval slovenský jazyk v Prahe, potom učil na gymnáziu v Prievidzi a nakoniec v Prešove. Tam v jednej zo svojich žiačok spoznal svoju budúcu manželku, s ktorou sa oženil v roku 1942 v Prešove. V roku 1943 sa im narodila dcéra Svätoslava, o 5 rokov neskôr Blahov brat Bohdan a v roku 1951 samotný Blahoslav. Ako Blaho spomína, jeho otec bol veľmi aktívny človek: „Hlavne za Slovenského štátu bol aktívny. Dokonca bol, myslím, niečo ako krajský tajomník pre kultúru, ale to nebola profesionálna funkcia. Veľmi aktívny bol pri zakladaní Slovenského divadla, ktoré sa teraz volá Divadlo Jonáša Záborského. Tam bol jednak nejakým poradcom jazykovým a ešte tam bol v nejakej správnej rade.” Neskôr, pred koncom vojny, bol povolaný ako vojak do zálohy. Keď vojna skončila, zhruba rok sa skrýval a chcel emigrovať. Napokon to však vzdal a začal učiť v Ružomberku „na Strednej škole textilnej a papiernickej. Vyučoval slovenčinu a dejepis a popritom robil vykopávky archeologické. Písal články o jazykovede, aj o názvoch miest a o terénoch kopcov a tak ďalej. Veľmi aktívny bol aj v organizácii tzv. Hviezdoslavovho Kubína. Organizoval také tie okrskové kolá, a vlastne aj okresné kolá, ktoré už dnes organizujú profesionáli z osvetových centier.“

Blahova mama, herečka, sa narodila v roku 1921: „Veľmi aktívna bola ešte ako študentka na amatérskej scéne v Prešove […]. Ten súbor sa potom stal základom pre profesionálne divadlo, ktoré vzniklo v štyridsiatom štvrtom, niekedy v januári. No a potom aj dieťa už mala a pokračovala. Hrala tam v ich prvej inscenácii. Andrej Chmelko inscenoval ako otváracie predstavenie Urbánkovho Škriatka. V tom hrala a potom mala hrať v ďalšej veci, ale to sa už prevalil front a otec začal mať problémy. Dokonca začala študovať jednu inscenáciu v tom profi divadle […]. Namiesto nej nastúpila Frida Bachletová, taká renomovaná herečka z Bratislavy. Ja ani neviem, kde prežila to otcovo skrývanie, či v Prešove, veru neviem, ale mám pocit, že už nejako okolo päťdesiatych rokov bývali spolu v Ružomberku. No a tam učila na strednej škole. Aj tam bol ochotnícky súbor, tam hrávala, to si ešte pamätám ako malé decko. No hlavne ona viedla ochotnícke súbory so žiakmi, aj s dospelými občas.”

Blaha však vychovávala najmä jeho stará mama, ktorá sa v roku 1892 „narodila v Prešove v takej nejakej drobnej meštiackej rodine, takže kultúra, ktorú prijala od okolia, bola slovenská, šarišská. Ale do školy začala chodiť, to bolo ešte Rakúsko-Uhorsko a kultúru, ktorú niesla v sebe, to už bola maďarská. To je úplne šokantné. Ona bola schopná čítať po slovensky, ale nečítala po slovensky, čítala po maďarsky. Ďaleko ľahšie sa jej čítalo po maďarsky. Ona prijala tú kultúru, milovala maďarskú literatúru, maďarské časopisy čítala, maďarské pesničky si spievala […]. Až do smrti kultúrne vnímala všetko cez maďarčinu. To je šokantné. Ale nevnucovala nám ju. Pokúšala sa nás aj učiť po maďarsky a ja som sa usiloval, aj náš otec nás nútil, aby nás učila po maďarsky, ale ja mám asi mizerný jazykový talent, takže sme sa po maďarsky, ani moja sestra, ani brat - nenaučili.”

Cesta k divadlu

Blaho Uhlár prežil detstvo v Ružomberku, kde navštevoval strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Prvé podnety k umeniu prišli od otca, ktorý ho zvykol pripravovať na recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Neskôr sa už začal pripravovať sám. Mama ho tiež angažovala do detských predstavení, ktoré pripravovala so svojimi žiakmi: „A potom už od nejakého šesťdesiateho štvrtého sme so spolužiakom pod vplyvom všelijakých tých estrád, čo vtedy bežali v televízii, a toho, čo sme poznali od Wericha, Voskovca, ... Horníček, Kopecký už potom boli aktívni, aj Lasica so Satinským, tak sme robili v triede so spolužiakmi divadlo. A veľmi som bol zaľúbený vtedy do pantomímy […]. A raz som sa kúpal, som mal asi 14 rokov a som sa opýtal mamy, že aký je rozdiel medzi hercom a režisérom, a mama povedala, že režisér sa nemusí učiť veľa textu naspamäť, tak vtedy v tej vani v Ružomberku som sa rozhodol, že budem robiť režiséra.”

Na Vysokú školu múzických umení, odbor režijná tvorba, ho však prijali až na druhý pokus v septembri 1969 priamo na zápise. Jeho ročníkovým pedagógom mal byť „filozof Milan Šimečka. Ešte som ho mal napísaného v septembri, ale veľmi rýchlo ho nejako odstavili. Neviem, či už vtedy išiel do väzenia, takže ja som ho už nezažil. Ale tú intelektuálnu, teda tú politickú premenu ja som vnímal tak čudne, lebo jednak sa mi splnil sen študovať VŠMU, však to je také fatálne pre mladých ľudí, mnohých, takže ja som tieto antikomunistické pocity tak nejako na základe toho potlačil. Dokonca v tom šesťdesiatom deviatom môjho otca vyznamenali krajskou plaketou ako vynikajúceho pedagóga. V priebehu roku-dvoch ho vyhodili zo školstva. Samozrejme, už som bol zaslepený tým, že študujem na VŠMU. Takže ja som teda nejaký disident nebol. Poctivo som sa snažil študovať tú školu. Bol som príliš poctivý a pedagogický vedúci mi bol, teraz neviem či dva roky alebo tri, Igor Ciel, režisér Slovenskej televízie. Potom neskôr Jozef Pálka a napokon Tibor Rakovský.”

Jeho obľúbeným pedagógom bol Rudolf Mrljan, ktorý ich učil dramaturgiu: „Mal vždy vysoko abstraktné myslenie a mňa to fascinovalo.” Napriek tomu, že mu nerozumel, ho „naozaj intenzívne vnímal a snažil sa porozumieť tomu myšlienkovému pochodu.” Neskôr ho učil aj Peter Karvaš, ten mu však veľmi „nesedel“. Prekážal mu jeho systém objasňovania každej definície. Blaho na škole veľmi rád navštevoval, vraj z akejsi vnútornej povinnosti, hodiny hereckej tvorby. Vtedy ich viedol aj dnes vysoko cenený profesor Zachar. Blaho však nerozumel jeho iracionálnemu systému a princípu divadla.

Jeho najväčšou ambíciou sa postupne stalo mať vlastné divadlo: „Samozrejme, to bola hovadina a ja som vedel, že je to hovadina, ale tak nejako som po tom podvedme túžil, robiť niečo nezávislé.” Blaho Uhlár tvrdí, že napriek tomu, že spočiatku bol školou veľmi nadchnutý, nemá pocit, že by ho niekto z jeho pedagógov hlboko ovplyvnil: „To nastalo, keď som objavil Divadlo na provázku.” Objavil ho vďaka Miroslavovi Donutilovi, s ktorým sa zoznámil na festivale vo Francúzsku. Na škole mal neustále pocit, „že sa tam študuje v podstate len remeslo […]. Čokoľvek sa robilo, tak primárne to chcelo byť akože dobré a nikdy, nikde som nezažil, že by tí ľudia do toho išli s takou hlbokou dušou. S takou nejakou vierou alebo čo. To si myslím, že by malo byť, keď nejaké divadlo vzniká.”

Divadlo na provázku ho „fascinovalo snáď aj do konca sedemdesiatych rokov a vždy som vnímal rozdiel medzi tými našimi divadlami na Slovensku”. Slovenské divadlo v jeho očiach chcelo byť len profesionálne dobré, zatiaľ čo v Divadle na provázku alebo neskôr v HaDivadle a Ypsilonke vnímal určité „duchovné vyznanie” už zo základov divadla. Blaho si vážil, že vzniklo Divadlo na korze a zároveň obdivoval hercov, „ktorí opustili angažmány v Slovenskom národnom divadle, aby mohli hrať Na korze, ak sa nemýlim, to bol Dančiak, Labuda. Možno aj Mikulík.” Toto divadlo, ktoré on vnímal „ako naozaj duchovné hnutie”, však okolo roku 1970 zakázali. Blaho hovorieval a stále si za tým stojí, „že zakladateľom profesionálneho slovenského divadla je Borodáč a druhá reforma profesionálneho divadla bolo Divadlo na korze”. Keď ukazoval spolužiakom záznamy ich predstavení, ktoré si vypožičal v Dviadelnom ústave, tak „odozva bola lacná, chladná. Tam si nikto z nich nemyslel, že je to nejaké duchovné hnutie. Neskôr som sa dozvedel, že ani tí herci to tak nebrali”. Blaha veľmi škrelo aj to, že zakázali Lasicu a Satinského. Vtedy si uvedomil, že nezávislé divadlo je pre štát nežiaduce.

Prvé režijné snahy

Ešte počas školy sa pokúšal spolupracovať so Socialistickým združením mládeže. Málokto tuší, že v pivnici, kde sa dnes nachádza krčma Architekti, tvoril Uhlár spolu s Jozefom Pražmárim a Petrom Valom svoje prvé nezávislé inscenácie. Úplne prvú inscenáciu však režíroval „Pražmári a robil Prosper Mérimée, Žena je diabol, vtedy vyšlo v Tatrane alebo kde. To bola taká jednoaktovka, a to sme nezávisle na tej škole urobili […]. Hral tam Maro Zedníkovič, Kata Orbanová, Peter Gluba a taký jeden výtvarník, ktorého meno si nepamätám, takú malú rolu hral.” Blaho tu mal ambíciu inscenovať Gorkého Deti a jednu vec od Roberta Cypricha, kde chcel Pražmári hrať Krista, s čím Uhlár nebol stotožnený - ten ho chcel obsadiť do inej postavy. O inscenácii sa poradil s vtedajším rektorom Rudolfom Mrljanom, ktorý mu neodporúčal inscenovať tento text, pretože „,realita je taká, aká je, politická realita je taká, aká je.´ Tak som ho poslúchol, som bol úplne zbabelý. […] Ja som nemal vnútornú energiu presvedčiť ten kolektív a asi ani takú víziu, aby som to dokázal.”

Blahoslav sa naplno prejavil až vo štvrtom ročníku inscenáciou Dona Juana, ktorá zožala úspech. Koncipoval ju totiž ako výtvarné dielo. Kostými a scénu, ktorú tvorili farebné náhrobné kamene, robil Ján Zavarský v spolupráci s Milošom Lakym. Kostýmy boli z nafukovacieho materiálu: „Tak som myslel, že to bude geniálne, a potom som trpel, že asi to geniálne nebolo. Ambície boli vysoké. Ale sa mi doniesla jedna hláška, čo možno ani nie je pravda. Jednak som započul, keď to hodnotili, v hľadisku bol vtedy rektor profesor Mrljan; mojím pedagógom vtedy už bol Jozef Pálka. A len tak som započul, ako profesor Mrljan hovorí: ,No ten Don Juan je najčistejší.’ Tak to mi polichotilo. Potom Jonáš Záborský započul na chodbe rozhovor cez premiéru [...] a počul, že Karvaš hovorí: ,Toto je nový smer v slovenskom divadle.‘ No, možno si to aj vymyslel […], ale ja som vždy chcel niečo nové dostať do slovenského divadla.”

Absolventské predstavenie v roku 1974 sa nieslo v znamení Čechovovej Svadby a Gorkého Detí: „To malo skôr, a špeciálne Gorkeho deti, taký ráz Divadla na korze. Tam sa vyžívali v takých všelijakých surovostiach. Zedníkovič si zobral z takej veľkej fľaše uhorku s rukavicou na ruke a také. Ale celkom aj úspešné to bolo, s tým som bol spokojný.”

Blaho s takmer celým svojim ročníkom po škole nastúpil do Divadla pre deti a mládež v Trnave, ktoré sa nanovo formovalo. Vedenie divadla im sľúbilo, že budú môcť hrávať svoje absolventské predstavenie. Potom, ako ho raz odohrali, však dostali zákaz, čo im oznámil sám riaditeľ: „Neviem, čím to konkrétne zdôvodňoval, ale asi ani nie protirežimizmom, teda antisocializmom, ale ono to bolo príliš uvoľnené. Tam nešlo o nejakú politiku, si myslím, ale išlo o totálny konformizmus. Takže to, čo nám sľúbili, nám hneď zakázali. Tak to bolo také nechutné.” Ich prvou hrou bola inscenácia textu Osvalda Záhradníka Prekroč svoj tieň k výročiu Slovenského národného povstania. Každé divadlo inscenovalo texty niektorého z vtedajších popredných autorov: „Národné robilo Soloviča, Nová scéna robila Kákoša a menšie divadlá ako štúdio Novej scény a všeliaké takéto, tak tie robili Záhradníka, lebo Solovič bol predseda Zväzu slovenských spisovateľov a neviem, či nebol aj členom ÚV KSS. Kákoš bol riaditeľ SND, tiež bol predsedom Federálneho zväzu československých dramatických umelcov, tuším. A Osvald Záhradník pracoval na ministerstve kultúry, tak to bola taká hierarchia. Na to sa učilo, strašne, aby sme dostali nejaký svoj generačný pohľad takýchto sprostostí.”

Blaho stále čoraz viac túžil po svojom vlastnom, slobodnom, alternatívnom divadle. Uvedomoval si však, že na to, aby ho mohol mať, by musel byť straníkom. To sa mu, pochopiteľne, nepáčilo. Snažil sa teda tvoriť predstavenia pre deti, ktoré mali blízko ku klauniádam, groteskám či estrádam. To sa však nepáčilo mnohým pedagógom, pretože „deti sa na tom bavili”. Blaho Uhlár spomína, že  „v tvorbe pre dospelých, tam som sa kruto potĺkal, všelijako som sa snažil presadiť vždy s niečím, čomu nikto nerozumel, možno som tomu ani ja nerozumel. Ale so súborom som veľmi často narážal. Ale nejako v 80. rokoch som našiel čosi, jednak cez tie svoje klauniády pre deti, ktorých línia vyústila do toho, že som potom spravil aj klauniádu pre dospelých. Veľmi úspešná inscenácia zvaná Kvinteto.” Za vrchol svojho tvorivého obdobia v trnavskom divadle Blaho Uhlár považuje inscenáciu Mollierovho Tartuffa z roku 1984. Podarilo sa mu vtedy zvýrazniť paralelu vládcov mocných a ešte mocnejších. V roku 1987 začal pociťovať, že robí autorské divadlo, že téma v inscenácii nemusí byť jedna, ale môže ich byť viacero.

Počas jeho pôsobenia v Trnave si ho predvolal na ŠtB jeho mladý sused. Na výsluchu bol Blaho nervózny, avšak ŠtB-ák sa mu ospravedlňoval za predvolanie a pochválil ho: „Pozerám tie vaše inscenácie a ten Nvota - to sú také pekné inscenácie, dobre sa to pozerá, ale tie vaše - tam je krv a pot […]. Tak ja neviem, či to bol výsluch alebo čo.”

Ochotníci a prvé väčšie úspechy

V roku 1986 Blaho dostal ponuku režírovať v ochotníckom súbore Disk: „Ja som už bol pripravený robiť divadlo bez scenára, čo by samozrejme v profesionálnom divadle nikto neprijal […]. Boli amatéri a aktívni, chceli to robiť. Musel som im hovoriť, čo chcem, a oni boli ochotní to spraviť. Takže dá sa povedať, že jedna z mojich najúspešnejších inscenácií v tom období bola inscenácia s ochotníkmi, ktorá sa aj volala Ochotníci, respektíve Jedna sezóna v živote ochotníckeho súboru. A to historicky bola prvá celovečerná inscenácia, ktorá vznikla bez scenára. Takže vlastne to tam tak paralelne išlo koncom 80. rokov, tá tvorba vrcholila aj v profi divadle a aj začala byť oceňovaná moja tvorba.”

Druhé predstavenie s ochotníkmi sa volalo A čo: „Niektorí hovoria ,mozaika´ alebo ,koláž´ absolútne nesúvisiacich výstupov, ktoré boli hlavne pohybové, veľa v nich bolo - dá sa povedať - politicky silných, lebo tam bola taká scéna, ako jeden chlapík žere z nejakého válova a pod ním chodia ľudia a robia rovné čiary na stôl. Všetci robia rovné čiary a potom privedú umierajúceho člvoeka na posteli, on práve berie infúziu. Vyberú mu ruku a urobia s jeho rukou tú rovnú čiaru, a potom to tam niekto naopak urobí, tak ho nejako zbijú a potom ten, čo bol taký mladý, vyskočí a začne žrať tomu starému to, čo tam žere z toho válova. Starý mu tú hlavu strčí do válova a zabije ho. A takéto hry […] sa vnímali ako politicky silné. Niektoré, nie všetky.”

Raz išli na Scénickú žatvu do Martina a cestou im zastavili autobus žandári, že nemôžu ísť ďalej pre technickú príčinu. V súbore Disk však bol jeden aktívny muž, Milan Brežák, ktorý zároveň zastával vysoký komunistický post: „On prišiel k policajtom a pýta sa: ,Čo je?‘ A oni: ,Čo vás do toho, kto ste?’ A on hovorí: ‘Ja som riaditeľ Domu politickej výchovy v Trnave.‘“ Nakoniec ich pustili.

Blahovi sa podarilo dostať inscenácie bez scenára aj do trnavského divadla. V roku 1988 tam však dal výpoveď a odišiel do Ukrajinského národného divadla v Prešove (UND), ktoré sa dnes volá Divadlo Alexandra Duchnoviča. Podnetom bolo stretnutie s Milošom Karáskom, architektom zaľúbeným do divadla: „V tom čase som sa stretol s Karáskom, on už mal nejaké inscenácie za sebou s Pražmárim. No a ja som už mal za sebou tých Ochotníkov, čiže už som bol režisér, ktorý mal aj renomé a mal novú estetiku. Keď som sa s ním stretol, tak sme boli navzájom očarení, absolútne.” Začali spolu v ochotníckom súbore, s ktorým Blaho spolupracoval až do roku 1992, skúšať predstavenie TANAP, pozostávajúce z dialógov, ktoré vznikli na skúškach ochotníckeho divadla. Najsilnejším momentom predstavenia bola scéna, kde v pozadí hrala Blahova nenávidená pieseň V dolinách, počas jej znenia na javisko začalo prichádzať päť malých hračkárskych tankov na baterky. Pomaly sa dostali až na koniec javiska a popadali dolu: „Vzadu Karásek postavil takú scénu, že to vyzeralo ako ten slovenský znak, ktorý pichli do československého znaku, keď v šesťdesiatomdruhom či prvom, vyhodili slovenský dvojkríž a pichli tam taký znak Kriváňa, čo neskôr Husák povedal, že to je živánska pod Kriváňom […]. To ostalo až do pádu komunizmu.” Scéna evokovala cestu spojeneckých tankov cez Tatry. Tvorcovia na tento podtón okupácie prvotne nemysleli. V Ukrajinskom národnom divadle mali prvú premiéru vo februári 1988 predstavenia Sense/nonsense. Blaho s Karáskom neskôr založili Stoku a v roku 1991 sa rozišli.

„Nežný” rok 1989

V dobe nežnej revolúcie bol antikomunisticky ladený Uhlár ešte v Prešove. To, že mu komunizmus nesedí, zistil v roku 1979, keď v divadle pri príležitosti tridsiateho piateho výročia SNP skúšal inscenáciu Epizóda 39-44 podľa predlohy Gustáva Husáka. Začal sa viac zaujímať o povstanie a uvedomil si, ako sovietska armáda bojovala na našom území. Dozvedel sa, že povstalecká armáda vo Varšave „chcela urobiť taký logický vojenský ťah, že teda, keď už bude armáda sovietska tak blízko, že už bude môcť vstúpiť, odzbroja Nemcov a bez preliatia krvi bude môcť sovietska armáda prejsť celé Slovensko. Ale to Stalin nepotreboval. On potreboval, aby tam čo najviac krvi pretieklo, aby povedal: ,Ja som vás oslobodil, nie vy sami.’” Keď Blaho začal toto vnímať, „tak som začal nadávať, ale nejaké aktivity som teda nerobil, ani hrdina som nejaký nebol. Akurát už v nejakom ´88. sa podpísalo Několik vět, to bola taká [petícia, pozn. ed.], tak to som si tak dovolil podpísať, a na Hlase Ameriky prečítali aj mňa, že som to podpísal.”

V deň začiatku revolúcie v roku 1989 hrali predstavenie TANAP na prvom ročníku Víkendu atraktívneho divadla vo Zvolene, ktorý sa vtedy odohrával na Sliači. 18. novembra „tam prišiel Ondrej Mrázek a doniesol správy, čo sa stalo deň predtým v Prahe. Potom na druhý deň, keď sme prišli do Bratislavy, už bola taká hláška, že v Umelke sa stretnú ľudia. Na tom prvom stretnutí som bol, ešte som tak váhal, či si mám zobrať zubné kefky.” 

Blaho sa tešil, že sa situácia pohla, ale aktívny stále nebol, aj keď chodieval na každé jedno stretnutie. Nikdy nevystúpil na pódium a ani nechcel ísť do politiky, aj keď v tom čase mohol. Keď sa na druhý deň ľudia už nezmestili do Umelky, stretnutia, resp. demonštrácie presunuli na námestie: „Na tú revolúciu si spomínam hlavne na to, že tí divadelníci štrngali kľúčmi, a tak si hovorím, že my sme položili ten režim, ale to, čo tu zaviedol komunista, čo tu nikdy predtým nebolo, ani za fašizmu,” tu sčasti ostalo. Neboli tu štátne divadlá, v ktorých niekto vyšší rozhodoval, čo sa tam bude hrať, lebo to financoval. Máme ich dodnes: „A to je pre mňa úplne hrozné, pretože sú tam vyššie dotácie ako do nezávislých divadiel [...]. Takže tá revolúcia pre mňa bola veľká, pretože vzniklo divadlo Stoka, a to bol šok pre všetkých divadelníkov, lebo nikto nevedel, že vôbec môže byť nejaké nezávislé. Tomu nikto neveril. Aj sa nám podarilo urobiť aj také šokantné predstavenia. No, ale postupom sa to vracalo všetko do normálu, začali sme byť pohodlní a sa ukázalo, že tie divadlá štátne sú predsa omnoho lepšie a tak […]. Sen divadelníkov Divadla na korze trval dva roky, náš trval dlhšie, takže môžem byť spokojný.”

Jednorazovky

Stoka robila jednorazové akcie. Napríklad mali akciu na nádvorí Starej radnice v rámci Kultúrneho leta v Bratislave. Vymysleli si, že priletí vrtuľník s Michalom Dočolomanským, on vystúpi a odrecituje báseň alebo zaspieva. To sa však neuskutočnilo, lebo zohnali vrtuľník, ktorý nemohol pristáť. Namiesto toho krúžil nad nádvorím a „vyhodili tam také lístky, kde bolo napísané, že ,Čo je?’ a potom o pol hodinu zase letel naspäť a zase vyhodil lístky, že ,Nič’. A za to nás nenávideli.” Nahnevala ich skôr sloboda Stoky, než to, že robili takéto predstavenia.

Ďalšiu akciu mali v roku 1991 v kostole klarisiek, v ktorom sa nekonali omše: „Kde prišli na scénu takí dvaja ľudia zo skupiny bojového tanca. A niesli mapu Československej republiky z plechu. Riešili tú scénu s nejakými halapartňami či čo. Prišiel slávny Dodo Šošoka, muzikant, bubeník, ktorý urobil sólo na tej Československej republike […]. A potom prišiel normálny človek s autogénom a normálne zapálil autogén a rozrezal tú republiku na Česko, na Slovensko. A v tom momente sa tí dvaja halapartníci proti sebe postavili, každý to mal ako štít, ten svoj zvyšok republiky a začali sa tam s niečim mlátiť.”

Predstavenia robili napríklad v Devíne a na mnohých iných miestach. Väčšinou z nich neexistujú záznamy. Princípy v tvorbe Blaha Uhlára sú jasné a slobodné. Ukáž, čo vieš, a my prehodnotíme, či je to dobré. Blaho mal na to „grif“: ak to uvidí trikrát a nebude ho to nudiť, je to dobré. Niekomu sa výstupy v divadle Stoka môžu zdať nezmyselné, avšak v každej sa dá nájsť hlbší význam. Blaho to nechával na publikum.

Financovanie a chod Stoky

Na Stoku získali peniaze a podporu od profesora Václava Maceka, ktorý bol filmovým vedcom, ale poznal Blahovu tvorbu a navyše sa poznal s Karáskom: „No a v čase revolučnom sa stal riaditeľom odborov a ministrom kultúry, odboru umenia, ak sa nemýlim. Potom odtiaľ odišiel po takej veľkej polemike so Snopkom, podstata sporu bola v tom, že ten Snopko de facto nechcel nič meniť. Vlastne to aj tak asi ostalo, že ten socialistický systém riadenia kultúry je tam doteraz, zrejme.” Získali trištvrte milióna korún a celú sezónu boli schopní z toho žiť. Zaplatili si nájom, herci boli platení poriadne a nemuseli si privirábať inde: „Urobili sme premiéru Kolapsu, potom Impassu a Dyp inaf.”

S peniazmi však nemohli nakladať len tak ledabolo, všetko muselo byť vyfakturované ako aj dnes, ale Blaho mal ešte jeden problém: všetko muselo prejsť schválením a zaplatením Mestského domu kultúry a osvety. Ak chcel niečo do predstavenia, musel ísť do obchodu, vypísať objednávku, doniesť ju na úrad, tam ju potvrdili, v obchode mu dali faktúru, a tú museli vyplatiť na úrade, a až potom sa konečne k danej veci dostal. Neskôr si založil vlastnú spoločnosť a riešil to sám. Od tej doby už veľmi neriešil tvorbu, ale skôr financovanie divadla, ktoré je náročné.

Kolaps skúšali v Čiernom havranovi, dnešnom Batyskafe. Tam ho aj uviedli a reprízovali. Uviedli tam aj Impasse, ale ten skúšali v bývalom Doprastave, pretože si už mohli dovoliť zaplatiť priestor. Tam sa skúšalo, vyrábali sa masky a robili sa stretávky: „To bolo také čarovné, úžasné.” Zhodou náhod toto predstavenie predpremiérovali v Holandsku.

Dyp inaf skúšali v rôznych priestoroch, no bolo to náročné na prenášanie vecí. Preto si prenajali Kino Nivy, kde sa uskutočnila aj premiéra predstavenia. Neskôr si v roku 1991 našli priestor na Pribinovej ulici, odborársky kultúrny dom. Divadlo Stoka tam sídlilo od roku 1992. V tomto roku získali dva milióny korún, za ktoré Blaho nakúpil praktikáble, reflektory a začalo sa s renováciou budovy. Mohli tiež platiť ľudí, ktorí v divadle pracovali. Po roku 1993, keď sa dostal k moci Mečiar, sa im začali finančné problémy. Vopred vybavenú dotáciu nedostali; dostať sa k peniazom bolo ťažšie, no nie nemožné. V tej dobe ich napríklad volávali Francúzi.

Stoka získala aj politický ráz, stala sa miestom stretávania protimečiarovskej opozície. Stoka poskytla priestor Rusnáckemu divadlu, ktoré sa tiež profilovalo ako protimečiarovské. Nakoniec sa zamerala hlavne na politiku, pretože inde neexistoval vhodný priestor, kde by sa o nej mohlo slobodne rozprávať. Stoka aktivistov vrelo vítala, ale ich názory nemali byť nevyhnutne protivládne, ale slobodné. A aj pre tieto dôvody tu vzniklo prvé nezávislé kultúrne centrum v Bratislave: „Chtiac-nechtiac sa to stalo takým kultúrnym centrom. Na čo sa už dnes dajú získať peniaze, to nebolo úplne podľa môjho gusta, ale tak čo som mal robiť.” Okrem divadla sa tam organizovali aj koncerty, diskusie, čítania a všeličo iné. Zrodila sa tu napríklad kapela Živé kvety. Raz na akciách zarobili, inokedy prerobili. Až sa napokon zrodil v Blahovej hlave nápad: krčma! Odpozoroval ju v Nemecku na istom festivale, kde takýto nezávislý priestor dobre fungoval. O zriadenie krčmy sa usilovali od roku 1993, ale až v roku 1996 sa im podarilo dohodnúť s mestom na výlučnom prenájme Domu odborárov: „Tí odborári odišli odtiaľ. Ešte to stihli zapáliť, ale veľa toho nezhorelo.” V tomto roku sa im od Nadácie otvorenej spoločnosti podarilo získať peniaze na prestavbu. Mali problémy so stavebnými firmami, ktoré nechceli stavbu dokončiť, a tak sa im krčmu podarilo otvoriť až v roku 1997. Jej súčasťou bolo foyer, kde bývali výstavy. Krčma im „umožnila prežiť až do roku 2006. Z tej krčmy boli spočiatku aj slušné tržby, ale išlo to stále dole vodou, takže keď sme skončili, ostali sme pol milióna korún dlžní za elektrinu Dopravnému podniku.” Museli zrušiť vtedajšiu spoločnosť s ručením obmedzeným a založiť nové združenie STOKA, ktoré funguje dodnes. Bývalé a neexistujúce združenie je v exekúcii už 11 rokov. Blaho konštatuje, že „naivne uveril, že po revolúcii bude všetko lepšie. Však veľa toho lepšieho je a nie som za to, aby sa vrátil ten režim, ale ozaj tá duchovná klíma sa nejak zásadne nezmenila.”