„Ja som sa narodil 18. 2. 1925 v Belej. Pochádzam z mnohočlennej rodiny. Bolo nás desať detí, ja ako najstarší. Boli sme štyria bratia a šesť dievčeniec. Po absolvovaní základnej školy som sa išiel učiť v Martine do pneuservisu a vyučil som sa v marci roku 1944. V tejto firme som robil až do vypuknutia SNP, a to vypuklo 28. augusta. V Martine bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, všetkých šesť zamestnancov sme sa prihlásili do martinských kasární. Majster mi dal motorku a ešte som šiel na motorke do Belej otcovi povedať, že idem do povstania, a otec súhlasil.“
„Keď sme boli v koncentráku, čo tam dokázali Nemci s nami. Boli sme zavšivavení, všelijako špinaví. Spomínam si, že asi po týždni v Altengrabowe, v lágri, nás chceli odvšivavovať a dať šaty do pary. Bolo to asi po týždni-dvoch, ako sme prišli do Nemecka. Už bola zima, v novembri. Že nás okúpu, tak nás dali vyzliecť. Ostrihali nás, ostrihali nám vlasy, popod pazuchy, pomedzi nohy, vyzliecť sme sa museli. To bolo také, úplne... Potom nás dali pod studené sprchy a šaty boli v pare. Zo studenej sprchy nás dali nastúpiť na dvor takých holých. Na to nemôžem zabudnúť, ako sme v takej zime stáli a museli sme to vydržať. A ja sa práve čudujem, že človek taký ako som ja, pochádzam z dvojičiek, konštrukčne slabý, že som to vydržal do tej deväťdesiatky.“
„Tak nás viezli do Nemecka. Naládovali nás do tých dobytčích vagónov, však to ste už asi počuli. Tam nás bolo plný vagón. Čo nám dali? Dali nám polovicu komisára, tak sa volal vtedy ten chleba, a to bolo všetko. Ten, kto to zjedol, bol hladný. No a išli sme asi týždeň do Nemecka. Niektorí mali so sebou niečo. Mne tuším zostal kúsok syra. Vedľa mňa bol mladý chlapec, žid, a ten mal v ruksaku nejaké zákusky. Sem-tam mi nejaký dal. Išli sme do Žiliny, Horní Lideč si spomínam, potom sme išli dolu Moravou, cez Rakúsko, Viedeň a do Norimbergu."
Matej Valocký sa narodil 18. februára 1925 v Belej ako najstarší z desiatich súrodencov a jedno z dvojčiat. Matka slúžila na gazdovských dvoroch a otec bol dedinským krajčírom. Od roku 1941 sa zaúčal v pneuservise v Martine, kde si partizáni nechávali opravovať autá. 28. augusta 1944 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie sa spolu s ďalšími troma tovarišmi a majstrom dielne pridal k armáde na stranu SNP. Po mesiacoch pochodovania cez hory a bojov s nemeckým vojskom Valockého počas prieskumu 15. novembra Nemci zajali. Odviezli ho ako vojnového zajatca transportom do Nemecka. Bol väznený v lágri Altengrabow, Stalag 11 A, neskôr aj vo Weidenbergu. Po oslobodení Američanmi a návrate na Slovensko sa Valocký vrátil do práce v pneuservise, ale bola pre neho príliš náročná. Neskôr bol zamestnaný na učilišti a v turčianskych strojárňach ZŤS v kovárni, kde pracoval až do roku 1985, keď odišiel na dôchodok. S manželkou v Košťanoch nad Turcom vychovali dve dcéry a syna.