Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dana (Danielle) Vago (* 1945)

• narodená 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši do židovskej rodiny

• židovský pôvod po narodení utajený, pokrstená, do rodného listu uviedli meno Danka Slezáková

• traja súrodenci - o dva roky mladšia sestra Marta a o osem rokov mladší brat Juraj

• rodičia, Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, prežili holokaust – z matkinej strany zahynula jej sestra Marta a z otcovej strany siedmi bratia

• po uplynutí hospodárskej výnimky otca (drevár) skrývanie sa rodičov v liptovských horách až do skončenia vojny

• vyrastala v Bratislave, tu Základná škola na Kvačalovej ulici, nasledovala 11-ročná škola (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave, Chemická vysoká škola (SVŠT) v Bratislave – promócie 1968

• 1968 dovolenka v Bulharsku – rozhodla sa nevrátiť a emigrovať, prekročenie rumunských hraníc, po neúspešnom pokuse o cestu do Izraela bola cieľom Viedeň

• ubytovanie u rodinnej známej Magdalény Maierhofer

• návšteva matky a sestry – prosba o návrat domov, nakoniec sa sestra sa rozhodla zostať s Danou vo Viedni

• Dana nebola šťastná – stretnutie s pánom Verným z Ameriky – zoznámenie sa a nový vzťah s jeho známym zo zámoria, Jurajom Vagom

• 27. decembra 1970 emigrovala do New Yorku

• nasledoval sobáš a narodenie prvej dcéry Michelle v roku 1971

• Juraj (strojný inžinier) – strata zamestnania – ponuka od firmy Lamas – dva roky strávené v Haagu, narodenie syna Davida 1975

• 1976 návrat do Ameriky (New Jersey), kúpa domu, viacero zamestnaní: práca laborantky v mraziarenskej firme, 1980 práca v Lamas v oblasti chemického inžinierstva a podobne

• rozpadnutie firmy Lamas, strata zamestnania oboch manželov, sťahovanie do Connecticutu, po narodení vnúčat opäť sťahovanie za dcérou Michelle do New Jersey

• súčasnosť – Juraj už nie je medzi nami, Dana trávi čas s rodinou a vnúčatami

Niekedy obyčajná zhoda náhod môže zmeniť človeku celý jeho život. Tak to bolo aj v prípade Dany, mladej a neskúsenej, ale zato veľmi odvážnej ženy, ktorá sa rozhodla pre nový začiatok v zahraničí v časoch, keď by rozhodne nebolo jednoduché odísť a bez ujmy sa vrátiť. Odvaha v jej životnom príbehu zohráva veľkú rolu, avšak nejde len o tú jej. Keďže je dieťaťom rodičov, ktorí na vlastnej koži pocítili krutosť holokaustu, jej rozprávanie je pripomenutím aj ich nezvyčajnej odvahy.

Danielle Vago sa narodila 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši do židovskej rodiny. „To som vlastne nevedela až do neskorého veku, lebo rodičia sa ma snažili ochrániť,“ vysvetľuje Dana, ktorá sa narodila chvíľu po skončení vojny a jej mama sa rozhodla nepriznať dcérin židovský pôvod. Do rodného listu uviedla meno Danka Slezáková a pod rovnakým menom bola aj pokrstená. O svojich židovských koreňoch sa prvýkrát dopočula, až keď mala sedem rokov. 

Danina rodina počas druhej svetovej vojny 

Pamätníčkin otec Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, sa zosobášili tajne v roku 1943. Pochádzali z dvoch rozličných kútov Slovenska, Arnošt z Liptova a Edita z Bratislavy. Spočiatku sa mamička schovávala spolu s rodinou v rozostavaných domoch pre robotníkov v Bratislave. Bolo to veľmi náročné, keďže išlo o jedenásťčlennú rodinu, z ktorej bola práve Edita najmladšia. Editina staršia sestra Marta sa pripojila k bratislavskému odboju a rodine donášala správy, čím im veľmi pomohla. Žiaľ, v roku 1944 bola zatknutá, neľudsky mučená a potom odvedená do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde zahynula. Zvyšok rodiny v úkryte prežil.

Po svadbe sa Arnoštovi ako drevárovi istý čas darilo chrániť svoju lásku Editu vďaka udelenej hospodárskej výnimke. Keď platnosť výnimky skončila, uchýlili sa do domu známych, konkrétne Gejzu a Berty Party. Onedlho sa museli sa ukryť v liptovských horách. Spolu s nimi tento boj v neľahkých horských podmienkach zdolávala aj Arnoštova mamička. Ich príbeh mal šťastný koniec a vďaku za záchranu Danin otec pripisoval najmä Červenej armáde, kvôli čomu sa neskôr stal nadšeným komunistom.

Otcova rodina však nemala také šťastie. Z pobožnej rodiny Ungerovcov, ktorej sa narodilo osem synov, prežil len on jediný. Po vojne sa osobnosť oboch rodičov veľmi zmenila a súčasťou ich každodenného života sa stal smútok a bolesť, ktoré nebolo možné vytesniť. Dôsledkom týchto tragických rodinných udalostí bolo opustenie ich židovskej viery, ku ktorej sa po vojne už viac nehlásili. 

Prierez detstvom a vzdelaním

Krátko po vojne sa Danina rodina rozhodla presťahovať do Banskej Bystrice, kde otec získal výhodné pracovné miesto. V roku 1947 sa do rodiny narodilo druhé dieťa, dcéra Marta. O štyri roky neskôr Arnošt prijal ponuku pracovať v Prahe, ale nakoniec sa sťahovali do Bratislavy, keďže firma, ktorá patrila pod ministerstvo zahraničného obchodu, otvorila bližšiu filiálku práve tam. Radosť však netrvala dlho. Kvôli vtedajšiemu vykonštruovanému súdnemu procesu s Rudolfom Slánskym Arnošt o svoje miesto prišiel a dokonca sa dlhší čas nevedel zamestnať. Nasledovalo ťažké životné obdobie, keďže rodina zostala bez príjmu. Mama Edita, dovtedy žena v domácnosti, sa rozhodla konať. Spravila si kurz kozmetičky a začala pomáhať svojej rodine, ako sa len dalo. Otec bol stále idealista a veril, že situácia v spoločnosti sa napraví. Matka bola skôr praktickou ženou, ktorá nič nechcela nechať na náhodu. „Žili sme skromne a nemali sme nejaké veľké nároky,” hodnotí Dana toto obdobie. V roku 1953 sa narodil jej posledný súrodenec, brat Juraj. 

„My sme bez vyznania,” spomína si Dana na otcove slová. V detstve nikdy neoslavovali ani židovské, ani kresťanské sviatky. Podobne ako väčšina detí, aj ona bola v tom čase iskričkou a neskôr pionierkou a bola na to pyšná. Ako dieťa milovala školu a bola veľmi dobrou žiačkou. Navštevovala bratislavskú Základnú školu na Kvačalovej ulici a hoci bola hanblivej povahy, preslávila sa svojím neobyčajným recitátorským talentom. Nasledovala 11-ročná škola, teda gymnázium, na Novohradskej ulici v Bratislave, ktoré úspešne ukončila v roku 1962.

Detstvo nemali ani ona, ani jej súrodenci jednoduché. Rodičia boli v dôsledku vojny, ktorú prežili, na svoje deti veľmi prísni a takmer nikam ich nechceli pustiť, báli sa o ne. „Tak strašne úzkostlivo sme boli vychovávaní,” spomína Dana. S prijatím na vysokú školu nemala žiadny problém. Aj v tomto smere za ňu viac-menej rozhodol otec. Tvrdil, že chémia má veľkú budúcnosť, a tak bolo rozhodnuté. Začala študovať na SVŠT v Bratislave, čo znamenalo, že stále bývala s rodičmi. Štúdium nebolo jednoduché, ale dnes je svojmu otcovi za túto voľbu vďačná. Promovala v máji v roku 1968 a okamžite získala umiestenku na Akadémiu vied, kde jej ponúkali zaujímavú prácu. 

Spontánne rozhodnutie emigrovať a neľahké začiatky v Rakúsku

Rok 1968 sa niesol v duchu politického uvoľnenia stelesneného populárnym politikom Alexandrom Dubčekom. Toto krásne a vzrušujúce obdobie prinieslo veľa nových príležitostí. Otvorili sa nové podniky, kde sa občas Dane podarilo vyjsť si zatancovať, a prežívala aj prvé lásky. Mnohí obyvatelia Československa si však kládli otázku, ako na tento politický a spoločenský odmäk zareaguje Sovietsky zväz. Hneď po skončení školy sa Dane naskytla príležitosť prvýkrát vycestovať na dovolenku do Bulharska. S voľným lístkom prišla spolužiačka Tamara a Dana tejto ponuke nevedela odolať. Vycestovali spolu 5. augusta 1968, pričom ich dovolenka mala trvať 17 dní.

Všetko sa zmenilo deň pred tým, ako mali odcestovať domov, do Československa. Dvadsiateho prvého augusta došlo k obsadeniu ich domoviny, čo sa dozvedeli deň na to. Zároveň im oznámili, že sa všetci majú zhromaždiť na pláži, kde im vysvetlia ďalší postup. Tamara však rázne rozhodla: „Dana, nejdeme domov!“

Vedeli, že potrebujú peniaze, a tak rozpredali všetko, čo mali, najmä silonky a podprsenky. V Bulharsku sa im potom podarilo kúpiť lístok na palubu privátneho lietadla, ktoré ich previezlo na bulharsko-rumunské hranice. Nachádzalo sa tu množstvo autobusov, ktoré prevážali československých občanov domov. Jedným z nich sa im podarilo prejsť do Rumunska, kde sa už vydali po vlastnej trase: „To bolo niečo nádherné, ako sa ľudia chovali voči Čechoslovákom,“ spomína s dojatím. Dostali balíček s jedlom a nocľah v ubytovni úplne zadarmo. Všetci ľudia naokolo boli veľmi nápomocní.

Dana vôbec nevedela, že Tamara je, rovnako ako ona, židovského pôvodu. Rozhodnutie odísť do Izraela preto urobili spoločne. Izraelský konzulát bol však v ten deň zatvorený, a tak sa ich cieľom stala Viedeň. Tamara tam mala strýka a Dana veľmi dobrú známu. Po príchode nočným vlakom sa jej podarilo vyhľadať v telefónnom zozname pani Magdalénu Maierhofer, ktorá ju okamžite prijala s otvorenou náručou: „Ona sa o mňa postarala na začiatku mojej emigrácie a ja som sa do tej rodiny zamilovala.”

Ako 23-ročná, mladá neskúsená žena mala Dana obavy zo života, v ktorom mala ostať úplne sama. Začínala v malom skromnom byte, kde žila asi dva roky. Chýbala jej však rodina a ťažšie si zvykala na nové životné podmienky. Asi dva týždne po jej príchode do Viedne ju navštívila jej matka so sestrou. Prišli s odkazom od otca, aby sa vrátila domov. Dana však už vedela, že pocit slobody a voľnosti, ktorý začala cítiť, doma nenájde. Jej odpoveď matku i sestru zaskočila: „Prvýkrát som povedala, že nie.” Rodičia ale nechceli nechať Danu vo svete samu, preto s ňou zostala sestra Marta a domov sa vrátila len mama. Obom sa im podarilo nájsť si prácu v oblasti chemického inžinierstva. S bývaním to však bolo ťažšie. Vystriedali niekoľko podnájmov a po čase prišli na chvíľu domov, ale vycestovali znovu. „Vo Viedni som vyplakala slzy, že by naplnili Dunaj,” spomína Dana. Život so sestrou bol náročný, keďže obe mladé ženy mali rozličné osobnosti aj názory. 

Vďaka novým priateľstvám vo Viedni sa Dana v roku 1969 dostala k Medzinárodnej židovskej organizácii, ktorá organizovala seminár v Izraeli. Bol určený pre mladých emigrantov, ktorým chceli predstaviť túto krajinu a motivovať ich, aby v nej zostali žiť. Počas výletu Dana pocítila pocit spolupatričnosti s obyvateľmi Izraela a našla svoje židovské korene. Žiaľ, výlet sa organizátorom úplne nevydaril a počas piatich týždňov sa vyskytlo množstvo problémov, kvôli ktorým bolo cítiť, že život na západe je jednoduchší a lepší. Z veľkej skupiny ľudí zostali vtedy v Izraeli možno traja. „Rozmaznaní sme boli životom vo Viedni, v Anglii,” dodáva Dana. Vrátila sa do Viedne, kde sa stretávala zväčša so študentmi a žila pokojným spoločenským životom v rámci židovskej komunity. 

Za láskou do USA

Dana však vedela, že s emigráciou ešte neskončila a Viedeň raz opustí. Dôvodov bolo viacero. Opakujúce sa konflikty so sestrou, ale aj absencia pocitu naplnenosti.

Na začiatku zmeny v jej dovtedajšom živote bol jej zubár, ktorý rovnako ako ona pochádzal z rodiny emigrantov. Raz ju pozval k nim domov na obed, kde sa zoznámila s istým pánom Verným, ktorý v tom čase pricestoval z Ameriky. Po krátkej debate jej navrhol, či by sa nechcela zoznámiť s jeho priateľom, ktorý rovnako ako on žije v zámorí. Dana súhlasila a nechala mu svoju adresu. O pár mesiacov, v máji 1970, jej prišiel list od Juraja Vaga, ktorý napísal, že pricestuje do Viedne a bude rád, ak ho v nej bude Dana sprevádzať.

V auguste naozaj prišiel a dohodli sa, že sa stretnú v mestečku Baden. Dana tam cestovala spolu so sestrou a spoznala ho okamžite. Juraj bol oblečený ako Američan, oproti zošnurovaným Rakúšanom omnoho ležérnejšie. Smerovali do hotela, kde sa Dana hneď stretla aj s jeho rodičmi. Dva týždne sa spolu stretávali a spoznávali. V deň odchodu prišiel s kyticou ruží a spýtal sa, či si ho vezme. Dana plakala, ponuka na sobáš ju zaskočila a bola v rozpakoch, ale aj veľmi zaľúbená. „Ja som sa cítila fantasticky dobre s ním.” Vedela, že potrebuje ochranu muža, niekoho inteligentného a rozumného a Juraj taký bol. 

Dana nakoniec súhlasila s odchodom do Ameriky, ale bolo potrebné najprv vybaviť vízum, pričom jedinou možnosťou boli snúbenecké víza. Trvali 30 dní a končili sa buď odchodom z krajiny alebo sobášom, čo sa Dana dozvedela až neskôr. 

Do New Yorku pricestovala 27. decembra 1970. Mesto sa jej vôbec nepáčilo. Škaredé budovy, špinavé ulice a množstvo ľudí, ruch a chaos, to ju nelákalo. Jej prvým bývaním bol byt na Tretej avenue v Manhattane, kde trávila celé dni sama, keďže Juraj bol v práci. Občas sa odhodlala ísť na prechádzku, navštevovala kurz angličtiny.

Keď sa vízum blížilo ku koncu, Juraj sa jasne a bez okolkov spýtal, čo bude nasledovať. Dana usúdila, že je ľahšie sa zobrať, ako nezobrať. Na nastávajúcu nevestu však toho bolo príliš veľa naraz a keď si pred vydajom mala ísť kúpiť šaty, mala len dvadsať dolárov a bola na to úplne sama. Kúpila si šaty, ktoré patrili skôr k netradičným a zrejme neboli najvhodnejšie. Rovnako náročné to bolo s kúpou závoja. V ten deň veľmi plakala, pretože všetky ostatné dievčatá si vyberali závoje so svojimi matkami.

Svadba sa uskutočnila v roku 1971 a z Daninej rodiny a priateľov sa podarilo prísť len priateľke Tamare. Svadba bola jednoduchá, avšak v duchu židovských tradícií. Nasledoval obed a na druhý deň Juraj a Dana odišli na svadobnú cestu na Floridu. 21. októbra sa narodila ich prvá dcéra Michelle. 

Rodinný život, Danina profesia a záver príbehu

Tak sa začal skutočný rodinný život, život manželky a matky. Celá rodina sa presťahovala do mestskej časti Queens, avšak nastali problémy s Jurajovou prácou. Zamestnanie strojného inžiniera bolo v tom čase veľmi nestálym miestom a keď mala ich dcéra len niekoľko mesiacov, Juraj o prácu prišiel. Dana sa z toho zrútila, nevedela si predstaviť, ako budú pokračovať ďalej. Juraj navrhol dovolenku, kde si oddýchnu a všetko si premyslia. Počas tohto pobytu prišla ponuka z firmy Lamas, kvôli ktorej museli na dva roky odísť do holandského Haagu. Táto zmena nebola jednoduchá najmä pre ich dcéru, ktorá si ťažko zvykala na holandské podnebie, ako aj nový prístup ľudí. Dana síce mala záujem pracovať, ale nemohla si nájsť miesto, a tak padlo rozhodnutie mať druhé dieťa. Juraj váhal, keďže bol od Dany o 16 rokov starší, ale nechceli dcéru nechať na svete samu, a preto jej súrodenca dopriali. Syn David sa narodil v Holandsku v roku 1975. 

Nakoniec tam boli celkom spokojní a začali po Európe veľa cestovať. Dokonca niekoľkokrát navštívili aj Československo, keďže Dana odsúdená vo svojej neprítomnosti nebola. Jej mamička zariadila aj to. Vybavila jej legálne vysťahovanie na základe zákona o vydaji v zahraničí. Juraj však bol v inej situácii, keďže on odsúdený bol. Našťastie sa nič nestalo. Výlet bol šokom skôr pre deti ako pre dospelých. Skonfiškovanie Rubikovej kocky či anglických kníh pri prechode hraníc bolo pre nich nepríjemným zážitkom. „No ja som bola vždy šťastná, keď som prišla do Bratislavy,” spomína Dana. 

Po dvoch rokoch nastal čas rozhodnúť sa, či pôjdu z Holandska späť do Ameriky, alebo zostanú v Európe. Presvedčil ich až rozhovor so známymi, ktorí ich nabádali, nech sa vrátia späť do USA, že jedine tam bude vždy sloboda a nezávislosť od Rusov. Rovnako ich v tom čase presvedčila aj úroveň škôl. V roku 1976 sa teda vrátili. Nemali vlastný dom, ale našťastie ich k sebe do New Jersey pozvali priatelia Rumanovci, u ktorých strávili niekoľko týždňov. Neskôr si prenajali apartmán a krátko na to kúpili dom. Finančne boli vtedy zabezpečení najmä vďaka úsporám z Holandska. Pre Danu a jej rodinu sa začal skutočný americký život. 

Keďže v Amerike platí nepísané pravidlo, že všetci musia niekde patriť, snažili sa aj oni zapadnúť: „Tak sme sa rozhodli s Ďurom, že budeme deti vychovávať v židovskej viere.” Danina prvá spomienka na židovskú spoločnosť však nie je najlepšia. Vybrali si konzervatívnu synagógu, v ktorej mala Michelle navštevovať i školu, podmienkou však boli členské poplatky, ktoré boli príliš vysoké. Dana rabína v tejto synagóge neuprosila, ale nevzdala sa. Našla komunitu, v ktorej ich bez problémov prijali hneď. Nakoniec sa vďaka dcére priučila židovským tradíciám aj ona. Rovnakú školu navštevoval aj ich syn David. 

Dana však nebola len matkou a so svojím vzdelaním mala veľkú šancu nájsť si po materskej dovolenke dobrú prácu. Jej prvým zamestnaním po dlhšom čase bola práca laborantky v mraziarenskej firme. Práca však bola málo platená, preto sa rozhodla v roku 1980 prijať ponuku z firmy Lamas v oblasti chemického inžinierstva. Všetko bolo pre ňu nové a zároveň náročné, ale naučila sa. Po dvoch rokoch sa však firma rozpadla a Dana prišla o ťažko vydretú pozíciu. Juraj pôsobil v rovnakej firme a o rok bol prepustený aj on.

Dana začala potom pracovať vo firme, ktorá sa zaoberala spracovaním vzácnych kovov, ale keď Juraj dostal v roku 1985 pracovnú ponuku v Connecticute, nasledovalo ďalšie sťahovanie. Aj Dana sa tu zamestnala v konkurenčnej firme svojho pôvodného pracoviska. Deti tam navštevovali veľmi dobré školy a manžel časom nastúpil na penziu. V roku 2002 rodinu zasiahlo viacero zmien, ako bola napríklad manželova choroba a potreba zostať doma, aby sa Dana oňho mohla postarať. O pár rokov sa ich dcére Michelle narodili dvojčatá, čo Danu a Juraja prinútilo presťahovať sa znovu do New Jersey, aby jej pomohli. 

V súčasnosti už Dana vdova. „Mali sme krásny život, krásne manželstvo,” dodáva s láskou. Je Jurajovi vďačná, že sa im podarilo vychovať dobré a slušné deti a s hrdosťou dodáva, že Michelle sa podarilo ukončiť štúdium práva v New Yorku a David je dnes profesorom na univerzite v Tennessee. Dana samú seba opisuje ako „emocionálnu bombu”, plnú empatie a porozumenia voči druhým. Životné motto prevzala od svojho otca: „Buď pravdovravná, skromná, priama – budeš obľúbená a vážená.” Celý život sa snažila žiť ako poriadny, decentný a slušný človek.