Blahoslav Uhlár

* 1951

  • „Problémy nejaké boli, aj sa hovorilo, skôr tie problémy išli cez amatérsky súd, lebo tam sme urobili také druhé predstavenie, čo som s nimi urobil, sa volalo ,A čo´, to bolo už veľmi progresné, čistá postmoderna, veľmi agresívna, bezmála bez textu. Tá vyhrala v Hronove akože hlavnú cenu, čiže ocenená, to bol ´88. rok, čiže vtedy už tí komunisti boli slabí, už sa toho Gorbačova báli. To už bolo také. Ale viem, že keď sme išli do Martina, tak tam boli dokonca. Na Scénickú žatvu sme išli a polícia zastavila náš autobus pred Martinom, našli tam nejakú technickú chybu a povedali, aby sme išli domov, naspäť. Podľa všetkého to vie aj Laco Bagadaj, nie je to isté, ale veľmi pravdepodobné." „Môžeš povedať, kto je Laco Bagadaj?” „On už je nebohý, tak to môžem povedať. To bol taký zaslúžilý ochotník, v Brezne viedol súbor Jána Chalúpku. Zaslúžilý ochotník, ŠTB-ák, už som aj zabudol. Agent Laco, myslím, je. A normálne ten autobus oni poslali, to je ďalší paradox, človek veľmi aktívny v našom súbore bol a doposiaľ je Milan Brežák. On prišiel k policajtom a sa pýta: ,Čo je?' A oni: ,Čo vás do toho, kto ste?’ a on hovorí: ‘Ja som riaditeľ Domu politickej výchovy v Trnave,’ čo aj v skutočnosti bol. Bol vysoký komunista vlastne. Tak sa posrali tí policajti, nejak sa telefonovalo ŠtB-ákom do Trnavy a ŠtB-áci v Trnave povedali, že proti tomu nič nemajú, tak nakoniec sme to tam zahrali. Ale fakt to tak bolo vybavené, aby sme to nemohli zahrať. Ale to už boli presne tie vojny, keď bojovali hajzli proti väčším hajzlom, alebo väčší proti menším. To sa nedá povedať, že principiálne. Bagadaj sa bál vtedy, že dostaneme cenu, lebo sme boli vtedy ako… mali sme pulz a šokovali sme skoro všetkých. Takže zase to bolo len také hnusné vybavovanie účtov."

  • „Som začal nadávať na komunistov, ale nejaké aktivity som teda nerobil, ani hrdina som nejaký nebol. Akurát už v nejakom ´88 sa podpísalo Několik vět, to bola taká [...], tak to som si tak dovolil podpísať, a to na Hlase Ameriky prečítali aj mňa, že som to podpísal. My sme hrali ten TANAP s amatérmi na prvom ročníku Víkendu atraktívneho divadla vo Zvolene, to bolo ešte na Sliači. To bolo v ´89-tom. A zrejme sme to hrali 18. novembra. Pravdepodobne osemnásteho tam prišiel Ondrej Mrázek, mal tam hrať s nejakým kolegom predstavenie, ale hral to sám. Doniesol správy, čo sa stalo deň predtým v Prahe. Takže potom na druhý deň, keď sme prišli, my sme tam ešte asi spali, potom sme prišli do Bratislavy, už bola taká hláška, že v Dome umelcov, resp. v Umelke sa stretnú ľudia. Na tom prvom stretnutí som bol, ešte som tak váhal, či si mám zobrať zubné kefky. Ale samozrejme, žiadne zubné kefky […]. Kňažko rozprával, niečo Budaj, ja neviem čo, že musíme niečo spísať atď. V stredu alebo v utorok tam bolo už toľko ľudí, že už sa to tam nezmestilo. Tak už to potom bolo na námestí. A tak som sa tešil, že sa to celé takto pohlo. Aktívny som tam nebol, hoci som si uvedomoval vtedy rovno, že tam, keby som chcel ísť do politiky, tak teraz je tá šanca, lebo tam mohol ísť. A Fedor Gál hovoril: ,Kto chcete, poďte sem a budeme to robiť.’ No ale ja som si netrúfal nikdy robiť politiku. To nie, to som aj vtedy vedel. No ale bol som naozaj na tom prvom stretnutí a potom na každom stretnutí som bol, a nikdy nie na tribúne, no ja som dúfal, že sa všetko zmení k lepšiemu. 15-20 rokov mi trvalo, kým som pochopil, že sa veľa toho nezmení. To mi Marián Ludacký, náš divadelný psychológ, ešte v 75-tom roku povedal, že to sa tu nemôže zmeniť, lebo tí ľudia nemôžu zmeniť svoje myslenie. Tak ja som naivne myslel, že keď padne režim, tak všetko zlé, čo tu urobili, boli komunisti. Som bol úplne naivný, som si myslel, že teraz pôjdu od moci. Ale však tí istí ľudia sú pri tej moci, aj boli predtým. A presne ako môj otec, darmo dúfal, keď ten Čatloš, tá klíma duchovná, ktorá tu je, to sa nedá zmeniť, to sa môže postupne modifikovať, ale predsa niekoho nezmení nikdy. Takže ja som naivne uveril, že po revolúcii bude všetko lepšie. Však veľa toho lepšieho je a nie som za to, aby sa vrátil ten režim, ale ozaj tá duchovná klíma sa zásadne nezmenila."

  • „No zase tu máme jednu, ale úplne paradoxnú historku. Už neviem či to bolo v ´86 alebo ´87. Ešte som býval... mal som manželku a deti a vedľa nás býval taký elegantný mladý človek, v mojom veku, vysoký, s manželkou a s dvomi deťmi. Tie deti sa občas spolu aj hrávali. Ten človek si ma raz zavolal a on bol ŠtB-ák. Zavolal si ma na ŠtB, samozrejme, ja tam sedím dosraný, on sa mi tak trošku ospravedlnil, že jeho to mrzí, ale že on robí kriminalitu a že teraz nejak kolega neviem čo, takže dostal na starosti aj taký dohľad nad divadlom. A bol v mojom veku, fešák, ale aj tak som bol posraný, však to bol ŠtB-ák, nie? Takže on sa mi vlastne ospravedlňoval, že to robí, že on má mať niečo iné. No a čo bol absolútny paradox, to bolo to obdobie, kedy som dosť trpel tým, že som pri tom Nvotovi taký málo zaujímavý a diváci ma moc neserú, tak mi tento ŠtB-ák začal hovoriť, že ,pozerám tie vaše inscenácie a ten Nvota, to sú také pekné inscenácie, dobre sa to pozerá, ale tie vaše, tam je krv a pot.´ No, tak som padol na piču, keď mne musí ŠtB-ák povedať takúto lichôtku. Proste som padol na piču, to čo je, kurva? Ja by som ho mal vtedy poprosiť, nech to napíše do novín, ale… to je výsluch ŠtB-ácky? Tak asi neviem, či to bol výsluch, alebo neviem. Ja v tých materiáloch ŠtB-áckych na mňa som toto nenašiel a aspoň sa nepamätám. Ten jeden rozhovor áno."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 09.02.2016

    (audio)
    délka: 02:05:51
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ani po komunizme sa duchovná klíma na Slovensku nezmenila

Narodenie 1951 v Prešove, detstvo prežil v Ružomberku. Absolvoval štúdium réžie na VŠMU v Bratislave, exceloval s predstavením Don Juan. Od roku 1974 bol členom Divadla pre deti a mládež v Trnave. V 1988 vstupuje do Ukrajinského národného divadla pod vplyvom Miloša Karáska. S ním zakladá v roku 1991 slobodné Divadlo Stoka. V roku 1993 vzniká prvé nezávislé kultúrne centrum. Tento priestor bol vytlačený v roku 2006 zo svojho pôsobiska na Pribinovej.