Anna Világiová

„Nedávno som čítala článok, že istý Adam Fiačan – tak sa volal aj môj dedko, tiež pomáhal Židom. Neviem presne, ktorý to bol, pretože v Galovanoch je niekoľko rodín Fiačanových. Mama mi spomínala, že tiež pomáhali a schovávali – neviem, či židovské rodiny alebo partizánov, ale veľa pomáhali. Rozprávala mi aj ako nosila chlieb do hory – mala všade známych – na úradoch, poznala aj policajtov, pretože pracovala v Hoteli Kriváň, a tam sa stretávali na štamprlíku, takže mala všetkých takto podchytených.“ „Tá pomoc, ktorú ste spomínali, to bolo asi partizánom, pretože ste vraveli, že nosila do hory chlieb.“ „Áno, v noci napiekli chleba a mama si vybavila povolenie, pretože v noci až do rána platil zákaz vychádzania. Zobrala na úrad fľaštičku – vždy vedela takto niečo vybaviť a robievala to často, kým bola mladá. Dostala povolenie, že sa môže počas zákazu pohybovať po vonku, zobrali voz a naložili naň chlieb, ktorý odniesli partizánom do lesa.“

„Keď sme zastavili na hraniciach v Bergu, už nás kontrolovali. Museli sme otvoriť kufre, hľadali, či nemáme niekde peniaze a vypytovali sa nás, prečo cestujeme a kam. Keď sme sa potom vracali, zasa to isté – otvoriť kufre a pozerali, čo si privážame. Jedenkrát som si priniesla z Talianska päť pulóvrov. Vysadili ma z vlaku aj s kufrom a zobrali na colnicu, kde mi preclili dva pulóvre s tým, že ich mám navyše. Tak som tam zaplatila colné, už si nespomínam, koľko to bolo, za dva pulóvre navyše. Bolo to hrozné. A potom, ako sme prišli s vlakom na hlavnú stanicu v Bratislave – všade bola tma, všetko bolo ponuré a neosvetlené, žiadne svietiace reklamy, bary pozatvárané, no proste hrozné. A keď ste išli do obchodu, tak v ňom nemali takmer nič. Spomínam si, ako som sa postavila s taškou plnou sklenených fliaš do rady a všade boli prázdne police – s tým, čo je dostupné v obchodoch v súčasnosti, sa to nedá porovnať. Bolo to hrozné.“