Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Ürge (* 1939)

• narodený 14. júla 1939 v Leviciach

• stal sa svedkom židovského prenasledovania a transportov

• spomienky na druhú svetovú vojnu a nálety na južnom Slovensku

• zažil oslobodenie Levíc Červenou armádou

• rodinu Ladislava Ürgeho evakuovali z Levíc a okradli

• o živote v období prijímania Benešových dekrétov

• spomienky na vysídľovanie Maďarov na južnom Slovensku

• nemohol navštevovať maďarskú školu

• spomienky na reslovakizáciu

• vystúpil počas novembrových udalostí 1989

Časy, kedy Levice boli ešte maďarské

Ladislav Ürge sa narodil 14. júla 1939 v Leviciach. Mesto nieslo názov Léva, keďže južná časť Slovenska sa po Prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 stala súčasťou Maďarského kráľovstva. Druhá svetová vojna a meniace sa politiky po nej ovplyvňovali aj životný osud Ladislava a jeho rodiny. Sám sa stal svedkom židovského prenasledovania a deportácií. V Leviciach a okolí žilo veľa Židov. Ich počet stúpol potom, ako mnohí začali utekať zo Slovenského štátu pred režimom Jozefa Tisa. Postupne sa im žilo zle aj v maďarských Leviciach, kde ich sústredili do get. „Jedno sa nachádzalo na mieste starých kasární a druhé vo výrobni tabaku, kde sústredili celé levické židovstvo,“ spomína si pamätník.

Transporty Židov, na ktoré sa nezabúda

Maďari v tom čase disponovali dvoma policajnými zložkami. Jedna pripomínala polovojenské jednotky a druhá sa nazývala “kakastollasok”, čo v preklade znamená kohútie brká. Boli kruté najmä voči Rómom a Židom. Násilie eskalovalo ešte viac, keď 19. marca 1944 Wehrmacht obsadil Maďarsko. „Môj starý otec mal za čias vlády Mikuláša Horthyho obstojný príjem. Jedno ráno, 13. júna 1944, sme sa vybrali taxíkom do Vráblov, kde boli na miestnom cintoríne pochovaní naši predkovia. Ako sme sa vracali domov, rampy železničného priecestia boli spustené,“ opisuje pamätník. V tom čase práve dochádzalo k nástupu Židov do transportov. Ako malý chlapec sa stal ich svedkom. Situácia sa vystupňovala v októbri 1944, keď sa k moci dostal Ferenc Szálasi, zakladateľ fašistickej politickej strany Šípové kríže.

Spomienky chlapca na letecké nálety

Pamätník si spomína aj na letecké poplachy, kedy spojenecké vojská počas náletov bombardovali Nové Zámky, Štúrovo či Budapešť. „V Leviciach sa neraz rozozneli sirény, ale našťastie sa nič nestalo. Nemali dôvod bombardovať Levice,“ hovorí. Štúrovo a Nové Zámky patrili medzi dôležité železničné uzly a iné strategické body. Koncom roka 1944 sa javilo, že by mohol nastať koniec vojny. K Leviciam sa blížil front z východu, ktorý predznamenával oslobodenie mesta a okolia spod fašistickej nadvlády. Napokon ich oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu pod vedením maršala Rodiona Jakovleviča Malinovskija. Písal sa 20. december 1944, kedy do Levíc dorazila sovietska gardová tanková brigáda. Mestu hrozil kobercový nálet spojencov, no maďarské a nemecké vojská už boli na úteku.

Sovieti vzápätí začali páliť červené svetlice ako symbol Červeného kríža. Spustené sirény kvôli náletu nemal kto vypnúť. „Rusi to vyriešili po svojom. Na varovný systém vypálili salvu zo samopalov, ktorá definitívne ukončila kvílivý zvuk. To malo neskôr aj tragické následky,“ konštatuje pamätník, ktorý mal v tom čase päť rokov. Chlapec sa nachádzal so starým otcom v práci, keď zrazu akoby zarinčali tankové reťaze. „V miestnosti zrazu vyleteli všetky sklá z okien,“ opisuje. Nezvyčajný zvuk spôsobila technika kobercového náletu, kedy sú padajúce bomby pospájané reťazou, aby ich rozptyl nebol veľký a aby škody boli čo najväčšie. Potom, čo oslobodzovacia armáda rozstrieľala varovný systém, sirény nemali ako varovať ľudí pred náletom. Ten zasiahol neďalekú Novú Osadu, v ktorej prišlo o život sedem ľudí. Veľa domov bolo zničených. 

Túžobne očakávaný koniec druhej svetovej vojny sprevádzali rabovačky

Na Štedrý večer, 24. decembra 1945, nastal v Leviciach pokoj. „Mysleli sme si, že je po vojne. Nikde neboli ani nemecké, ani maďarské vojská. Vystriedali ich však ruské vojská,“ hovorí pamätník. Vojna sa oficiálne skončila až v máji 1945, no dva mesiace predtým boli Levice evakuované. Sovieti vysťahovali miestnych pod zámienkou ochrany obyvateľstva. „Nenapadlo nám, že po oslobodení sa raz budeme musieť zbaliť a niekam hromadne odísť. Uvažovali sme, že pôjdeme do neďalekého Kalinčiakova, kde sme mali rodinu,” rozpráva pamätník. Lenže aj oni dostali príkaz na evakuáciu. Pamätníkov krstný otec si prenajal konský voz s pohoničom – sovietskym vojakom, na ktorý rodina naložila, čo sa dalo. Cestou, ako hľadali ubytovanie, prechádzali okolo jedného kaštieľa. „Otec sa išiel pozrieť, či by sa v ňom dalo usadiť. Našiel tam Rusov, ktorí si z krásneho kaštieľa urobili muničný sklad,“ opisuje. Rodina napokon zamierila do Šiah, kde spontánne vznikol tábor s 30 ľuďmi a v ňom zostali dva týždne. Potom im dovolili vrátiť sa späť domov.

Doma ich čakalo nemilé prekvapenie. „Celá ulica vyzerala ako jedno ihrisko. Všetky ploty zmizli, kanapa z nášho domu bola v inom dome z našej ulice. Dôvodom evakuácie bolo rabovanie,“ hovorí. Jeho otec pred odchodom vykopal do zeme dve jamy, do ktorých ukryl potraviny a majetok. Potom, čo sa vrátil, ich našiel prázdne. V dome našli rozrezané strožiaky (matrace vypchaté slamou – pozn. autora) i vrecia s múkou, pretože sovietski vojaci v nich hľadali šperky a cennosti.

Benešove dekréty sa dotkli celej rodiny

Pamätníkovu rodinu zasiahli aj Benešove dekréty. Špeciálne s číslom 71 a 28, ktoré sa stali dôvodom na vysídlenie a odsun obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti z Československa. Jedného dňa v auguste 1945 jeho otec odišiel do Zvolena. Na druhý deň skoro ráno ich zobudil silný buchot na dvere. Bol to tajný policajt a šesť československých ozbrojených vojakov. „Policajt vošiel dovnútra a oznámil mame, aby zbalila to najnutnejšie, vraj musíme ísť s nimi. Mama nevedela, čo sa deje. Ani jej nenapadlo, že nás chcú vysťahovať,“ spomína si pamätník. Namiesto malej plechovej krabičky, v ktorej ukrývala šperky, vzala iba pár vecí na oblečenie. Vojaci dvere zapečatili a rodinu odviedli na Levický hrad. „Mama bola celá bez seba. Ako malý chlapec som s tým nemohol urobiť nič. Na hrade medzitým zhromažďovali maďarské rodiny, medzi nimi starých ľudí i malé deti,“ spomína si pamätník. K vysťahovaniu obyvateľstva došlo v augustový večer.

Konské povozy s naloženými vecami ľudí vyrazili do Šiah, kde sa nachádzal hraničný priechod s Maďarskom. Ráno ľudí zhromaždili na stanici. Ženy sa ovinuli látkami, aby im aspoň niečo zostalo. Colníci ich nechali jednu po druhej vyzliecť a zobrali im všetko, čo malo hodnotu. Maďari odmietli vyhnaných ľudí pustiť na svoje územie. „Túto časť histórie pozná iba málokto,“ konštatuje pamätník, podľa ktorého sa v tých časoch razila ideológia kolektívnej viny Nemcov a Maďarov. Myslí si, že ako malý chlapec sa stal tiež vinným za Hitlerove zverstvá. Tí, čo boli pri moci, zase chceli svoje Československo. „Môj starý otec bol Nemec, stará mama Maďarka, druhá stará mama Slovenka,“ vymenúva pamätník, ktorého rodina napokon skončila u rodiny v Šahách. Otcov brat, ktorý bol v komunistickej strane, sa išiel pozrieť opusteného bytu. Bol vyrabovaný. Nenašlo sa v ňom nič, ani plechová krabička s maminými šperkami.

Maďarské dieťa v slovenskej škole

Po druhej svetovej vojne, na jar 1945, československá vláda v súlade s Košickým vládnym programom presadila zavretie všetkých maďarských a nemeckých škôl. Pamätník ovládal iba materinský maďarský jazyk. Rodičia nemali inú možnosť, než dať svoje deti do slovenskej školy. „Zo všetkých detí vedeli po slovensky asi tri. Našťastie, náš pán učiteľ vedel aj po maďarsky a učil nás slovenčinu. Zrazu som dokonale ovládal slovenský jazyk a čítal som iba slovenské knižky. Maďarské v tom čase nevydávali,“ spomína si. V tom čase už mal jedenásť rokov. Keďže v čase obnovenia v maďarských školách si už na slovenskú školu zvykol, rodina nevidela dôvod ho prekladať do maďarskej školy. „Nastupovali do nej deti, ktoré akurát začínali s povinnou školskou dochádzkou,“ hovorí.

Keď za všetko môže národnosť

V škole bol občas vystavený posmeškom kvôli zvláštne znejúcemu priezvisku, no horšie to bolo s ideológiou. „V jeden deň prišiel učiteľ do triedy a oznámil nám: Pamätajte si žiaci, že vás oslobodil veľký súdruh Stalin a jeho armáda.“ Máloktoré dieťa rozumelo tomu, čo učiteľ rozpráva. Rodina Ürgeovcov navyše žila nábožne. Nová doba priniesla aj pionierske organizácie. „Nikto sa nás na nič nepýtal. Oznámili nám, že od ďalšieho dňa budeme pionieri,“ hovorí. Niektorí, ktorí na to mali charakter, vstupovali do Socialistického zväzu mládeže (SZM) a následne do Komunistickej strany. Podľa pamätníka vznikla vládnuca trieda, ktorá v zanietení svojej ideológie vymýšľala nelogické veci. „Keby som sa narodil do čisto slovenskej alebo maďarskej rodiny, v živote mám asi o 80 percent menej problémov. Pestré národnostné zloženie našej rodiny v tak dynamicky sa meniacej spoločnosti mi však pripravilo rôzne peripetie,“ konštatuje pamätník.

Reslovakizácia a menová reforma v Československu

Keď v roku 1946 nastala reslovakizácia, cieľom československej vlády bolo zmeniť etnické zloženie južného Slovenska. „Všetky rodiny, ktoré sa považovali za pomaďarčené, dostali ponuku. Medzi nimi bol aj môj otec, ktorému povedali, že ak chce naďalej pracovať v obchode a maľovať byty, musí podpísať, že je Slovák. Podpísal to,“ spomína si pamätník. Z dôvodu znárodnenia však jeho otec napokon pracoval v obchode iba ako učeň, ktorý predával farbu. „Moji rodičia doma počúvali Rádio Slobodná Európa. Dozvedeli sa z neho, že má dôjsť k výmene peňazí,“ hovorí pamätník. Správa o chystanej menovej reforme v Československu sa rýchlo šírila medzi ľuďmi. Vládna moc to popierala. Napokon sa spustila v júni 1953 a mnohých ľudí obrala o celoživotné úspory. „Takto nás režim okradol tretíkrát. Obrali nás o to, čím sme sa cítili byť. Otcovi zobrali obchod a obrali nás o peniaze i majetok,“ konštatuje pamätník, ktorý si spomína aj na okupačné vojská Varšavskej zmluvy a novembrové udalosti v roku 1989.

Novembrové udalosti a revolúcia

V 80. rokoch minulého storočia pracoval vo Výskumnom ústave energetických zariadení v Leviciach. Počas novembrových udalostí vyšlo nariadenie, že každý podnik a jeho zástupcovia musia vyjsť pred zhromaždenie ľudí. Riaditeľ ústavu poveril pamätníka. Pred závodom bolo asi 1000 robotníkov, mnohí boli nahnevaní. „Srdce mi bilo, no predstúpil som pred dav a vymenoval som tri základné požiadavky - odchod sovietskych vojsk, slobodné voľby a koniec jednej strany. Takto som urobil zadosťučinenie Nežnej revolúcii,“ opisuje pamätník, ktorý verí jedine v Boha. „Mojím krédom je, že všetko, čo tu je, nemôže byť bez príčiny,“ dodáva.